V posledných prezidentských voľbách sa termín "fake news" (falošné správy) používal tak frekventovane, že už sám o sebe stratil zmysel. "Fake news" údajne pomáhali obrátiť voličov proti Hillary Clintonovej a hlasovať za Donalda Trumpa. Trump mal "fake news" používať na zosmiešňovanie mainstreamových médií a zdôrazňovanie ich tendenčnosti, zatiaľ čo demokrati tvrdili, že "fake news" oklamali mnohých obyčajných ľudí, aby hlasovali proti ich vlastným záujmom. Odvtedy sa už veľa diskutovalo o spôsobe, ako obmedziť "fake news" - kanadskí, nemeckí a americkí politici sa nechávajú počuť, že "fake news" by sa mali považovať za problém, ktorý treba adresne riešiť.
Tento druh diskusií ma ako pro-life aktivistu znervózňuje. Nie preto, že by podľa mňa žiadne "fake news" neexistovali - veď množstvo očividne fejkových webstránok podstrkáva a pokútne šíri očividne fiktívne príbehy - ale preto, že nedôverujem vládnym inštitúciám, mainstreamovým médiám, ani akademickej pôde, keď majú rozhodovať a určovať čo je a čo nie je "fake news". Takéto veci nevyhnutne končia cenzúrou názorov, ktoré sa progresívcom nepáčia.
Všimnime si napríklad súčasné diskusie o potrate. Ako často sú médiá naozaj ochotne diskutovať o tom, čím potrat naozaj je? Pro-liferi sú vykreslovaní ako nepríčetní náboženskí fanatici alebo fundamentalistickí spiatočníci, ktorí chcú kontrolovať ženskú sexualitu, pričom zástancovia potratov sú vykreslovaní ako slobodumilovní bojovníci za reprodukčné práva. Predstav si, že noviny zverejnia fotografie ľudskej bytosti v maternici vo všetkých jej vývojových štádiách, od počatia po narodenie a vzápätí položia otázku, že kedy je etické ukončiť tento život. Alebo si predstav novinárov ako konfrontujú politikov s faktom, že lekár, vykonávajúci potrat, odtrháva od telíčka nenarodeného bábätka jednu aj druhú nožičku, jednu aj druhú ručičku a potom sa týchto politikov spýta, či je to humánna odpoveď na rizikové tehotenstvo.
Toto sa pochopiteľne nikdy nestalo. Diskusie v médiách o potrate sa vyhýbajú opisu procedúr, ktoré sme práve popisovali. Keď sa na verejnosť dostali videá z Planned Parenthood (PP), médiá okamžite obvinili Davida Daleidena a jeho vyšetrovateľov z "klamlivého zostrihania" nahrávky. Predpokladajme, čiste účelovo, že obvinenia médií sú pravdivé. Čo ale potom všetky tie diskusie o "rozdrvení" plodu? Čo panelové diskusie potratárov pred publikom, kde sa bežne bavia o zatúlaných očných buľvách plodu, ktoré sem-tam padnú potratárovi do lona? A čo debata medzi potratármi o tom, akú silu museli pri tom-ktorom potrate vyvinúť na odtrhávanie nožičiek? Nikto nemôže tvrdiť, že tieto videá boli "klamlivo zostrihané", pretože je viac než isté, že nie sú. Prečo sa teda takéto - a mnoho ďalších - hrôzostrašné ´objavy´ nezverejňujú v správach?
Dôvod je jednoduchý. Progresívni politici, mainstreamové médiá a akademická pôda totiž kryjú barbarstvo potratárskeho priemyslu. V médiách sa radšej vysielajú programy o zneužívaní zvierat, než by odvysielali diskusie o drvení krehkých malých telíčok bábätiek a kto sa toho len slovom dotkne, je obvinený ako nactiutŕhač a zlomyseľník. Súdneho procesu s Kermitom Gosnellom, pomaly najväčším sériovým vrahom - potratárom, obvineným z vrážd, sa médiá dotkli len okrajovo; niektorí novinári sa dokonca otvorene priznali, že týmto procesom sa nebudú zaoberať, pretože vykresľuje potratársky priemysel v zlom svetle.
Ak chceme zistiť, čo zamýšľajú so slobodou prejavu potratárski aktivisti, zaostrime na Európu. Dvaja členovia Európskeho parlamentu totiž začali proces, v ktorom sa chcú pokúsiť prehlásiť pro-life názory za trestný čin a opozíciu voči potratu za "formu násilia". Vo Francúzsku už zakázali krásne video s názvom "Moja milovaná budúca maminka", pretože v ňom figurujú šťastné, smejúce sa deti s Downovým syndrómom, hovoriace svojim rodičom, aby si nerobili starosti a že ich ľúbia rovnako, ako všetky ostatné deti svojich rodičov. O zákaze tohto videa sa rozhodlo preto, lebo v matkách, ktoré sa rozhodli potratiť svoje dieťa s Downovým syndrómom, údajne vyvoláva zlý pocit. Tí, ktorí sú ochotní násilím ukončiť život nenarodeného bábätka, však aj tak kašlú na cenzúru pravdy a obmedzenie slobody prejavu, pretože im je to jedno.
“Fake news” môžu byť problémom, no je to problém, ktorý sa zrodil z našej rozdelenej spoločnosti, v ktorej už aj tak nikto "nevie" čo je pravda - ak vôbec nejaká existuje. Môžete si byť istí, že keď vláda a akademické inštitúcie začnú diskutovať o adresnom riešení "fake news", nebudú mať na mysli nejaké vykonštruované príbehy bez aspoň čiastočných faktických základov. Médiá a politici asistujú pri zakrývaní niektorých najväčších zločinov proti ľudskosti, no tým iba pripravujú trápenie svojim vlastným potomkom. Nie sú oddaní pravde a my musíme byť veľmi obozretní aby sme rozpoznali, keď túto oddanosť začnú predstierať.