Začnime v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Ďakujem vám, že ste sa ku mne pripojili pri tejto piatej epizóde relácie Hlas pastiera’. Dúfam, že mnohí z vás sa ku mne mohli pripojiť každý týždeň. Myslím, že je príznačné, že som sa cítil povolaný prostredníctvom modlitby robiť to v pondelok ráno, pomerne skoro, ale aspoň pre mňa nie super skoro - ale pre niektorých je to veľmi skoro. V pondelok ráno sme však práve slávili Deň Pána’a povzbudzujem nás všetkých, aby sme v tomto čase zmätku, zmätku a veľkých obáv mnohých (neustále ma kontaktujú ľudia, ktorí majú obavy o Cirkev a naozaj strach), ale v Deň Pána’pamätali na to, že je to Deň Pána’a je to Pán’svet a Pán’Cirkev a On je veľmi s nami.
Toto je to, čo dúfam, že sa mi podarí sprostredkovať prostredníctvom knihy A Shepherd’s Voice. Je to môj hlas, ale podobne ako svätý Ján Krstiteľ, ktorý veľmi jasne povedal, že nie je svetlo, aj ja mám jasno v tom istom - nie je to “moja” pravda - je to Božia pravda, o ktorú sa snažím podeliť, a Boží’hlas, ktorý pôsobí skrze mňa. Skutočne to cítim - vďaka modlitbe - a vďaka láskyplnej podpore úžasných priateľov, ktorí mi s tým pomáhajú a ktorí mi radia a pomáhajú s určitou logistikou pri získavaní citátov a podobne. Ale potrebujeme hlas pastiera a príliš veľa biskupov sa dnes nevyjadruje. V podstate som teraz biskup na dôchodku, emeritný biskup, pretože som sa ozval. A verím, že som musel! Pretože poznám Ježiša Krista a viem, že on je vtelená Pravda!"
Dnes, túto piatu epizódu, chcem začať citátom sv. Augustína, jedného z našich veľkých pastierov z dejín Cirkvi’:
Búrlivákov treba napraviť, slabých povzbudiť, slabých podoprieť; odporcov evanjelia’treba vyvrátiť, pred zradnými nepriateľmi chrániť; nevzdelaných treba poučiť, lenivých povzbudiť, hádavých kontrolovať; pyšných treba postaviť na ich miesto, zúfalých postaviť na nohy, tých, čo sú zapletení do hádok, zmieriť; núdznym treba pomôcť, utláčaných oslobodiť, dobrých povzbudiť, zlých tolerovať; všetkých treba milovať (sv. Augustín’46. kázeň o pastieroch).
To’je veľký príkaz pre biskupov, ktorý musia dodržiavať – naozaj ako biskup môžem povedať, že je to obrovské a vyčerpávajúce už len pomyslenie na to, že sa pokúsime robiť všetko, čo svätý Augustín vymenúva. Viem, že neustále zaostávam a budem v tom pokračovať. Nikdy nebudem bez hriechu, kým si ma Pán nevezme k sebe na konci môjho života, keď dokončím túto cestu. Musím sa však snažiť byť bez hriechu a usilovať sa žiť čnostnejšie. Len tak môžem byť hlasom pastiera, ktorý stojí za to počúvať. Vážim si vaše modlitby za mňa a vyzývam vás, aby ste sa modlili za všetkých našich biskupov, od rímskeho biskupa, pápeža Františka, až po vášho miestneho biskupa. Nech už máte akýkoľvek postoj k svojmu biskupovi, nech už sú vaše pocity akékoľvek, nech sa stalo čokoľvek, čo vás zranilo, alebo s čím nesúhlasíte, modlite sa za našich biskupov. Modlite sa za pastierov, pretože potrebujeme viac hlasov hlásajúcich Kristovu pravdu – neponúkajúcich svoje názory, ale ponúkajúcich pravdu, ktorou je Ježiš Kristus.
