Počas pôstneho obdobia sa musíme usilovať o znovuzískanie krásy Božieho obrazu, ktorý nám bol daný krstom.

Téma, ktorá sa nám ponúka na zamyslenie v túto druhú nedeľu, je pre toto sväté obdobie mimoriadne dôležitá. Cirkev na nás aplikuje poučenie, ktoré náš Spasiteľ dal trom svojim apoštolom. Snažme sa byť k nej pozornejší ako oni.

Ježiš sa chystal prejsť z Galiley do Judska, aby mohol vystúpiť do Jeruzalema a byť prítomný na sviatku Paschy. Bola to tá posledná Pascha, ktorá sa mala začať obetovaním obrazného baránka a skončiť obetovaním Baránka Božieho. ktorý sníma hriechy sveta.

Ježiš chcel, aby ho učeníci poznali. Jeho skutky o ňom vydávali svedectvo aj tým, ktorí mu boli istým spôsobom cudzí; ale čo sa týka jeho učeníkov, nemali všetky dôvody byť mu verní až do smrti? Či nepočúvali jeho slová, ktoré mali u nich takú moc, že si vynútili presvedčenie? Či nezažili jeho lásku, ktorej sa nedalo odolať, a či nevideli, ako trpezlivo znášal ich zvláštne a nevhodné spôsoby? Áno, museli ho poznať. Počuli, ako jeden z ich spoločnosti, Peter, vyhlásil, že on je “Kristus, Syn živého Boha.” (Mt 16,16)

Napriek tomu skúška, ktorej mala byť ich viera čoskoro vystavená, mala byť taká strašná, že ich Ježiš milosrdne vyzbrojí proti pokušeniu mimoriadnou milosťou.

Kríž mal byť “pohoršením a kameňom úrazu” (1 Kor 1,23) pre synagógu, a žiaľ, nielen pre ňu. Ježiš pri Poslednej večeri povedal svojim apoštolom: “Všetci sa dnes večer budete vo mne pohoršovať.” (Matúš 26,31) Telesne zmýšľajúci, akí boli vtedy, čo by si pomysleli, keby ho videli, ako ho chytajú ozbrojení muži, ako ho spútavajú, ako sa ponáhľa od jedného súdu k druhému a on nerobí nič, aby sa bránil! A keď zistili, že veľkňazi a farizeji, ktorým doteraz tak často prekazili Ježišovu múdrosť a zázraky, teraz uspeli vo svojom sprisahaní proti nemu, aký to bol šok pre ich sebadôveru!

Ale čakalo ho ešte niečo ťažšie: ľudia, ktorí ho ešte pred niekoľkými dňami tak nadšene vítali svojimi Hosanami, budú žiadať jeho popravu a on bude musieť zomrieť medzi dvoma lotrami na kríži, uprostred urážok svojich triumfujúcich nepriateľov.

Nie je potrebné sa obávať, že títo jeho učeníci, keď budú svedkami jeho poníženia a utrpenia, stratia odvahu? Žili v jeho spoločnosti tri roky; ale keď uvidia, že veci, ktoré predpovedal, že sa mu stanú, sa naozaj naplnili, zachová ich spomienka na všetko, čo videli a počuli, vernosť voči nemu? Alebo sa stanú zbabelcami a utečú od neho?"

Ježiš si vyberie z množstva ľudí troch, ktorí sú mu mimoriadne drahí: Petra, ktorého urobil skalou, na ktorej má byť postavená jeho Cirkev, a ktorému prisľúbil kľúče od nebeského kráľovstva; Jakuba, syna Hromu, ktorý má byť prvým mučeníkom apoštolského kolégia; a Jána, Jakuba’ brata a svojho vlastného milovaného učeníka. Ježiš sa rozhodol vziať ich bokom a ukázať im záblesk tej slávy, ktorú až do dňa určeného na jej zjavenie skrýva pred očami smrteľníkov.

Zanecháva preto ostatných učeníkov na rovine neďaleko Nazareta a v spoločnosti troch privilegovaných sa vydáva smerom k vysokému kopcu, ktorý sa volá Thabor, čo je pokračovanie Libanu, a o ktorom nám žalmista hovorí, že sa mal veseliť v mene Pánovom. (Psalm 88,13)

Skôr ako dosiahol vrchol hory, traja apoštoli pozorujú, ako sa na ňom náhle zmenil: jeho tvár žiari ako slnko a jeho ponížené šaty sú biele ako sneh. Pozorujú, ako k nemu pristupujú dvaja ctihodní muži a rozprávajú sa s ním o tom, čo ho čaká v Jeruzaleme. Jeden z nich je Mojžiš, zákonodarca; druhý je Eliáš, prorok, ktorý bol vzatý zo zeme na ohnivom voze bez toho, aby prešiel bránami smrti. Títo dvaja veľkí predstavitelia židovského náboženstva, Zákona a prorokov, sa pokorne klaňajú Ježišovi z Nazareta.

