Francúzska filozofka a komentátorka denníka Figaro Chantal Delsolová napísala dielo, ktorého názov Koniec kresťanstva napovedá, o čom bude reč. Je to neľahká kniha, ktorá sa mnohým ľuďom nebude páčiť, pretože autorka podľa vzoru Aristotela hľadá strednú, a teda dokonalú cestu medzi dvomi extrémami. Aby bolo vôbec možné túto prostrednú cestu nájsť, treba dobre definovať a odsúdiť oba extrémy.
Prvá z kritík sa dala od konzervatívnej filozofky čakať. Týka sa snahy mnohých kresťanov ísť s dobou. Avšak ani druhá, tradicionalistická vetva neponúka riešenie, pretože vždy pôjde iba o menšinovú cestu spoločenstva, uzavretého do seba samého.
Agónia
Možno sa rozhorčíte nad tým, aký koniec kresťanstva si môže kresťanská filozofka predstavovať, keď vieme, že cirkev je večná. Rovnako tak aj kresťanstvo vo všeobecnosti bude žiť naďalej, pretože stále budú Kristovi učeníci, ktorých bude oslovovať. Kresťanstvo znamená civilizáciu, ktorá stojí na kresťanských princípoch alebo je nimi priamo inšpirovaná.
Táto kresťanská civilizácia bola cez 200 rokov v agónii, presnejšie povedané od obdobia Veľkej francúzskej revolúcie, a dnes je mŕtva. Kresťanská civilizácia tu bola od roku 394 do 70. rokov 20. storočia, keď sa legalizoval potrat. Práve uzákonenie umelého ukončenia tehotenstva ukazuje, že už nežijeme v kresťanskej civilizácii, pretože hranica medzi dobrom a zlom sa posunula. Dvesto rokov spomínaného zápasu od vypuknutia francúzskej revolúcie teda bolo prehraných. Dôvod porážky bol zánik vierohodného a životaschopného modelu tvárou v tvár nastupujúcemu liberalizmu.
Tento ústup možno vidieť aj na úrovni samotnej cirkvi. V roku 1864 pápež Pius IX. vydal Zoznam modernistických omylov, ktorý presne definuje svojho nepriateľa a je veľmi nekompromisný. Pius modernite v ničom neustúpil. Oproti tomu 2. vatikánsky koncil niektoré moderné princípy prijal, ako napríklad náboženskú slobodu. Agónia kresťanstva sa prejavuje v tom, že sa dnes nenájde nikto, kto by v celkovej podobe obhajoval Zoznam Pia IX.
Nová spoločnosť nebude ateistická
Veľmi často sa argumentuje tým, že civilizácia, ktorá sa odkloní od kresťanstva, bude nutne ateistická a potom nihilistická. Proti tomu sa Delsolová silne vymedzuje. V dejinách môžeme pozorovať, že v momentoch zlomu je spoločnosť náchylná k excesom morálneho charakteru.
Typické môže byť dianie v roku 1968 v Paríži, ktoré však po niekoľkých rokoch odznelo a život sa vrátil do normálu. Ilúzia nihilizmu je založená na tom, že jeho nositelia sú predovšetkým intelektuáli, odtrhnutí od bežného života. Avšak väčšina ľudí si uvedomuje rozporuplnosť nihilistických postojov. Nová spoločnosť nebude ateistická, ale náboženská, pretože jednoducho všetky spoločnosti sú náboženské. Kým potrvá strach zo smrti, bude človek hľadať náboženské vysvetlenie.
Dôležité je pochopiť, že sa nachádzame v civilizačnom zlome, ktorý prechádza morálkou aj ontológiou. Starý kresťanský svet nahradil svet nový a nemá zmysel to popierať. Etické komisie berú dnes pohľad cirkvi ako jeden z možných, nie však ako zásadný.
