Po 12 rokoch Františka veriaci katolíci nesmú uznať zvolenie heretika

V úvode k nedávnemu článku LifeSite’o ôsmich kardináloch, ktorí môžu nastúpiť po Františkovi, biskup Joseph Strickland narážal na úlohu Katolíckej cirkvi pri rozpoznávaní, či muž zvolený konkláve je skutočne pápežom:  

Ako učil svätý Robert Bellarmín a iní, heretik nemôže byť hlavou Cirkvi, pretože nie je jej členom. Preto sa musíme naliehavo modliť - nielen za to, aby konkláve vybralo dôstojného nástupcu svätého Petra - ale aj za jasnosť a múdrosť pri rozpoznávaní, či zvolený muž je skutočne pápežom. 

V normálnych časoch by katolíci nemali veľa dôvodov modliť sa za jasnosť a múdrosť pri zvažovaní, či zvolený kardinál je naozaj pápež. Ako však môžeme pochopiť z nasledujúcich úvah, dvanásť rokov od predchádzajúceho konkláve prinieslo situáciu, v ktorej si obozretnosť vyžaduje, aby sa katolíci modlili za najlepšie a zároveň sa pripravili na najhoršie. 

Dvanásť rokov kardinálov, ktorí prijímali a podporovali herézy  

Dvanásť rokov František propagoval rôzne heretické myšlienky, čo znamená, že mnohí kardináli tieto heretické myšlienky verejne podporovali. Ako o tom hovoril Matthew McCusker vo svojom dôležitom článkuo potrebe katolíkov odmietnuť pokus o zvolenie verejného heretika za pápeža, pre konkláve to predstavuje skutočný problém, pretože verejní heretici sa nemôžu stať pápežmi. McCusker citoval kanonikov o. Františka X. Wernza a o. Petra Vidala pre katolícke učenie o požiadavkách spôsobilosti na pápežský stolec:  

Všetci, ktorým nebráni božský zákon alebo neplatný cirkevný zákon, sú platne spôsobilí. Preto muž, ktorý požíva používanie rozumu dostatočné na prijatie voľby a vykonávanie jurisdikcie a ktorý je skutočným členom Cirkvi, môže byť platne zvolený, aj keď je len laikom. Vylúčené ako neschopné platnej voľby sú však všetky ženy, deti, ktoré ešte nedosiahli vek rozvážnosti, osoby postihnuté obvyklou nepríčetnosťou, heretici a schizmatici.

Konkláve teda nemohlo legitímne zvoliť verejného heretika, rovnako ako nemohlo zvoliť sestru Nathalie Becquartovú (“podsekretárku biskupskej synody,” tiež verejného heretika).   

Niekto môže namietať, že Jorge Bergoglio bol pred svojím zvolením určite heretik, ale veriaci katolíci na celom svete o jeho herézach nevedeli. V lepšom či horšom prípade to dnes neplatí o mnohých kardináloch, ktorých zvolenie sa považuje za najpravdepodobnejšie — mnohí z nich verejne podporili Františkove’herézy a dokonca propagovali niektoré svoje vlastné.  

Zvolenie verejného heretika na nadchádzajúcom konkláve by tak bolo oveľa odlišnou záležitosťou ako predchádzajúce konkláve’zvolenie človeka, ktorý sa neskôr odhalil ako heretik. Ako vieme z duchovného života, Boh posudzuje naše hriechy prísnejšie podľa toho, ako chápeme zlo, o ktoré ide. Ak kardináli zvolia známeho heretika, ktorý je zjavne nespôsobilý stať sa pápežom, potom určite privolajú Boží’hnev ako nikdy predtým v dejinách Cirkvi.  

