Reforma alebo reformácia? František podniká nenápadné kroky s neistým koncom

257
Neutral

Vatikán pred týždňom oznámil, že pápež František podpísal apoštolský list motu proprio s talianskym názvom Assegnare alcune competenze (Pridelenie niektorých kompetencií), ktorým zmenil niektoré normy Kódexu kánonického práva (CIC) a Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO).

Na prvý pohľad ide o zmeny, ktoré nepôsobia nijako zásadne a dotýkajú sa len špecifických oblastí.

Napríklad pri zriaďovaní medzidiecéznych kňazských seminárov a ich programov nebudú musieť miestni biskupi, resp. biskupské konferencie čakať na schválenie Svätej stolice, ale budú žiadať len o potvrdenie svojho rozhodnutia.

To isté platí aj o vydávaní lokálnych katechizmov a o niektorých ďalších konkrétnych záležitostiach. Všetky úpravy majú jedného spoločného menovateľa: tam, kde bolo vopred potrebné schválenie z Ríma, bude po novom stačiť dodatočné potvrdenie rozhodnutia miestnych biskupov.

Nejde len o hru so slovíčkami. „Schválenie (approval) je ustanovenie, ktorým vyššia autorita (v tomto prípade Svätá stolica) po preskúmaní zákonnosti a primeranosti úkonu nižšej autority umožňuje jeho vykonanie. Naopak, potvrdenie (confirmation) je jednoduchá ratifikácia vyššou autoritou, ktorá dáva ustanoveniu nižšej autority väčšiu váhu,“ vysvetlil v rozhovore pre Vatican News sekretár Rady kardinálov Marco Mellino.

„Je preto zrejmé, že prechod od žiadosti o schválenie k žiadosti o potvrdenie nie je len terminologickou, ale podstatnou zmenou, ktorá je nasmerovaná práve k decentralizácii,“ dodal biskup Mellino.

Prečo by toto posilnenie autonómnosti biskupov a miestnych cirkví malo zaujímať všetkých veriacich?

Decentralizovanie centralizovaním

V úvode dokumentu svoje rozhodnutie Svätý Otec zdôvodnil potrebou „zdravej decentralizácie“, ktorá „zodpovedá cirkevnej dynamike spoločenstva a posilňuje blízkosť“.

„Zdravá decentralizácia môže túto dynamiku len podporovať, a to bez ohrozenia jej hierarchického rozmeru,“ zdôvodnil pápež.

Týmito slovami nepriamo nadviazal na programový dokument svojho pontifikátu, apoštolskú konštitúciu Evangelii gaudium, kde napísal, že „prílišná centralizácia namiesto toho, aby bola nápomocná, komplikuje život cirkvi a jej misionársku dynamiku“ (čl. 32).

Odkázal pri tom na prianie Druhého vatikánskeho koncilu, aby biskupské konferencie – podobne ako starobylé patriarchálne cirkvi – boli nositeľkami konkrétnych kompetencií vrátane určitej vlastnej učiteľskej autority (!).


Ilustračné foto: TASR/AP

Nie je to prvýkrát, čo pápež František preniesol niektoré doterajšie kompetencie úradov Svätej stolice na plecia diecéznych biskupov a ostatných ordinárov, resp. na miestne biskupské konferencie. A neváhal pri tom meniť ani doteraz platné normy kánonického práva – čo platí aj o aktuálnom prípade.

„Akým pápežom bude raz František z pohľadu cirkevných dejín? Niekoho to možno prekvapí: pápež – zákonodarca,“ podotkol novinár Vatican News Stefan von Kempis.

Tieto Františkove reformy však prinášajú jeden zaujímavý paradox, na ktorý poukázal vatikanista Catholic News Agency Andrea Gagliarducci: „Pápež decentralizuje tak, že centralizuje rozhodnutia na seba – bez zapojenia Rímskej kúrie, ba dokonca aj bez využitia rád miestnych biskupov, ktorí sú hlavnými príjemcami opatrení.“

Taliansky vatikanista tým naráža na skutočnosť, že František pri zavádzaní zmien opakovane využíva tzv. motu proprio – teda typ pápežského dokumentu vydaný „z vlastného rozhodnutia“ (nie na žiadosť vatikánskych úradov). Počas deviatich rokov svojho pontifikátu ich vydal 49, čo je viac, ako dokopy vydali Ján Pavol II. a Benedikt XVI. počas vyše troch desaťročí.

Podľa Gagliarducciho František zmeny nekonzultoval ani v rámci šesťčlennej (pôvodne deväťčlennej) Rady kardinálov, ktorú zriadil na začiatku svojho pontifikátu, aby mu radila pri reforme Rímskej kúrie a správe cirkvi. 

Nemecké laboratórium

Po posilnení postavenia miestnych (partikulárnych) cirkví na úkor rímskeho „ústredia“ volali už pred 60 rokmi niektorí účastníci Druhého vatikánskeho koncilu. A táto požiadavka odvtedy opakovane zaznieva najmä z nemecky hovoriaceho cirkevného prostredia.

Zdá sa, že pápež František sa odhodlal postupnými krokmi vypočuť tento hlas. Odpoveď na otázku, čo je to tá „zdravá decentralizácia“, však nikdy presnejšie nezadefinoval. Akoby sám čakal, že práve nenápadné a nenáhlivé „popúšťanie uzdy“ a následné skúsenosti z praxe ukážu, kadiaľ by mala viesť správna cesta.

Akýmsi „laboratóriom decentralizácie“ sa medzitým stalo Nemecko so svojou synodálnou cestou, ktorá sa usiluje nielen o pastoračné a štrukturálne, ale priamo aj o doktrinálne zmeny. Namiesto plodného dialógu sme však na osi Berlín – Rím stále viac svedkami pozičných bojov „kto z koho“.

Aj keď pápež František si takto „zdravú decentralizáciu“ určite nepredstavuje – čo deklaroval svojím listom z roku 2019 –, dianie v Nemecku je dôkazom, ako to môže dopadnúť, keď jeden z členov tímu začne hrať sám za seba.

Ak by sa pokračovalo týmto smerom aj v iných krajinách, časom by sa mohlo stať, že „Katolícka cirkev bude pripomínať federáciu biskupských konferencií s rovnakými právomocami a podstatnými rozdielmi, pričom jednotu v rozmanitosti by nahradila skôr rozmanitosť prepojená spoločným administratívnym riadením“ (Gagliarducci).

Bolo by naivné vnímať práve prebiehajúcu celosvetovú synodu o synodalite (teda o spoločnom kráčaní) ako fórum, ktoré ponúkne riešenia na všetky problémy. No zároveň si treba priznať, že decentralizácia cirkvi sa počas Františkovho pontifikátu stala jednou z tém, ku ktorým je potrebné postaviť sa čelom.

Aby sa nestalo, že o niekoľko rokov sa namiesto reforiem budeme prizerať ďalšej reformácii.

DISKUSIA k článku