Prevrátenie noriem
Zmenu paradigmy dobre dokladá problematika potratov. Matke, ktorá si nechá nechcené dieťa, je vlastná cnosť úsilia a obete. Nejsť na potrat tak vyžaduje určitú morálnu silu a vieru v princípy, aj keď táto viera nemusí byť vedomá. Oproti tomu stoja zákony, ktoré žiadnu vieru nepotrebujú, jednoducho sa len aplikujú.
Chantal Delsolová vysvetľuje toto prevrátenie noriem na historickej skúsenosti, keď kresťanstvo nahradilo pohanský antický Rím. Teraz zažívame podobný proces, ktorý nie je ničím neobvyklým, len je v opačnom smere: kresťanskú civilizáciu teraz nahrádza nová. Tú ťahá vývoj, ktorý ide vždy v smere individuálnej slobody.
Úlohu mudrcov a starcov prevzali etické komisie, ktoré však vždy rozhodujú iba tak, ako ich vývoj a pokrok nasmerujú. Znakom všetkých veľkých liberálnych reforiem je, že postupujú pozvoľna, vždy s prísľubom, že ide o posledný krok.
Vo Francúzsku sa najprv dovolilo registrované partnerstvo, ktorým sa to malo skončiť. Následne potom homosexuálne svadby, adopcia detí až po náhradné materstvo. To všetko krok za krokom s cieľom, že každý jedinec si môže robiť všetko podľa svojho.
Hlavným hýbateľom je pokrok. Avšak podľa Chantal Delsolovej nie je pokrok nič tajomného ani nepochopiteľného. Pokrok „spočíva v každej dobe v zmierení reality (zákony, zvyky, mravy) s rozšírenou vierou, často ešte nevyjadrenou, ktorá sa vyvíja v tichosti“. V súčasnosti nie je táto rozšírená viera kresťanská, ale postmoderná. Preto ide pokrok tým smerom, akým sa uberá. Všetky spoločenské zákony, ktoré boli odhlasované v 20. storočí, tento trend potvrdzujú.
Ontologický prevrat
Prevrat noriem podopiera filozofický základ a každá filozofia sa opiera o ontológiu. Prežívaná zmena nie je iba morálna, ale dotýka sa samotného základu reality. Morálka v spoločnosti sa nezmení len na základe náhodného priania alebo rozmaru. Základné ontologické poznatky, na ktorých kresťanská civilizácia stála, sú Boh, osoba a morálka. My sme vieru v tieto princípy stratili.
Delsolová sa vo svojom uvažovaní dostáva do citlivého bodu. Vie, že mnohí tradicionalisti namietnu, že je v podstate relativistka. Delsolová toto obvinenie odmieta s tým, že všetky zákony a mravy v spoločnosti sú zakorenené vo viere v princípy. Keď táto viera chýba, nemôžu byť kresťanské hodnoty základnými kameňmi spoločnosti. Nebudú nimi, ani pokiaľ sa budú kresťanské hodnoty aplikovať bez viery v tieto princípy, iba na základe zvyku. Hodnoty sa automaticky vyprázdnia a spoločnosť bude hľadať nové.
K akej spoločnosti smerujeme, ak teda nebude kresťanská ani ateistická?
Pohanstvo, ázijské náboženstvá a ekológia
Delsolová vidí ako nevyhnutný návrat k forme pohanstva, ktoré sa bude opierať o ázijské náboženstvá. Tie, ako napríklad budhizmus, sa však budú praktizovať iba na duchovnej rovine, a nie morálne.
Tento vývoj už predpovedal nemecký filozof 19. storočia Friedrich Nietzsche, ktorý si vo svojich fragmentoch poznamenal: „Európska Čína s trochu sladkou kresťansko-budhistickou vierou, v praktickom živote epikurejské umenie žiť.“ Ázijské náboženstvá sú dnes vnímané ako príležitosť na osobnostný rozvoj, pričom ich morálne aspekty sú ponechané stranou. V novom svete bude morálku definovať štát.