Pripojte sa k novéne biskupa Stricklanda’za svätého pápeža:

Dvanásť rokov márnych pokusov o nápravu a odstránenie Františka  

Pre väčšinu Františka’jeho nepriateľskej okupácie Vatikánu mnohí hľadali spôsoby, ako ho odstrániť. Štandardné námietky voči všetkým takýmto snahám boli, že (a) všeobecné pokojné prijatie jeho pápežstva znamená, že je pápežom, a (b) neexistuje žiadny zavedený spôsob, ako by Cirkev mohla odstrániť heretického pápeža. Obe tieto tvrdenia možno spochybniť, ale poučenie z posledných dvanástich rokov je, že najúčinnejším spôsobom, ako potenciálne prekonať heretického uchádzača o pápežský úrad, je vyhnúť sa všeobecnému pokojnému prijatiu heretika.  

V jeho článku o pokojnom a všeobecnom prijatí pápeža, Matt Gaspers citoval kardinála Charlesa Journeta’analýzu tejto témy:  

Validita a istota voľby. Voľba, poznamenáva Ján od svätého Tomáša, môže byť neplatná, keď ju vykonajú osoby, ktoré nie sú kvalifikované, alebo keď, hoci ju vykonali kvalifikované osoby, trpí formálnymi nedostatkami alebo pripadne neschopnému subjektu, ako napríklad človeku s nepríčetným rozumom alebo nepokrstenému. Ale pokojné prijatie všeobecnej Cirkvi dané vyvolenému ako hlave, ktorej sa podriaďuje, je úkonom, do ktorého Cirkev zapája seba a svoj osud. Je to teda akt sám o sebe neomylný a ako taký je bezprostredne rozpoznateľný. (V dôsledku toho a sprostredkovane sa xviii zdá, že všetky podmienky preplatnosť vyvolenia boli splnené.)Prijatie Cirkvou pôsobí buď negatívne, keď voľba nie je hneď napadnutá; alebo pozitívne, keď je voľba najprv prijatá prítomnými a potom postupne ostatnými (porov. Ján z svätého Tomáša, II-II, qq. 1-7; disp. 2, a. 2, č. r, 15, 28, 34, 40; s. 228 et seq).Cirkev má [právo] voliť pápeža, a teda právo na isté poznanie, kto je zvolený. Ak pretrváva akákoľvek pochybnosť o tom, že a tichý súhlas univerzálnej Cirkvi ešte neodstránil možné nedostatky v voľbe, nie je pápež, pápež dubius, papa nullus. V skutočnosti, poznamenáva Ján zo Sv. Tomáša, pokiaľ pokojná a istá voľba nie je zjavná, voľby sa považujú za stále prebiehajúce.

Z toho vyplýva, že okamžitéodmietnutie údajnej voľby heretika’na pápežský stolec by signalizovalo, že nedochádza k pokojnému a všeobecnému prijatiu pápeža. To samozrejme neznamená, že v prijatí pápeža je demokratický prvok, ale poskytuje to obmedzené prostriedky, ktorými veriaci katolíci môžu pomôcť chrániť Cirkev pred nelegitímnymi pokusmi o zvolenie známeho heretika.   

Niekto môže namietať, že pre relatívne malý kontingent veriacich katolíkov je nerealizovateľné prekonať to, čo by pravdepodobne znamenalo širokú podporu heretického pápeža. V tomto bode si však treba uvedomiť, že nápadný počet tých, ktorí sa dnes označujú za katolíkov, katolíkmi nie sú, pretože odmietajú jednu alebo viacero dogiem viery. Takíto pseudokatolíci by mali byť irelevantní na účely určenia, či existuje pokojné a všeobecné prijatie pápeža Cirkvou. Ich uznanie otvorene heretického uchádzača o pápežský stolec by totiž samo osebe skôr naznačovalo, že sa nemajú brať do úvahy pri určovaní, či existuje pokojné a všeobecné prijatie.  

Dvanásť rokov Cirkvi’s nepriateľmi, ktorí majú voľnú ruku  

Niekto by možno namietal, že naozaj je najlepšie jednoducho dôverovať hierarchii a prijať voľbu známeho heretika; možno by namietali, že by sme jednoducho mali mať dôveru, že Duch Svätý vždy zasiahne, aby zabránil nepriateľom Cirkvi spôsobiť veľké škody viere a dušiam. Akokoľvek však musíme dôverovať Božej prozreteľnosti, dnes je úplne jasné, že Boh chce, aby sme bojovali proti nepriateľom, ktorí sa pokúšajú zničiť jeho Cirkev.   