Počas predchádzajúcich dielov Hlasu pastiera’ sme sa v rámci Desatora pozerali na to, čo sa deje v našom svete. V predchádzajúcich epizódach sme sa venovali prvým štyrom prikázaniam a dnes budeme hovoriť o piatom prikázaní: “Nezabiješ”; Udivuje ma, že keď som sa pripravoval a ponúkal každú z týchto epizód o prvých štyroch prikázaniach, uvedomoval som si, ako to študujem a zdieľam, aké podstatné sú tieto pravdy – táto pravda, ktorú nám Boh zjavil. Ako sme už povedali, “dekalóg” znamená “desať slov.” Desať hlbokých podivuhodných slov zjavenia, ktoré nás Boh naučil. Každé z nich je pre nás skutočne hlboko podstatné a my sme ich príliš ľahko považovali len za niečo z histórie alebo za návrhy či jednu z možností. Toto sú prikázania všemohúceho Boha, jediného pravého Boha! A tak, ako pokračujem, určite dnešné piate prikázanie – “Nezabiješ” – je pre dnešný svet kriticky dôležité.
Toto prikázanie sa zdá byť jasné – je to samozrejme jednoznačné prikázanie proti fyzickému zabíjaniu. Každé priame a úmyselné zabitie nevinného človeka je ťažkým hriechom. Dovoľte mi to zopakovať! Každé priame a úmyselné zabitie nevinného človeka je ťažkým hriechom. Takže sa musíme pozerať na všetky ohrozenia života v našej kultúre touto optikou, a je ich, žiaľ, veľa. Patria sem vraždy, teroristické činy a fyzické násilie, ktoré nespravodlivo ubližuje druhému. Je však nevyhnutné, aby sme pochopili, že toto prikázanie zahŕňa posvätnosť ľudského života a rozširuje sa aj na otázky spravodlivosti, lásky a dôstojnosti každej ľudskej osoby.
Znovu opakujem, že ak sa naozaj zamyslíme nad tým, čo “Nezabiješ” skutočne znamená, je to ohromujúce s tým, ako musíme venovať pozornosť pravdám, ktoré nám Boh zjavil, a žiaľ, je ohromujúce uvedomiť si, ako sme v dnešnom”svete v tomto národe a na celom svete zlyhali. Ľudský život je posvätný, pretože Boh je autorom života, a preto každá ľudská bytosť existuje z Božej vôle. To znamená, že Boh má absolútnu moc nad životom. Toto presvedčenie je zakorenené vo Svätom písme aj v Tradícii. Som presvedčený, že toto je jadrom toho, čo si musíme uvedomiť – Boh je Autor! Nemôžeme zasahovať a prepisovať to, čo napísal Boh! Každý život musíme vnímať ako posvätný.
Ďalší citát, z 1. Mojžišovej 1, 27: “A Boh stvoril človeka na svoj obraz: na Boží obraz ho stvoril: muža a ženu ich stvoril.” Z toho vidíme, že každý ľudský život je stvorený na Boží obraz a podobu. V Jóbovi 33,4 čítame: “Duch Boží ma stvoril a dych Všemohúceho mi dal život.” a v Žalme 139,13-16: “Lebo ty si utvoril moje vnútro, ty si ma zomkol v lone mojej matky”… tvoje oči videli moju neforemnú podstatu; v tvojej knihe boli zapísané, každý z nich, dni, ktoré boli pre mňa utvorené.” Keďže život pochádza od Boha, patrí jemu, nie nám. Preto On jediný má vládu nad životom a smrťou. Práve tieto slová nám pripomínajú a vyzývajú nás, aby sme sa zamysleli a uvedomili si, ako túto pravdu nežijeme! Kvôli zázrakom lekárskej vedy existuje príliš veľa spôsobov, ktoré boli použité na to, aby sme sa “hrali na Boha”, a musíme sa cez túto optiku pozrieť na mnohé veci, ktoré sú súčasťou dnešnej’kultúry.
