Dikastérium pre náuku viery (DDF) v novembri oficiálne odpovedalo na otázku: “Môže byť transsexuál pokrstený?” Väčšina komentárov sa sústredila na dôsledky pre pastoráciu za týchto okolností. Odpoveď však v skutočnosti predstavila nový prístup k udeľovaniu sviatostí komukoľvek. To’je veľmi znepokojujúce, pretože prístup dikastéria’sa odchyľuje od apoštolskej praxe a tvrdí, že vysvetľuje víziu pápeža Františka’.
Dikastérium potvrdilo, že “transsexuál… môže prijať krst za rovnakých podmienok ako ostatní veriaci.” V prípade dospelého človeka medzi tieto podmienky (v odpovedi nie sú vymenované) patrí pokánie a prijatie viery a života podľa evanjelia. Zamyslime sa nad tým, ako tieto vznikajú a ovplyvňujú sviatosť.
Začiatkom apoštolov Cirkev vyvolávala pokánie a vieru ohlasovaním Krista a jeho evanjelia. Na prípravu budúcich konvertitov (“katechumenov”) na zdieľanie Ježišovho” života sa vyvinul proces predkrstnej formácie. To si často vyžadovalo výraznú zmenu svetonázoru a životného štýlu. Niekedy to viedlo k prenasledovaniu.
Rozsah a závažnosť týchto zmien sa pred katechumenmi neskrývali ani sa s nimi nezaobchádzalo ako s neúnosným bremenom. Naopak, katechumeni ich radostne prijímali ako Kristovo jarmo a kríž. To ich posilňovalo, aby žili a zomierali zjednotení s Ježišom tvárou v tvár zápasom a zlyhaniam.
Vzdor formácii mohol byť katechumen pokrstený bez toho, aby vedel, že niektoré jeho skutky a presvedčenia sú v rozpore s evanjeliom, alebo keď sa ich vedome odmietal vzdať. Sú takéto krsty platné?
Cirkev učí, že prijatie krstu je neplatné len vtedy, keď sa mu niekto vzoprie (toto odmietnutie môže byť skryté). Takýto človek zostáva nepokrstený, pretože Boh mu nevnucuje svoje dary.
Ak sa katechumen nevinne mýli, potom je jeho krst platný, je’konfigurovaný ku Kristovi prijatím krstného “charakteru,” a Trojica v ňom prebýva, čím sa začína život milosti. Jeho presvedčenie a správanie však zostáva deformované, kým nepozná a nežije pravdu evanjelia.
Ak katechumen vedome odmieta konkrétne evanjeliové učenie alebo pokánie za konkrétny hriech, sviatosť je napriek tomu platná a prijíma krstný charakter, ale Boh v ňom neprebýva. Život milosti sa nemôže’začať, kým neprestane odmietať, pretože Boh ho nebude’nútiť, aby prijal zmeny potrebné na zdieľanie Kristovho’života.
V snahe predísť takýmto škodlivým dôsledkom Cirkev trvá na tom, aby katechumeni prejavili túžbu po krste, dostali dostatočné poučenie o viere a mravoch, boli skúšaní v kresťanskom živote a napomínaní k pokániu (pozri kán. 865).
V DDF sa nehovorí o všetkých týchto kánonických požiadavkách ani o tom, ako by sa dalo osobitne pomôcť jednotlivcovi, ktorý sa sám identifikuje ako “transsexuál”, pri príprave na krst. Uvádza len všeobecnú povinnosť Cirkvi pred krstom a po ňom “pripomínať [im], aby plne žili všetky dôsledky krstu.”
Odpoveď sa okrajovo zmieňuje o možnosti pochybností o situácii katechumena’a uvažuje o úmyselnom odmietnutí ľútosti z hriechu (bez toho, aby sa zaoberala odmietnutím evanjeliového učenia). Konštatuje, že aj bez milosti sviatostný charakter “zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia pre milosť [a] ako prísľub a záruka Božej ochrany” (Katechizmus 1121).