Troch apoštolov nielenže oslňuje jas, ktorý vychádza z ich božského Majstra, ale napĺňa ich také nadšenie, že nedokážu zniesť myšlienku, že by mali z tohto miesta odísť. Peter navrhuje, aby tam zostali navždy a postavili tri príbytky, pre Ježiša, Mojžiša a Eliáša. A kým obdivujú ten nádherný pohľad a hľadia na krásu Ježišovej ľudskej prirodzenosti, zatieni ich jasný oblak a počujú hlas, ktorý k nim hovorí: je to hlas večného Otca, ktorý ohlasuje Ježišovo božstvo a hovorí:  “Toto je môj milovaný Syn!”

Toto premenenie Syna človeka, toto zjavenie jeho slávy, trvalo len niekoľko okamihov; jeho poslanie nebolo na Tábore; bolo to poníženie a utrpenie v Jeruzaleme. Preto stiahol do seba jas, ktorý nechal preniknúť, a keď prišiel k trom apoštolom, ktorí, keď počuli hlas z oblaku, padli od strachu na tvár, nemohli vidieť nikoho iného, len Ježiša. Jasný oblak bol preč, Mojžiš a Eliáš zmizli.

Aká milosť im bola preukázaná! Budú si pamätať, čo videli a počuli? Mali také zjavenie božskosti svojho drahého Majstra! Je možné, že keď príde hodina skúšky, zabudnú na to a budú pochybovať o tom, že je Boh? A keď ho uvidia trpieť a zomierať, budú sa zaňho hanbiť a zaprú ho? Žiaľ, evanjelium nám hovorí, čo sa im stalo.

Krátko na to náš Pán slávil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru. Keď sa večera skončila, vzal ich na iný vrch, na Olivovú horu, ktorá leží východne od Jeruzalema. Ostatných nechal pri vchode do záhrady, postúpil s Petrom, Jakubom a Jánom a potom im povedal: “Moja duša je smutná až na smrť; zostaňte tu a bdejte so mnou.” (Matúš 26,38) Potom od nich odstupuje do určitej vzdialenosti a modlí sa k svojmu večnému Otcovi.

Srdce nášho Vykupiteľa je zaťažené úzkostou. Keď sa vracia k svojim trom učeníkom, je zoslabnutý utrpením a jeho šaty sú nasiaknuté krvou. Apoštoli si uvedomujú, že je smutný až na smrť a že sa blíži hodina, keď bude napadnutý: bdejú? Sú pripravení ho brániť? Nie: zdá sa, že naňho zabudli; tvrdo spia, lebo ich oči sú ťažké. (Mat 26,43) Ešte pár okamihov a všetci budú: odvedení od neho; a Peter, najodvážnejší zo všetkých, bude skladať prísahu, že toho človeka nikdy nepoznal.

Po zmŕtvychvstaní naši traja apoštoli dostatočne odčinili toto zbabelé a hriešne správanie a uznali milosrdenstvo, ktorým sa ich Ježiš snažil posilniť pred pokušením, keď im niekoľko dní pred svojím umučením ukázal svoju slávu na Tábore. Nečakajme, kým ho zradíme: hneď uznajme, že je naším Pánom a naším Bohom.

Čoskoro budeme sláviť výročie jeho obety; podobne ako apoštoli ho uvidíme pokoreného jeho nepriateľmi a namiesto neho znášajúceho tresty Božej spravodlivosti. Nesmieme dovoliť, aby naša viera ochabla, keď vidíme, ako sa napĺňajú tie Dávidove a Izaiášove proroctvá, že s Mesiášom sa bude zaobchádzať ako s červom zeme, (Psalm 21,7) a bude pokrytý ranami, takže sa stane ako malomocný, najponíženejší z ľudí a muž bolestí. (Izaiáš 53,4)

Musíme si pripomenúť veľkolepé veci na Tábore a poklony, ktoré mu vzdali Mojžiš a Eliáš, a jasný oblak a prázdnotu večného Otca. Čím viac ho vidíme poníženého, tým viac musíme ohlasovať jeho slávu a božstvo; musíme pripojiť svoje aklamácie k aklamáciám anjelov a štyridsaťštyri starcov, ktorých sv. Ján (jeden zo svedkov Premenenia Pána) počul veľkým hlasom volať:  “Baránok, ktorý bol zabitý, je hoden prijať moc a božstvo, múdrosť a silu, česť, slávu a požehnanie!" ” (Zjavenie 5,12)

Druhá pôstna nedeľa sa nazýva podľa prvého slova introitu, Reminiscere; a tiež Nedeľa Premenenia Pána podľa evanjelia, ktoré sa číta v omši.