V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC 2258) sa uvádza: “Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku zahŕňa stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu so Stvoriteľom, ktorý je jeho jediným cieľom. Jedine Boh je Pánom života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto si nemôže za žiadnych okolností prisvojiť právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť." ” Katechizmus jednoducho rozvádza, čo “Nezabiješ” skutočne znamená.
V tomto piatom prikázaní a napomenutí nezabíjaj je samozrejme zahrnutý aj hrozný čin zabitia nenarodeného dieťaťa potratom. Som známy ako jeden z biskupov, ktorý o tom neustále hovorí, a poznám mnoho ľudí, ktorí mi hovorili, aby som s tým prestal. Nemôžem však prestať hovoriť o tomto ohrození nenarodeného života, ktoré je v našom národe a vo svete také reálne. Katolícka cirkev učí, že život sa začína počatím a každý život od momentu počatia má prirodzenú dôstojnosť danú Bohom. Keďže potratom sa úmyselne ukončuje život nenarodeného dieťaťa, jeho vykonanie je vážnym porušením piateho prikázania.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 2270) uvádza: “Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť od okamihu počatia. Od prvého okamihu svojej existencie treba uznať, že ľudská bytosť má práva osoby – medzi nimi je aj nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život." ” To znamená, že neexistuje žiadna okolnosť – či už chudoba, postihnutie alebo sociálny tlak – ktorá by mohla ospravedlniť úmyselné zabitie nevinného dieťaťa v maternici. Cirkev učí, že potrat je vždy vnútorne zlý (KKC 2271).
Cirkev od prvých dní kresťanstva odsudzuje potrat ako ťažký smrteľný hriech. V Didache (kresťanský dokument z prvého storočia) sa píše: “Nezabiješ zárodok potratom a nespôsobíš, aby novorodenec zahynul.”Vzhľadom na závažnosť potratu Cirkev pripisuje automatickú exkomunikáciu (latae sententiae) tým, ktorí potrat zaobstarajú alebo na ňom formálne spolupracujú (kán. 1398). Cirkev však zdôrazňuje aj Božie’milosrdenstvo a ponúka sviatosť spovede na pokánie a zmierenie.
Katolíci sú dôrazne povzbudzovaní, aby podporovali pro-life úsilie, ako sú krízové tehotenské centrá, adopčné služby a legislatívne úsilie, ktoré sa snaží chrániť život od počatia po prirodzenú smrť.
A čo eutanázia? Eutanázia, napriek snahám mnohých prikrášliť jej definíciu, znamená usmrtenie človeka. Niektorí ľudia opisujú eutanáziu ako “dôstojné umieranie” a tvrdia, že je súcitná, pretože ide o akt úmyselného ukončenia života človeka”s cieľom zmierniť utrpenie. Ide však o vážne porušenie piateho prikázania, pretože ide o priame zabitie nevinného človeka, aj keď zámerom je ukončiť bolesť alebo utrpenie.
Cirkev učí, že každý ľudský život je posvätný od počatia až po prirodzenú smrť a že utrpenie, hoci je ťažké, má spásonosnú hodnotu, keď sa spája s Kristovým’utrpením. Musíme zdôrazniť, že akékoľvek skracovanie Božieho’plánu pre nás ako jednotlivcov urýchľovaním našej smrti s cieľom odstrániť bolesť je vyhýbanie sa Božiemu’plánu a obrovskému daru, ktorým môže byť utrpenie. Nikto z nás netrpí rád. Sám Kristus nerád trpel. Modlil sa, aby od neho Otec vzal kalich, ak to bude jeho vôľa, ale nakoniec povedal: “Buď vôľa tvoja”, Kristus to pre nás modeluje. A vyzývam každého z vás, kto počúva (a mnohí z nás čelia naozaj takýmto otázkam buď osobne, alebo niekto, kto je milovaný v našej rodine alebo spoločenstve), nezabúdajme sa modliť, keď s niekým pracujeme alebo riešime svoj vlastný život – možno sa zaoberáme obrovskou bolesťou, a viem, že mnohí sa zaoberajú. Pamätajme na to, čo povedal Kristus vo chvíli svojej hlbokej agónie – “Buď vôľa tvoja” – Bohu, nášmu Otcovi. Musíme napodobňovať nášho Pána.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 2277) uvádza: “Priama eutanázia bez ohľadu na jej motívy a prostriedky spočíva v ukončení života postihnutých, chorých alebo umierajúcich osôb. Je morálne neprijateľná.”To znamená, že eutanázia je vždy zlá, bez ohľadu na utrpenie, prognózu alebo osobnú žiadosť o smrť. Nikto nemá právo vziať si vlastný život alebo ukončiť život iného. Cirkev tiež učí, že utrpenie možno spojiť s utrpením Krista na kríži. “Ktorý sa teraz teší z môjho utrpenia za vás a dopĺňa to, čo chýba z Kristových utrpení, na mojom tele za jeho telo, ktorým je Cirkev.” (Kol 1, 24). Naše utrpenie, ak je spojené s Kristovým”utrpením, má hodnotu a môže byť obetované za spásu duší.
