McCarrick

Osobný mocenský vplyv vs. legitímna autorita a právomoc v Cirkvi

235
Zuzana Smatanová
Neutral

Nedávna vatikánska direktíva, zakazujúca farnostiam oznamovať konanie naplánovaných tradičných latinských omší, sa na sociálnych médiách stretla so všeobecným posmechom. Pre každého, kto sa kedy zapojil do činnosti vo farnosti, musí byť predstava akéhosi byrokrata v Rímskej kúrii, ktorý sa snaží povedať pani Tej-a-tej z takej-a-takej farnosti čo má uverejniť vo farskom bulletine, absurdná a smiešna. Veď ani niektorí kňazi nekontrolujú čo sa uvádza v bulletine ich farnosti! 

 

Pod povrchom tohto výsmechu je však kdesi v hĺbke ukrytý prenikavý moment rozdielu medzi mocou (osobný vplyv, postavenie) a autoritou (oficiálnou právomocou, oprávnením), aj keď v dnešnom svete sa tieto dva vo svojej podstate odlišné pojmy často pletú a zamieňajú. Tento zmätok vedie v súvislosti s charakterom a podstatou autority v Cirkvi k hlbokým nedorozumeniam medzi katolíkmi. Dnes má žiaľ veľa cirkevných lídrov moc vydávať príkazy a nariadenia vďaka svojmu postaveniu, no nemajú k tomu oficiálne oprávnenie, autoritu. Vedia, že môžu vyžadovať od väčšiny katolíkov poslušnosť voči vlastným nariadeniam, a tak svoju moc uplatňujú pre úžitok či už vlastný alebo svojej ideológie, namiesto úžitku pre všeobecné dobro. 

 

Vždy musíme mať na pamäti tento rozdiel medzi mocou (vďaka postaveniu, funkcii, vplyvu) a autoritou (oficiálnou právomocou, vyplývajúcou z cirkevného/božieho zákona). Bývalého kardinála Theodora McCarricka napríklad desiatky rokov podporovali vysoké cirkevné kruhy aj napriek tomu, že všetci vedeli o jeho ohavných a obludných zločinoch. Prečo? Pretože mal v Cirkvi nesmierne vplyvné mocenské postavenie aj napriek tomu že už bol na dôchodku a nemal žiadnu oficiálnu právomoc, oprávnenie, niečo zakazovať. Keď kardinál Cupich zakáže bohoslužby ad orientem, určite na to nemá v rámci cirkevného (alebo božieho) práva a zákona oprávnenie ani právomoc, avšak kňazom, ktorí sa opovážia ho neposlúchnuť, môže urobiť zo života peklo. To je moc. Takáto moc však prichádza vždy zdola a dá sa uplatňovať len vtedy, ak ľudia, ktorí sú v jej područí, dajú k jej uplatneniu ´súhlas´, či už z donútenia alebo slobodne. J. Stalin mal v Sovietskom zväze takúto moc len preto, lebo nikto pod ním sa neodvážil odporovať mu. Aj Michail Gorbačov mal moc, kým sa samotní občania Sovietskeho zväzu nerozhodli viac mu ju neumožniť uplatňovať. Autorita, oficiálna právomoc, však vždy pochádza zhora, v konečnom dôsledku od Boha. Otec rodiny, biskup, či katolícky panovník má v určitých oblastiach od Boha oficiálnu právomoc konať v prospech všeobecného dobra, či už rodiny, diecézy, kráľovstva. Tí, ktorí sú im podriadení, sú povinní poslúchať ich nariadenia, avšak nie kvôli ich postaveniu, ale pre právomoc, ktorá v konečnom dôsledku pochádza od Toho, ktorý má naozajstnú autoritu a právomoc nad všetkými a nad všetkým. Pretože človek padol, je moc na tomto svete, dosahovaná silou či vplyvom, prakticky neobmedzená. Bolo niečo, čo by napríklad Stalin počas svojho ´panovania´ nemohol urobiť? Človek, ktorý má moc, chce zvyčajne ešte viac moci. Lord Acton svojho času povedal "Moc korumpuje (kazí); absolútna moc korumpuje absolútne." Možnosť hovoriť z pozície moci ľuďom čo majú robiť býva totiž opojné, omamné. 