Stanica v Ríme sa nachádza v Kostole Panny Márie v Domine na Monte Celio. Tradícia hovorí, že v tejto bazilike sa nachádzalo Diaconicum ktoré mal na starosti svätý Vavrinec a z ktorého rozdával chudobným almužnu Cirkvi.

MASA

Cirkev nás v Introite povzbudzuje k_dôvere v_Boha, ktorý nás vyslobodí od našich nepriateľov, ak ho o to budeme prosiť vrúcnou modlitbou. Sú dve milosti, o ktoré by sme ho počas pôstu mali prosiť: odpustenie našich hriechov a jeho pomoc, aby sme sa vyhli recidíve.

INTROIT

Pamätaj, Pane, na svoje milosrdné vnútro a na svoje milosrdenstvo, ktoré je od počiatku sveta. Nech nad nami nikdy nevládnu naši nepriatelia; vysloboď nás, Bože Izraela, zo všetkého nášho súženia.

P. K tebe, Pane, som pozdvihol svoju dušu; v teba, môj Bože, vkladám svoju dôveru, nech sa nehanbím ℣. Sláva. Pamätaj.

V kolekte prosíme Boha, aby nad nami bdel vo všetkých našich potrebách, telesných i duševných. Ak bude naša modlitba pokorná a úprimná, bude vyslyšaná. Boh nás zaopatrí v našich telesných potrebách a naše duše ochráni pred návrhmi nepriateľa, ktorý sa usiluje poškvrniť aj naše myšlienky.

KOLEKT

Bože, ktorý vidíš, ako nám chýbajú všetky sily, ochraňuj nás zvnútra i zvonka, aby naše telo bolo oslobodené od všetkých protivenstiev a naša duša očistená od všetkých zlých myšlienok. Prostredníctvom, atď.

Prvá a druhá kolekta sú dané na prvá pôstna nedeľa.

EPISTOLA

Lektorát z Prvého listu svätého apoštola Pavla k Thessalonians 4, 1-7

Bratia: Modlíme sa a prosíme vás v Pánovi Ježišovi, aby ste tak, ako ste od nás prijali, ako máte žiť a páčiť sa Bohu, žili aj vy, aby ste sa tým viac rozhojňovali. Veď viete, aké prikázania som vám dal skrze Pána Ježiša. Lebo toto je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva, aby každý z vás vedel vlastniť svoju nádobu v posvätnosti a cti, a nie vo vášni žiadostivosti ako pohania, ktorí nepoznajú Boha, a aby sa nikto neprekračoval a neobchádzal svojho brata v obchode, lebo Pán je pomstiteľom všetkých týchto vecí, ako sme dosvedčili. Veď Boh nás nepovolal k nečistote, ale k posväteniu.

Apoštol tu ukazuje, aký spôsob života by mali kresťania dodržiavať; a Cirkev opakovaním jeho slov nabáda veriacich, aby využili súčasné obdobie milosti a znovu nadobudli celú krásu Božieho obrazu, ktorú im najprv dala milosť krstu.

Kresťan je nádoba cti, ktorú utvorila a obohatila Božia ruka; nech sa preto vyhýba všetkému, čo by mohlo degradovať jeho vznešený pôvod a premeniť ho na nádobu hanby, vhodnú len na rozbitie a hodenie spolu s nečistými do pekelného dna. Kresťanské náboženstvo natoľko zušľachtilo človeka, že aj jeho telo sa môže podieľať na svätosti duše; na druhej strane nás učí, že táto svätosť duše je oslabená, ba úplne vymazaná stratou čistoty tela. Celý človek, telo aj duša, sa teda má napraviť praktikami tohto svätého obdobia.

Očistime dušu vyznaním svojich hriechov, súcitom srdca, láskou k Bohu; vráťme telu jeho dôstojnosť tým, že ho prinútime niesť jarmo pokánia, aby bolo odteraz podriadené a poslušne slúžilo duši a v deň všeobecného vzkriesenia sa zúčastnilo na jej nekonečnej blaženosti.