Cirkev však rozlišuje medzi bežnou a mimoriadnou liečbou. Bežná starostlivosť (jedlo, voda, základná lekárska starostlivosť) musí byť vždy zabezpečená. Mimoriadne prostriedky (príliš zaťažujúce alebo experimentálne liečby) sa morálne nevyžadujú. Osoba môže odmietnuť agresívnu liečbu, ak len predlžuje utrpenie bez nádeje na uzdravenie. Odmietnutie mimoriadnych prostriedkov však nie je eutanázia; je to umožnenie smrti, aby mala svoj prirodzený priebeh. Cirkev podporuje paliatívnu starostlivosť, ktorá zmierňuje bolesť a pomáha zomierajúcim dôstojne a súcitne bez toho, aby urýchľovala smrť. Asistovaná samovražda, pri ktorej sa človeku poskytnú prostriedky na ukončenie vlastného života, sa tiež odsudzuje ako veľké zlo.
Katolícka cirkev učí, že život sa nekončí smrťou – sme stvorení pre večný život s Bohom. To by mohlo byť jedno z najzákladnejších dôležitých upozornení pre nás všetkých. Sme povolaní k nadprirodzenému koncu. Sme povolaní k spáse našich duší. Našou povinnosťou je nasledovať Božiu vôľu, žiť podľa jeho prikázaní, a zmyslom života je hľadať tento život v Bohu, a keď to robíme, umocňuje a robí dôležitejším každý krok tohto života, pretože je to cesta k večnému životu s Bohom. Naše telo je príbytkom pre našu nesmrteľnú dušu.
Boh zveruje rodičom, lekárom a vedúcim pracovníkom zodpovednosť za ochranu a starostlivosť o život, ale oni sú správcami, nie vlastníkmi života. V Katechizme (KKC 2280) sa uvádza: “Sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh ha zveril. Nie je naším vlastníctvom, aby sme s ním disponovali.”
Suicidium je tiež v rozpore s piatym prikázaním – “Nezabiješ” –, pretože zahŕňa úmyselné odňatie vlastného”života. V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC 2281) sa uvádza: “Samovražda je v rozpore s prirodzeným sklonom človeka zachovať a zvečniť svoj život. Je v závažnom rozpore so spravodlivou láskou k sebe samému. Rovnako uráža lásku k blížnemu, pretože nespravodlivo pretrháva putá solidarity s rodinou, národom a inými ľudskými spoločenstvami, voči ktorým máme naďalej záväzky. Samovražda je v rozpore s láskou k živému Bohu.”
