Existuje vlastne ešte Katolícka cirkev?
Túto otázku som si položil, keď som študoval katechizmus - a nielen takzvaný “Svetový katechizmus,” alebo Katechizmus Katolíckej cirkvi Jána Pavla II., ale aj staršie katechizmy, od Rímskeho katechizmu (1566) po Katechizmus pápeža Pia X. (1912).
Zaiste, všetky katechizmy predstavujú kontinuitu viery a snažia sa prezentovať vieru v neskrátenej podobe; Ján Pavol II. preto nazýva svoj katechizmus “bezpečnou normou.”
Normy však v dnešnej dobe zastarali. Týka sa to aj noriem viery, ba dokonca aj výrokov Svätého písma – napokon “norma normans non normata” – sú teraz otvorené nerešpektovaniu alebo svojvoľnému výkladu zo strany tých, ktorí sú podľa Katechizmu, ustanovení za pastierov a učiteľov Cirkvi, teda pápeža a jeho biskupov.
Teda Pius X. vo svojom katechizme píše: “Pápež a s ním spojení biskupi tvoria učiteľskú Cirkev. Nazýva sa tak preto, lebo má od Ježiša Krista poslanie učiť všetkých ľudí božským pravdám a zákonom. Iba od nej dostávajú ľudia svoje úplné a isté poznanie, ktoré je potrebné na kresťanský život” (č. 114).
Ak tieto riadky aplikujeme ako “bezpečnú normu” na pontifikát pápeža Františka, javí sa nám nanajvýš ako karikatúra toho, čo bolo kedysi katolícke. Za jeho vlády a jeho nasledovníkov už “učiteľská cirkev” neslúži šíreniu “Božích právd a zákonov”, ale omylom, zmätku a dokonca apostáze.
To sa asi najlepšie ukázalo – spolu s príliš mnohými príkladmi – pri zavedení “požehnania” neregulárnych a homosexuálnych párov, ktorým sa František a jeho “prefekt dikastéria náuky viery” zásadne odklonili od normy božieho práva – a všetci biskupi, ktorí ich v tom nasledujú.
Církev, v ktorej sa “osobná akceptácia homosexuality” stala faktorom integrácie do cirkevnej hierarchie, už určite nie je “Katolíckou” cirkvou, a teda ani Kristovou cirkvou. Je to diabolské monštrum, ktoré stojí v protiklade k Božiemu zjaveniu, ležérne povedané “homosexuálna cirkev”, ktorá je rovnakou karikatúrou katolicizmu ako sám František.
Keď dnes hovoríme o Katolíckej cirkvi, nepochybne hovoríme o cirkvi, ktorá prešla takou hlbokou premenou, že môžeme hovoriť len o trvalom rozchode so všetkým, čo bolo po stáročia katolícke.
Ješte viac ako v zriadení “homosexuálnej cirkvi” to možno vidieť v systematickom prenasledovaní tradičnej latinskej omše a jej vyznávačov, t. j, všetkých tých, ktorí sú ešte naozaj katolícki.
Zo strany pápeža a jeho ľudí sa to deje s takou patologickou nenávisťou, že človek má sklon nazvať toto prenasledovanie “diabolským,” o to viac, že je namierené proti tomu, čo je pre všetkých katolíkov najsvätejšie, teda proti svätej omši.
Nijakému pápežovi pred Františkom by sa ani nesnívalo o tom, čo sa tu deje, a už vôbec nie Piusovi X., keď písal svoj katechizmus.
A predsa je František len najextrémnejším symptómom rozkladu katolicizmu’a je celkom určite motorom, ktorý urýchlil proces, ktorý prebiehal už dávno, pravdepodobne dávno pred Druhým vatikánskym koncilom.
Vtedy, v polovici 50. rokov, napísal mladý Joseph Ratzinger veľkolepú esej o novopohanstve v Katolíckej cirkvi. Ratzinger mal na mysli neveriacich, ktorí sa v povojnovom období a vo vznikajúcej bohatej spoločnosti formálne hlásili k Cirkvi, ale svoju osobnú vieru už dávno nahradili vlastnými modlami.
Očividne mal v tomto smere pravdu, a predsa by sám Ratzinger vtedy sotva tušil, že títo novopohania sa zmocnia Cirkvi a takmer úplne infiltrujú klérus až na pápežský stolec.
Ako pápež sa Ratzinger nepochybne snažil tento vývoj zastaviť. No hoci on sám zostal verným služobníkom a “spolupracovníkom pravdy,” hybná sila neopohanstva prešla cez jeho pontifikát a v osobe Františka priviedla na Svätú stolicu jedného z nich. Alebo ako inak by sa dal opísať pápež, ktorý verejne popiera jedinú spásu skrze Ježiša Krista, ak nie ako “novopohan”?
V rozpade katolicizmu sa odvtedy všade nápadne prejavujú znaky nového pohanstva: Cirkev sa už nechápe ako božský základ, a teda tak, ako ju opisujú všetky katechizmy, ale ako ihrisko pre údajne “súčasné” reformné projekty.
František dal tejto novej “Katolíckej” cirkvi označenie “synodálna cirkev” a sám sebe dal najavo, že môže meniť Cirkev podľa svojej vôle. To sa už prejavilo na nevýslovnom príklade “homosexuálneho požehnania” a František priloží ruku k dielu aj v iných neuralgických oblastiach, ak to prozreteľnosť ešte dovolí.
Už niet pochýb, že zavedie ženské “diakonky” a otvorenie úradu akolytu a lektora (ženským) laikom jasne ukazuje týmto smerom.
Akosi mimochodom, aj tento detail poukazuje na koniec katolicizmu: úrady, ktoré až do Katechizmu Pia X. patrili k sviatosti posvätného rádu ako “nižšie rády” (porov. č. 400) boli najprv zrušené alebo sprofanované (1972) a teraz slúžia na klerikalizáciu (ženských) laikov, ktorí budú čoskoro pôsobiť ako “diakoni” a jedného dňa určite aj ako “kňazi.”
–začínajúca –reorganizácia vysvätených služieb, ktorú už možno vidieť v taktike pápeža”má svoj predpoklad v prenasledovaní tradičnej omše. Inými slovami: s novými ženskými službami a novou omšou vzniká aj “nová” cirkev.
Pápež František môže vyhlásiť túto cirkev za “synodálnu” a môže byť – čokoľvek to má byť. Ale jedna vec ňou už nebude: Katolícka. Na dôkaz toho stačí pohľad na všetky katechizmy, ktoré boli kedy v priebehu cirkevných dejín napísané.