V Graduáli človek volá k svojmu Bohu, aby ho oslobodil od zla ktoré ho ohrozuje, a dal mu víťazstvo nad neviditeľným nepriateľom, ktorý ho tak kruto ponižuje a uráža.

Traktát je zároveň chválospevom dôvery v Božie milosrdenstvo a modlitbou, ktorú Cirkev adresuje svojmu Spasiteľovi a prosí ho, aby navštívil a zachránil svoje verné deti na veľký sviatok, ktorý je ešte tak ďaleko, ale ku ktorému nás každý deň približuje.

GRADUÁL

Súženie mojej duše sa zväčšilo: vysloboď ma, Pane, z mojej núdze.

℣. Pozri, k čomu som sa znížil, pozri, čo trpím, a odpusť mi všetky moje hriechy.

TRACT

Odpusť Pánovi slávu, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.

℣. Kto vyrozpráva Pánove sily, kto prednesie všetky jeho chvály?

℣. Blahoslavení sú tí, čo zachovávajú súd a konajú spravodlivosť v každom čase.

℣. Spomeň si na nás, Pane, v priazni na svoj ľud, navštív nás svojou spásou.

GOSPEL

Sekvencia zo svätého evanjelia podľa Matúš 17,1-9

V tom čase: Ježiš vzal k sebe Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do ústrania; a premenil sa pred nimi. A jeho tvár zažiarila ako slnko a jeho rúcho zbelelo ako sneh. A hľa, ukázal sa im Mojžiš a Eliáš, ktorí s ním hovorili. Peter odpovedal Ježišovi: Ak chceš, nech tu urobíme tri stánky, jeden pre teba, jeden pre Mojžiša a jeden pre Eliáša. A keď ešte hovoril, hľa, zatienil ich jasný oblak. A hľa, hlas z oblaku, ktorý hovoril: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie: počúvajte ho! Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. Ježiš pristúpil, dotkol sa ich a povedal im: Vstaňte a nebojte sa. A keď pozdvihli oči, nikoho nevideli, iba Ježiša. A keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal a povedal:

Takto Ježiš povzbudzoval svojich apoštolov, keď sa blížil čas pokušenia; snažil sa na nich zapôsobiť svojou slávou, aby to udržalo ich vieru v tom ťažkom čase, keď vonkajšie oko nevidelo na jeho osobe nič iné ako slabosť a poníženie. Ó, láskavá ohľaduplnosť Božej milosti, ktorá nikdy nechýba a v takom silnom svetle nám ukazuje dobrotu a spravodlivosť nášho Boha!

Tak ako apoštoli, aj my sme zhrešili; tak ako oni sme zanedbali využiť pomoc, ktorá nám bola poslaná z neba; zatvorili sme oči pred svetlom; zabudli sme na krásnu víziu, ktorá nám bola udelená a ktorá nás urobila takými horlivými a šťastnými – a padli sme. Neboli sme teda pokúšaní nad svoje sily, (1 Kor 10,13) a je to naozaj naša vina, že sme sa dopustili hriechu.

Tria apoštoli boli vystavení strašnému pokušeniu, keď videli svojho Božského Majstra okradnutého o všetok jeho majestát; ale ako ľahko sa im odolávalo pokušeniu, keď mysleli na to, čo videli len pred niekoľkými dňami? Namiesto toho stratili odvahu a zabudli na modlitbu, ktorá by im bola vrátila odvahu; a tak sa z obľúbených svedkov z Thaboru stali zbabelci a dezertéri v záhrade na Olivovej hore. Zostávalo im len jedno – vrhnúť sa na láskavé milosrdenstvo svojho Ježiša, len čo zvíťazil nad svojimi nepriateľmi; urobili tak a jeho veľkorysé srdce im odpustilo.

Napodobňujme ich aj tu. Zneužili sme Božiu milosť a urobili sme ju neplodnou svojou nedostatočnou korešpondenciou. Prameň tejto milosti ešte nevyschol; kým sme na tomto svete, môžeme vždy čerpať z tohto zdroja, ktorý pochádza z krvi a zásluh nášho Vykupiteľa. Je to milosť, ktorá nás teraz nabáda k náprave nášho života. V tomto čase sa nám dostáva v hojnej miere a dávajú nám ju najmä sväté cvičenia v pôstnom období

Vystúpme s Ježišom na horu; tam nás nebude rušiť hluk pozemských vecí. Strávime tam štyridsať dní s Mojžišom a Eliášom, ktorí dávno pred nami posvätili tento počet svojimi pôstmi. Takto potom Syn človeka vstal z mŕtvych, budeme ohlasovať milosti, ktoré nám na Thabore milostivo udelil.