Títo nepriatelia nechcú len presadzovať ekumenickejšiu alebo tolerantnejšiu Cirkev — skutočne sa snažia zbaviť Cirkev všetkého, čo je sväté, a znovu ju použiť ako morálnu autoritu svojich diabolských plánov. Pred dvanástimi rokmi sa to mohlo zdať ako konšpiračná teória, ale dnes je to úplne zrejmé tým, ktorí majú oči na to, aby videli. Nikdy to nebolo jasnejšie ako počas pandémie hystérie COVID, počas ktorej biskupi zatvárali kostoly a povzbudzovali veriacich, aby si brali netestované, potratmi poznačené vakcíny. Akokoľvek sa to v tom čase mohlo niektorým ľuďom zdať rozumné, dnes je isté, že sa pokúsili zvrátiť morálnu autoritu Cirkvi, ktorá môže podporovať len to, čo je dobré a pravdivé, aby podporili zlo. Títo nepriatelia sa zmocnili aj inštitúcií, ktoré náležite patria Cirkvi, a teda aj pravej viery, aby presadzovali rôzne aspekty agendy prebudenia. Takže nie, nemôžeme slepo dôverovať odpovedi hierarchie na nadchádzajúce konkláve, ak nechceme napomáhať nepriateľom Cirkvi v ich snahe rozložiť Cirkev.  

Dvanásť rokov Boh odmeňuje tých, ktorí si ho vybrali namiesto ničiteľov 

Jedným z najjasnejších znakov diabolskej dezorientácie v dnešnom svete je skutočnosť, že toľko nominálnych katolíkov akoby nevidelo nič zlé na tom, že František a jeho spolupracovníci schvaľujú v podstate každý iný súbor náboženských presvedčení na svete než tie, ktoré katolíci zastávali pred Druhým vatikánskym koncilom. Toto prenasledovanie však ani zďaleka neodvrátilo duše od nefalšovanej viery, ale vo všeobecnosti viedlo katolíkov s tradičným zmýšľaním k tomu, aby sa priblížili k tomu, čo Cirkev vždy učila. Boh je dobrý a neustále odmeňuje tých, ktorí si ho vyberajú namiesto ničiteľov.  

Ak sa to týka konkláve, malo by nás to povzbudiť, aby sme odložili svoje ľudské obavy a dôverovali Božej’milosti. Vo svojom Imitácii Krista nám Tomas à Kempis dal svätú múdrosť pre také chvíle:  

Ak by sme sa usilovali ako udatní muži obstáť v boji, nepochybne by sme videli, že nám náš Pán pomáha z neba. On je totiž pripravený pomôcť tým, ktorí bojujú a dôverujú jeho milosti: ktorý nám poskytuje príležitosti na boj, aby sme mohli zvíťaziť.

Z posledných dvanástich rokov sme sa naučili, že Boha si nemôžeme uctiť tým, že sa vzdáme nepriateľom Cirkvi’. Namiesto toho musíme dôverovať Božej milosti v boji proti tým, ktorí sa snažia zničiť vieru a priviesť duše do pekla. Ak nám teda kardináli oznámia, že zvolili človeka, o ktorom veriaci katolíci skutočne vedia, že je verejným heretikom, zdá sa, že môžeme s čistým svedomím okamžite namietať, že takýto človek nie je spôsobilý byť pápežom. V tomto ohľade by zvyšní veriaci kardináli, ktorí by namietali proti zvoleniu takéhoto človeka, preukázali veľkú službu Cirkvi, keby verejne odmietli voľbu a, ak Boh dá, pristúpili k voľbe skutočne katolíckeho pápeža.   

Ako napísal biskup Strickland, “musíme sa naliehavo modliť — nielen za to, aby konkláve vybralo dôstojného nástupcu sv. Petra — ale aj za jasnosť a múdrosť pri rozpoznávaní, či zvolený muž je skutočne pápežom.” Pekelné Srdce Panny Márie, oroduj za nás!