 

Na druhej strane autorita, legálna právomoc, je vždy limitovaná určitým rozsahom. Neobmedzenú autoritu má jedine Boh a len On deleguje aspekty svojej autority na jednotlivcov tak, aby k Nemu privádzali čo najviac ľudí. Takýto limit aj pre úrad pápeža uznal Prvý Vatikánsky koncil slovami: "Duch Svätý nebol Petrovým nástupcom prisľúbený preto, aby mohli Jeho zjavením oznámiť nejakú novú doktrínu/náuku, ale preto, aby v spolupráci s Ním nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie či poklad viery odovzdávaný apoštolmi." Inými slovami, pápež svoju legitímnu autoritu uplatňuje vtedy, keď "nábožne stráži a verne vysvetľuje zjavenie či poklad viery odovzdávaný apoštolmi". Nelegitímnym výkonom moci je, keď sa usiluje "oznámiť nejakú novú doktrínu/náuku". Áno, aj pápež má v Cirkvi limitovanú autoritu, právomoc, hoci v modernej praxi má takmer neobmedzenú moc. Ak má teda pápež obmedzenú autoritu, potom ju majú aj biskupi a kňazi. 

Problémy nastanú, keď si lídri zamenia autoritu, ktorú im dal Boh, s mocou, s mocenským vplyvom. Vtedy vlastne túto autoritu zneužívajú, pretože majú moc z nej ťažiť pre seba. Preto aj otec, ktorý zneužíva svoje deti, vie že im môže rozkazovať aj nad rámec svojej autority, pretože deti mu nie sú schopné odporovať. Má nad nimi moc. Aj biskup môže v tomto zmysle robiť čo chce - môže preložiť kňaza, ktorý sa mu nepozdáva, využívať diecézne financie na súkromné výlety lietadlom - len preto, lebo má moc to urobiť. Náš Pán takéto zneužívanie autority prostredníctvom nelegitímneho uplatňovania surovej moci striktne odsudzuje: "Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom" (Mt 20, 25-27). Pravá a nefalšovaná autorita, ktorá pochádza od Boha, je vždy v službách tých, ktorým vládne. Sv. Gregor Veľký to dobre pochopil, keď povedal, že "každý, kto sa nazýva univerzálnym biskupom, alebo túži po tomto titule, je v dôsledku svojej pýchy predchodcom antikrista" a namiesto toho nazval svoje postavenie pápeža ako "sluhu sluhov Božích".  

 

Ďalším problémom je nedostatok rozlišovacích znakov medzi spomínaným ponímaním moci a autority, čo v súčasnosti vnáša zmätok do diskusií o poslušnosti. Väčšina veriacich katolíkov inštinktívne vníma, že poslušnosť je dôležitou a nevyhnutnou čnosťou. V prípade, že cirkevný vedúci predstaviteľ vydá sporné nariadenie, celá pozornosť sa zjavne sústreďuje na tých, čo mu podliehajú a na ich povinnosť poslúchať. Nikomu už nezíde na um skúmať, či dotyčný cirkevný líder správne uplatnil svoju autoritu alebo len jednoducho zneužil svoju moc, svoj mocenský vplyv. V skutočnosti sa však deje to, že tiché poslúchanie nesprávnych direktív len prispeje k vzrastu moci dotyčnej osoby a v budúcnosti povedie k ďalším nesprávnym a sporným nariadeniam. Vo svojej novej knihe sa jej autor Peter Kwasniewski detailnejšie venuje téme poslušnosti).

 

Ako teda odlíšime nariadenia legitímnej autority od príkazov z pozície mocenského vplyvu? Deliaca čiara spočíva v povahe a charaktere príkazu či nariadenia. Otec, ktorý 6-ročnému synovi povie aby zjedol zeleninu uplatňuje svoju legitímnu autoritu, svoju právomoc, ako ten, čo sa stará o rodinu. Avšak otec, ktorý svojmu synovi povie, že je v skutočnosti dievčaťom, pretože rád tancuje, zneužíva svoju moc nad ním. Prvý príkaz je pre synovo dobro, druhý mu škodí. Suma sumárum - legitímne príkazy či nariadenia sú tie, čo sú vo sfére autority toho, čo ´vládne´ a v prospech tých, ktorým ´vládne´; všetko ostatné je uplatňovaním vlastného mocenského vplyvu.

 

Katolícka cirkev dnes trpí krízou autority, nie preto, že by nemala legitímne autority, ale preto, lebo príliš mnoho jej lídrov je opojených vlastnou mocou. Namiesto využívania autority, ktorú im dal Boh pre spoločné dobro - pre našu spásu - uplatňujú svoju vôľu mocou, ktorou vo svojom postavení disponujú. Katolíci potrebujú akceptovať autoritu hierarchie, no odmietať zneužívanie jej mocenského vplyvu. Len vtedy sa v Cirkvi obnoví rovnováha, ktorá bude mať bližšie k túžbe nášho Pána aby sa z našich lídrov stali služobníci, ktorí nás budú inšpirovať a viesť, a nie diktátori, ktorí budú na nás zneužívať svoj mocenský vplyv.

 

 

DISKUSIA k článku