Jezuita, ktorého násilná smrť otvorila oči svätému biskupovi Óscarovi Romerovi

95
Kultúra života

V San Salvadore cez víkend blahorečili jezuitu Rutilia Grandeho, františkána Cosmea Spessottoa a ďalších dvoch laických veriacich.

 

Malý pamätník na vidieckej ceste pred hlavným mestom San Salvador stále pripomína ten hrozný čin. Hovorí sa mu „Las Tres Cruces“, pretože sa tu týčia do neba tri kríže. Na kameni je zvetranými písmenami napísané: „Niet väčšej lásky, ako položiť život za svojich priateľov.“

Na tomto mieste bol 12. marca 1977 zabitý kňaz Rutilio Grande a jeho dvaja spoločníci, kostolník Manuel Solórzano a 16-ročný Nelson Lemus. Všetci traja boli na ceste na večernú omšu, keď ich prepadla a zabila jedna skupina eskadry smrti. Išlo o pomstu oligarchov za kňazove kázne odsudzujúce sociálnu nerovnosť a násilie v Salvádore.

Dlhoročné priateľstvo s Óscarom Romerom

Rutilio Grande bol farárom v meste Aguilares, asi 30 kilometrov severne od San Salvadoru, a blízkym priateľom medzičasom svätorečeného Óscara Arnulfa Romera. Atentát bol zlomovým bodom v Romerovom živote: „Monsignora Romera nemožno pochopiť bez Rutilia Grandeho,“ píše Grandeho životopisec Rodolfo Cardenal.

Romero, ktorý sa len krátko predtým stal arcibiskupom San Salvadoru, bol dlho vnímaný ako konzervatívny cirkevný predstaviteľ, ktorý sa chcel vyhýbať politickým konfliktom. „Rutilio mi otvoril oči,“ povie neskôr, „keď ho zabili za to, čo robil, potom musím ísť rovnakou cestou!“

Romero a Grande boli dlhoroční priatelia, po Grandeho zavraždení aj arcibiskup začal kritizovať vážne porušovanie ľudských práv a sociálnu nespravodlivosť v Salvádore – a bol za to zabitý 24. marca 1980 počas svätej omše.

Presadzovanie „prednostného práva pre chudobných“

Rovnako ako Romero, aj Rutilio Grande bol spočiatku zdržanlivým mužom, ktorého jeho životopisec Cardenal opísal ako človeka, ktorý bol „puntičkár, príliš dbal o svoj výzor a v žiadnom prípade sa nechcel zosmiešniť“. Spočiatku bol vystrašený a neistý.

Rutilio Grande, narodený 5. júla 1928 a za kňaza vysvätený v roku 1959, pracoval najskôr 20 rokov v kňazskej formácii a potom sa v roku 1972 vrátil ako dušpastier do svojho rodného mesta Aguilares.

Tam realizoval to, na čom sa v roku 1968 uzniesli latinskoamerickí biskupi v kolumbijskom Medellíne, „prednostné právo pre chudobných“, čím sa latinskoamerická cirkev v nasledovaní Krista postavila na stranu chudobných a zbavených práv.

„A Rutilio Grande bral vážne to, čo si jezuitská rehoľa – bol aj jezuitom – v nadväznosti na Druhý vatikánsky koncil stanovila ako svoj program, totiž spájať ohlasovanie viery s bojom za spravodlivosť,“ vysvetľuje jezuita Martin Maier, ktorý žil mnohé roky v Salvádore a teraz je generálnym riaditeľom organizácie na pomoc Latinskej Amerike Adveniat.

„Viera a spravodlivosť – to je skratka pre to, čo jezuiti chápu ako svoje poslanie v dnešnom svete. A to spôsobilo v Rutiliovi Grandem osobnú zmenu,“ hovorí Maier.

Obvinenie a protest

Vo svojej farnosti „padre Tilo“, ako ho tam volali, vybudoval základné komunity, vyškolil katechétov a pracoval na zlepšovaní životných podmienok poľnohospodárskych robotníkov a maloroľníkov.

Koncom 70. rokov bol Salvádor de facto diktatúrou, kde vládla koalícia armády a oligarchov. Chudoba bola veľká.

Ohlasovanie obsahovalo prorockú výčitku, píše Grandeho životopisec Cardenal. Rutilio Grande podľa Ježišovho príkladu karhal utláčateľov a upozorňoval utláčaných na ich dôstojnosť a práva. „Bezcitní a bezbožní boháči, ktorí sa chcú deliť o kukuričnú kašu len medzi sebou, a [...] nie s bratmi a sestrami na tejto bratskej Eucharistii, to sú tí bohatí, ktorých Boh nechá odísť s prázdnymi rukami, pretože sú krutými Kainmi,“ kázal jezuita Grande.

Protest spečatil rozsudok smrti

V tom období sa každý protest stretol s represiou. Oligarchia dostávala finančnú a logistickú podporu z USA. „Svojou vášnivou kázňou proti zneužívaniu moci a pokrytectvu mocných a za práva a dôstojnosť chudobných si Rutilio Grande spečatil svoj rozsudok smrti,“ myslí si jezuita Martin Maier.

Kňaz Grande sa stal symbolom príklonu Katolíckej cirkvi v Salvádore k chudobným. Maier označuje za dôležité znamenie skutočnosť, že bol blahorečený spolu so svojimi dvoma spoločníkmi Manuelom Solórzanom a Nelsonom Lemusom: „Toto sú prví laici v Salvádore, ktorí sú blahorečení, a preto je to dôležité pre tamojšiu cirkev a tamojších ľudí,“ hovorí.

Toto blahorečenie vzdáva hold aj tisícom katechétov a vodcov miestnych komunít, ktorí boli zabití počas občianskej vojny v Salvádore.

Spolu s nimi bol blahorečený aj františkán Cosme Spessotto, taliansky misionár, ktorý prišiel do Salvadoru v 50. rokoch 20. storočia. Ani on nemlčal tvárou v tvár nerovnosti a násiliu v krajine. Zastrelili ho v jeho kostole uprostred modlitby 14. júna 1980, len niekoľko mesiacov po zavraždení arcibiskupa Óscara Arnulfa Romera.

DISKUSIA k článku