Nesmierna výhoda a sila pohanstva je v tom, že dokáže odpovedať na súčasný ekologický dopyt. Ekológia teraz veľmi dobre ašpiruje na to, aby nahradila kresťanstvo ako tmel spoločnosti. Zároveň dokonale spĺňa všeobecné znaky náboženskosti: učia sa ju deti namiesto katechizmu. Fanatickí zástancovia ekológie majú svoje dogmy. Každý, kto sa len v náznaku pokúsi ich spochybniť, je považovaný za heretika. Ekológia taktiež ponúka istý spôsob žitia a rituály ako triedenie odpadkov. Dáva každému z nás morálnu úlohu, ktorá spočíva v tom, aby bránil planétu Zem.
Aj súčasná katolícka cirkev podlieha vábeniu ekologizmu. Pápež František často hovorí o matke Zemi, samozrejme, v kresťanskom význame, ale zároveň necháva vďaka používaniu tohto termínu otvorené dvere na nadviazanie vzťahu s novými veriacimi v ekologizmus.
Parazitizmus alebo palimpsest
Mnoho kresťanských autorov na čele s Francúzom Charlesom Péguyom videlo v postmodernom svete parazita, ktorý sa iba priživuje na kresťanstve. Parazitizmom vysvetľovali aj to, že postmoderné spoločnosti neupadli bezprostredne do skazy a nihilizmu.
Od toho ich ochránili práve tie ukradnuté kresťanské hodnoty. Delsolová poukazuje na to, že táto vízia je chybná. Je veľa civilizácií, ktoré sa vyvíjali bez kresťanských hodnôt a v nihilizme neskončili.
Čo sa v postmodernej spoločnosti zmenilo, je vzťah k pravde, ktorá je vždy daná v určitom historickom kontexte. Vzťah medzi pravdou a históriou vytvára v dnešnej spoločnosti rozpor. Buď sme konfrontovaní s dogmatikou pravdy v podobe ľudských práv, alebo s postmoderným zabudnutím pravdy, ktoré rezignuje na jej hľadanie. Práve medzi týmito dvoma postojmi začína v knihe presvitať riešenie pre dnešného kresťana, ktorý môže vyriešiť toto pnutie medzi pravdou a históriou tým, že sa oddá pokornému a duchovnému hľadaniu pravdy, ktoré nie je nikdy definitívne.
Delsolová hovorí o „podzemnej pravde“. Duchovné hľadanie pravdy nás uchráni pred chybou mnohých predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorí nahrádzajú duchovnú spásu tou sociálnou. Nádej na nebo nahrádzajú nádeje na lepší materiálny život.
V našej spoločnosti zostali aj napriek všetkej snahe osvietenských intelektuálov dve hlavné kresťanské hodnoty: rovnosť a solidárnosť. Pravda je nahradená láskou. Avšak zmazanie pravdy je veľmi rozporuplným pokrokom. Stavia súčasných kresťanov do intelektuálne ťažkej pozície: ako hlásať evanjelium, radostnú a pravdivú zvesť vo svete, kde pravda nie je?
V dôsledku spomínaného zachovania hodnôt ako rovnosť a solidárnosť sa Delsolová odkláňa od temnej vízie parazitizmu. Nová spoločnosť skôr zodpovedá palimpsestu. Čo je to palimpsest? Wikipedia hovorí, že „je to označenie pre písaciu látku, z ktorej bolo pôvodné písmo zámerne odstránené“. Je to text, cez ktorý presvitá iný text. Tak je to s aj našou dnešnou spoločnosťou; aj napriek všetkej snahe z nej presvitá minulý kresťanský svet.
Čo sa stane s kresťanstvom bez kresťanstva?
V závere si Delsolová kladie otázku, ako na tento vývoj bude reagovať samotná cirkev. Presnejšie povedané, cirkev je už týmto vývojom prestúpená, nech chce alebo nie. Vo Francúzsku má väčšina kléru a rehoľníkov zlé svedomie a hanbí sa za minulosť cirkvi, keď ovládala spoločnosť. Tento jav sa dá krásne pozorovať na otázke inkvizície.