V Offertoriu nám Cirkev ponúka rozjímať o prikázaniach Božích. Kiež by sme ich mohli milovať tak vrúcne ako kráľovský prorok, ktorého sú tieto slová!

OFFERTÓRIUM

Rozjímam o tvojom zákone, ktorý som si veľmi zamiloval, a budem praktizovať tvoje prikázania, ktoré som si zamiloval.

Svätá obeta svätej omše je zdrojom zbožnosti: ako sa modlí Cirkev v Tajomstve, prosme, aby sme mali úžitok z&nbspdnešnej pomoci pri nej. Obsahuje zástavu a cenu spásy, a ak jej nebudeme klásť prekážky, dovŕši naše zmierenie s naším Pánom.

TESA

Zhliadni, Pane, prosíme ťa, na túto našu obetu, aby zvýšila našu zbožnosť a zabezpečila nám spásu. Skrze, atď.

Druhé a tretie Tajomstvo sa dáva na prvú pôstnu nedeľu.

Kajúca duša, keď videla, ako jej toto nevýslovné tajomstvo dalo tešiť sa z prítomnosti Toho, ktorý je jej Spasiteľom a Sudcom, predkladá mu svoje modlitby so všetkou horlivosťou dôvery. Hovorí mu tieto žalmistove slová, ktoré tvoria antifónu k prijímaniu:

KOMUNIA

Vyslyš moje volanie, vypočuj hlas mojej modlitby, môj Kráľ a môj Boh! Lebo k tebe sa budem modliť, Pane!"

V postkomúnii sa Cirkev modlí najmä za tie svoje deti, ktoré mali účasť na Obete, ktorú práve prinášala. Ježiš ich živil svojím vlastným telom; patrí sa im, aby sa mu osvedčili obnovou svojho života.

POSKUTOČNÁ KOMUNIA

Daj, pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, aby tí, ktorých si občerstvil svojimi sviatosťami, ti dôstojne slúžili vedením svojho života. Prostredníctvom, atď.

Druhá a tretia postná omša sú uvedené na prvú pôstnu nedeľu.

VESELÉ

Žalmy a antifóny sú uvedené na začiatku zväzku.

KAPITULUM
(1 Tes 4)

Bratia, modlíme sa a prosíme vás v Pánovi Ježišovi, aby ste, ako ste od nás prijali, ako máte žiť a páčiť sa Bohu, tak aj vy žili, aby ste sa viac rozhojňovali.

Hymnus a verš, sú uvedené na začiatku zväzku.

ANTIFÓN MAGNIFIKÁT

Niktomu nehovorte videnie, ktoré ste videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.

Modlime sa,

Bože, ktorý vidíš, ako nám chýbajú všetky sily, ochraňuj nás zvnútra i zvonka, aby naše telá boli zbavené všetkých protivenstiev a naše duše očistené od všetkých zlých myšlienok. Prostredníctvom, atď.

Našu nedeľu môžeme ukončiť recitáciou nasledujúcej krásnej modlitby prevzatej z Mozarabského breviára.

KAPITULUM
(V II. dominikánskom štvorveršíæ.)

O Ježišu, Bože náš! Večný prvopočiatok svetla! ktorý si chcel, aby tvoji služobníci venovali siedmy deň radšej posväteniu než práci; hľa, prichádzame, hľadáme, ako by sme ťa mohli nájsť, ale bráni nám v tom zvyčajná temnota nášho svedomia; usilujeme sa vstať, ale opäť padáme späť a sme skľúčení. Preto ťa prosíme, neodvracaj od svojej tváre tých, čo ťa hľadajú, lebo si sa ráčil ukázať tým, čo ťa nehľadali. Teraz je obdobie roka, keď obetujeme tvojmu svätému menu desiatok svojich dní; a z týchto dní uplynulo sedem; daj nám svoju pomoc na ceste tejto únavnej cesty, aby naša obetovaná úcta bola bez poškvrny. Oslaď našu námahu tým, že nás naplníš vrúcnou láskou k svojmu Majestátu, a prebuď nás z telesnej ospalosti horlivou hojnosťou svojej lásky. Nech náš život, takto v tebe zotrvávajúci, nepozná ochabnutie a naša viera nech nájde svoju odmenu.

Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.