DDF tiež uvádza, že krstný charakter je príčinou “disponovania na prijatie milosti” (nesprávne cituje sv. Tomáša Akvinského) a že Boh môže iniciovať “neodvolateľnú zmluvu” s hriešnikmi. Zrejme sa tým má podporiť očakávanie, že tí, ktorí pri krste vedome odmietli evanjelium, ho neskôr prijmú.
Najmä odpoveď tvrdí, že jej úvahy sú kľúčom k pochopeniu výroku pápeža Františka’ že “dvere sviatostí by sa nemali zatvárať z akéhokoľvek dôvodu, [najmä] krstu.(Pripomeňme, že pápež tiež povedal, že sväté prijímanie a rozhrešenie by sa nemali odopierať.)
Ak to zhrnieme: DDF navrhuje, aby sa krst (alebo akákoľvek iná sviatosť) nemal odopierať tým, ktorí po ňom túžia, a to ani vtedy, ak duchovný vie alebo sa dôvodne domnieva, že osoba vedome odmieta prvky viery a života podľa evanjelia. Zdanlivo, Boh situáciu vyrieši neskôr.
S týmto sú vážne problémy.
Po prvé, krstný charakter a Božia’zmluva sú neodvolateľné, ale nezaručujú vstup do neba. Očakávať opak by bolo hriešne opovážlivé, pretože Boh nikoho nebude nútiť k vernosti.
Po druhé, Akvinský neopisoval charakter ako “príčinu disponujúcu človeka na prijatie milosti”, ale ako “príčinu disponujúcu k milosti.” Pre Tomáša je táto “dispozícia” konfiguráciou ku Kristovi, ktorá človeka pasuje (mohli by sme povedať “orientuje”) na život a uctievanie ako úd jeho tela. Nie je to’psychologická “dispozícia” alebo motivácia, ktorá vedie človeka k prijatiu milosti: “charakter nie je vtlačený na prípravu vôle človeka’dobre konať” (I Sent IV, 4, 3, 2, 1).
Tretie, udeľovanie krstu len na základe túžby sa odchyľuje od apoštolskej praxe, pretože ignoruje potrebu pokánia a viery. Táto túžba musí viesť k dobre formulovanému potvrdeniu, že katechumen prijíma evanjelium ohlasované Cirkvou a má v úmysle podľa neho žiť.
Po štvrté, tí, ktorí zavinene odmietajú pokánie alebo Ježišovo’ učenie, sa prijatím krstu (alebo inej sviatosti) dopúšťajú svätokrádeže a opovážlivosti, rovnako ako duchovní, ktorí im to úmyselne alebo z nedbanlivosti umožňujú. Cirkev im musí pomôcť vyhnúť sa týmto hriechom.
Katechumeni, vrátane sebaidentifikovaných “transsexuálov,” majú božské právo na autentickú kresťanskú formáciu pred krstom. To zodpovedá povinnosti, ktorú Kristus uložil Cirkvi, aby učila svojich učeníkov “zachovávať všetko, čo som prikázal.” Preto sa kňazi a katechéti musia súcitne pýtať a konfrontovať náznaky nesprávneho presvedčenia a správania katechumena”dokonca aj tie, ktoré sú im najdrahšie.
Spoliehanie sa len na túžbu alebo prijatie prístupu “nepýtaj sa, nehovor”, ktorý obchádza aspekty evanjelia, ktoré si vyžadujú zmenu a obetu, zanecháva katechumena v omyle a hriechu, v zajatí spôsobov sveta. To’je falošná “múdrosť”, ktorá vyprázdňuje kríž z jeho oslobodzujúcej a život meniacej moci (I Kor 1, 7).
Tých, ktorí vedome odmietajú prvky kresťanskej viery a života, treba trpezlivo sprevádzať, ale pokrstiť ich treba až vtedy, keď vedia a chcú prijať vieru a život podľa evanjelia. To’je komplexný, apoštolský prístup—a jediný, ktorý funguje.