Ešte v 50. rokoch mohol radový veriaci popierať škodlivosť inkvizície. Dnes to nie je možné.
Vplyvom toho, že cirkev nemá žiadnu moc, je logické, že sa na ňu vytiahli všetky hriechy minulosti. Nemá sily nazvyš, aby sa bránila. Cirkev má strach a hanbí sa za minulosť, to je dôvod, prečo hľadá iné formy existencie, než aké boli v minulosti.
Istá časť cirkvi nebojuje a nesnaží sa dobyť stratené spoločenské pozície. Naopak, podriaďuje sa, snaží sa zavďačiť duchu doby a prikyvuje mu. To Delsolová dokazuje na nedávnom cykle prednášok organizovanom tromi najväčšími katolíckymi inštitúciami v Paríži nazvanom Teológia tvárou v tvár (bohyni) Gaie. (6. – 7. februára 2020). Je, samozrejme, naivné snažiť sa zavďačiť ľuďom, ktorí majú veľký podiel na tom, že je spoločnosť bez kresťanstva. Táto cesta nepochybne končí v novom pohanstve.
Avšak aj druhá cesta, ktorá nereflektuje túto normatívnu zmenu spoločnosti, je odsúdená na zánik. Delsolová o nej hovorí veľmi trefne ako o vojakoch od Waterloo. To sú kresťania, ktorí sa snažia rôznymi demonštráciami a manifestáciami zvrátiť spoločenské zákony.
Ide o naivnú snahu presadiť napríklad sprísnenie podmienok potratov v spoločnosti, v ktorej väčšina neverí a nevyznáva kresťanské hodnoty. Bolo by znakom diktatúry ukladať ľuďom niečo, s čím vnútorne nesúhlasia.
Iste existuje aj iná cesta, a to že sa najprv všetci ľudia obrátia a následne sa tieto zákony presadia. Ale aj to je hudba budúcnosti, pretože zatiaľ jednoducho neexistuje misijné dielo, ktoré by mohlo obrátiť celú spoločnosť. To, samozrejme, nevylučuje možnosť súkromných konverzií.
Vojaci od Waterloo sa často domnievajú, že ženy obhajujúce právo na potrat tak robia na základe svojej vnútornej zvrátenosti alebo dekadencie. Ony však právo na potrat presadzujú, pretože už neveria, že dieťa je poslané od Boha, že je stvorené na jeho obraz.
Bolo by absurdné im ukladať zákony, ktoré sú v rozpore s ich presvedčením. Čo, samozrejme, nevylučuje hlas svedomia, ktorý sa ozve po vykonaní zlého skutku.
Kresťania, samozrejme, môžu demonštrovať proti princípom, ktoré odporujú ich presvedčeniu. Bohužiaľ, na Západe sú v menšine.
Katolíci by mali pripustiť, že sen o spoločnosti riadenej princípmi evanjelia sa v najbližšej budúcnosti nenaplní. Mali by sa teraz učiť od minoritných náboženských skupín, ako sú židia alebo protestanti.
Ich hlavným cieľom by malo byť prežiť v súčasnej spoločnosti, a pokiaľ možno dobre žiť. Delsolová pripomína myšlienku Alberta Camusa, ktorý hovoril, že keď nemáme veľa, môžeme ísť aspoň príkladom. Mali by sme sa naučiť pokorne ísť k nášmu zdroju.
Kniha sa môže zdať slovenskému alebo poľskému čitateľovi pochmúrna až defetistická. Avšak tu je potrebné pripomenúť schému oneskorenia. Na čele historicko-kultúrneho vývoja sú USA. Za nimi s odstupom piatich rokov nasleduje západná Európa a až potom nasleduje stredná Európa.
Tento text by nám mal slúžiť na zamyslenie a prípravu. Mali by sme si položiť otázku: Ako budeme reagovať na to, že naša spoločnosť bude bez kresťanskosti a cirkev v nej sa stane minoritou?