Jedine Boh má právo dávať a brať život. On je autorom života! Spáchaním samovraždy človek odmieta Božiu zvrchovanosť’a jeho božský plán. Hoci samovražda je vážna vec, Cirkev uznáva, že duševná choroba, ťažká depresia, strach alebo extrémne utrpenie môžu znížiť morálnu zodpovednosť osoby’za ňu. Katechizmus (KKC 2282-2283) uznáva: “Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo vážny strach z ťažkostí, utrpenia alebo mučenia môžu znížiť zodpovednosť toho, kto spácha samovraždu. Nemali by sme zúfať nad večnou spásou osôb, ktoré si vzali život.”Cirkev zveruje každú dušu Božiemu milosrdenstvu”a povzbudzuje k modlitbám za ňu. Keďže život je posvätný, katolíci sú povolaní podporovať tých, ktorí zápasia s depresiou alebo samovražednými myšlienkami, prostredníctvom modlitby, sprevádzania a prístupu k odbornej pomoci. Katolíci sú povzbudzovaní, aby sa modlili za tých, ktorí zomreli samovraždou, a aby ponúkali nádej, podporu a lásku tým, ktorí bojujú.
Niečo iné, čo tu chcem spomenúť, je zneužívanie návykových látok a bezohľadné správanie. Cirkev učí, že sa musíme primerane starať o svoje telo a zdravie. Zneužívanie návykových látok (alkohol, drogy) a bezohľadné správanie (napríklad nebezpečná jazda autom) môže tiež nepriamo porušovať piate prikázanie, ak ohrozuje životy ľudí.
Keď sa hovorí o piatom prikázaní, mnohí majú často otázky o” spravodlivej vojne” a treste smrti, preto chcem v krátkosti hovoriť aj o týchto otázkach. Piate prikázanie síce zakazuje vraždu, ale Cirkev pripúšťa legitímnu sebaobranu, vrátane vojny, za prísnych podmienok. V Učení o spravodlivej vojne (KKC 2309) sa uvádza, že vojna je morálne prípustná len vtedy, ak (1) škody spôsobené agresorom sú trvalé, vážne a isté, (2) boli vyčerpané všetky ostatné prostriedky riešenia, (3) existuje vážna nádej na úspech a (4) použitie zbraní nespôsobí väčšie zlo ako to, proti ktorému sa bojuje.
I vo vojne treba chrániť civilné obyvateľstvo a odsudzujú sa činy, ako je útočenie na nevinných ľudí, používanie zbraní hromadného ničenia alebo nespravodlivá agresia. Cirkev sa dôrazne zasadzuje za mier a podporuje diplomaciu a nenásilné riešenia vždy, keď je to možné.
Ohľadne trestu smrti Cirkev v minulosti uznávala právo štátu popraviť zločincov v prípadoch, keď to bolo nevyhnutné na ochranu spoločnosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1992 (KKC 2267) v pôvodnom znení za pápeža Jána Pavla II. neodmietol trest smrti, ale obmedzil jeho použitie: “Tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak je to jediný možný spôsob účinnej obrany ľudských životov pred nespravodlivým agresorom.” Dodala však, že ak na ochranu spoločnosti postačujú iné ako smrtiace prostriedky (napríklad doživotný trest odňatia slobody), mali by sa uprednostniť tieto prostriedky.
Shrnuté, piate prikázanie, “Nezabiješ”, nás vyzýva, aby sme rešpektovali posvätnosť každého ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Toto prikázanie zakazuje vraždu, potrat, eutanáziu, samovraždu a nespravodlivé násilie a zároveň nás vedie k tomu, aby sme zachovávali mier, chránili zraniteľných a starali sa o svoje fyzické i duchovné blaho. Cirkev učí, že hoci sebaobrana a spravodlivá vojna môžu byť za prísnych podmienok morálne prípustné, sme povolaní hľadať nenásilné riešenia vždy, keď je to možné. Aj v utrpení môžeme spojiť svoje skúšky s Kristovým utrpením a obetovať ich pre dobro druhých a spásu duší. V konečnom dôsledku je toto prikázanie výzvou milovať, chrániť a vážiť si každý ľudský život ako dar od Boha.
Ďakujem vám, že ste sa ku mne pripojili tento týždeň, a pozývam vás, aby ste sa ku mne pripojili aj na budúci týždeň pri šiestom diele Hlasu pastiera’
A dovoľte mi, aby som nás všetkých požehnal v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Boh vám žehnaj.
Biskup Joseph E. Strickland Emeritný biskup