1.jpg

Chodil som na omšu každý deň v týždni a zmenilo to môj život

363
Milko Kostovič
AltKAT

S týmto článkom som sa pomerne natrápil. Vypracoval som ho, upravil a vykonal množstvo revízií. Trikrát som to celé zmazal. Viem, že to všetko neuvidíte. Nič o tom nebudete vedieť. Ale je to práve kvôli vám, moji drahí čitatelia, že sa snažím o čo najlepší výsledok. 

Pretože je to neuveriteľné a chcem to odovzdať čo najjasnejším spôsobom. Pretože to, čo sa pokúsim vysvetliť, je jednoducho to najvzrušujúcejšie, s čím som sa doteraz v mojom duchovnom živote stretol. To je ono. 

Ako sa teda dokážem podeliť o tento bláznivý entuziazmus? To je moja výzva. 

Pokúsim sa vám trebárs vysvetliť, prečo som chodil na omšu každý deň v týždni a čo som zažil. A (pozor na spoiler!) ako to kompletne zmenilo môj duchovný život a zapálilo oheň pod nohami, akoby som tomu nemohol uveriť. 

Dúfam, že je vzrušenie v mojich slovách hmatateľné. 

Dávam každodennej omši šancu

Rozhodol som sa, že sa vyberiem na dennú omšu. 

Som požehnaný, že každý deň sa slúži omša na farnosti, ktorá je vzdialená menej ako päť minút od nášho domu aj od mojej práce. To znamená, že sa môžem jednoducho zúčastniť omše s veľmi malým úsilím takmer každý deň. Dokonale to zapadá do mojej bežnej rutiny a znamená to jednoducho, že sa do práce dostanem o niečo neskôr ako obvykle, ale stále ešte predtým, ako tam potrebujem byť.

Je to perfektné. Skutočne prozreteľné. Tak som to skúsil.

Pred prijatím do Katolíckej cirkvi som niekoľkokrát vyskúšal chodiť na dennú omšu. Skúšal som to vtedy a veľmi sa mi to nepáčilo. V našej farnosti sa šíri vtip, že náš 79-ročný farár (v júni odchádzajúci do dôchodku) dokáže vykonať najrýchlejšiu omšu v meste. Ako katechumen som nemohol prijať Eucharistiu, a mohol sa dívať iba zvonka, a tak som nedal každodennej omši šancu. 

Veľmi ma to neoslovuje, pomyslel som si. Neťahalo ma to.

Ale potom som sa stal Katolíkom, tak som si povedal, že to skúsim znova.

Prvé nakuknutia do každodennej omše

Môj prvý deň dennej omše sa trochu podobal tomu, čo si predstavujem ako prvý deň na strednej škole, hoci si to skutočne nedokážem vybaviť. 

Aj keď som už bol na nedeľnej omši veľakrát, vedel som, že je to liturgicky trochu iné. Určité aspekty boli vynechané alebo skrátené a nemal som výtlačok omšového misálu. Dúfal som, že sa rýchlo zorientujem, a tak som prekĺzol dnu a posadil sa. 

Rád sedím blízko prednej časti lode, čo najbližšie k deju, a tak som sa posadil iba o pár rád dozadu. O pár minút neskôr nevrlý starý muž vošiel dovnútra, pozrel sa na mňa a reptal: "Posadil si sa na moje miesto." Potom si našiel miesto o niekoľko rád dozadu. 

Zatiaľ to ujde. 

Potom však začala omša a ja som sa najskôr zľakol toho, koľko ľudí zaplnilo lavice. Asi sto ľudí z rôznych vekových skupín a etáp života. Všetci tam prišli, aby sa hneď ráno zúčastnili omše. Boli tam zámerne - čo som si myslel, že nie veľa Katolíkov v skutočnosti robí, pokiaľ ide o nedeľnú omšu. 

Ale tak to je. 

Zážitok z mojej prvej dennej omše však nezanechal trvalý dojem. Pre nového Katolíka je prijímanie Eucharistie pri každej príležitosti stále - a dúfam, že vždy bude - absolútne zlomové. Zvážte, že v rámci katolíckej teológie, prijímate skutočné telo a krv Kristovu do svojho fyzického bytia a neviem si predstaviť, že by ste z toho neboli kompletne ohromení. 

Každá omša je preto neuveriteľnou príležitosťou a každá omša je, ako som už spomínal, kompletne transformačným, znovu-predstavením Ježišovej obety, Veľkonočnej Paschy a dokonalého uctievania Boha.

Ale moja prvá skúsenosť s dennou omšou nebola - mnohé katolícke veci boli - okamžite ohromujúca. 

Potom som sa na ďalší deň vrátil späť a vtedy ma to dostalo.  

Ohromujúci rytmus dennej omše 

Ohromujúcim tajným pokladom Katolíckej cirkvi je každodenná omša.

Ja viem, ja viem. Už som raz povedal, že sviatosť zmierenia bola najlepšou vecou, s ktorou prišla Katolícka cirkev, a rýchlo si uvedomujem, že Cirkev má v skutočnosti množstvo výhod. 

Pretože tu je ďalšia a aj vysvetlenie.

Po mojej prvej skúsenosti s dennou omšou som bol naplnený, šťastný a odchádzal som s pocitom radosti. Bol to skvelý zážitok, no skutočne to zapadlo do seba až na druhý deň, keď som sa vrátil a keď Pán dostal oveľa väčší priestor, aby vo mne pôsobil. 

Na druhý deň som sa vrátil a poznal som rytmus. Rozhliadol som sa okolo seba a spoznal som tváre; tých istých oddaných a slušných ľudí. Všetci znova, spolu na tomto záchrannom člne, sa snažíme urobiť maximum, aby sme prežili ďalší deň.

Vedel som, čo ma čaká, v liturgii, a očakával som to. Netrpezlivo. 

Vzrušene. 

Nemohol som sa dočkať, až sa budem modliť a spievať žalm. Nemohol som sa dočkať, kým sa začne eucharistická modlitba, aby som sledoval, ako sa miništrant ukláňa kňazovi, keď mu prináša liturgické predmety - kňaz, ktorý predstavuje Krista, ktorého môžem každý deň vidieť a prežívať reálnym a hmatateľným spôsobom.

A došlo na to. 

Každý deň som sa zúčastnil dennej omše vychádzajúcej z tej predošlej. Každý deň som zažíval väčšie nadšenie. Každý deň som vedel, že sa za pár minút stretnem s Ježišom Kristom, keď sa kňaz dostával do svätyne. Každý deň sme všetci padli na kolená, sklopili zrak v modlitbe a naplnili svoje srdcia očakávaním, keď sa kňaz modlil modlitbu zasvätenia a Ježiš bol skutočne prítomný v eucharistických prvkoch. 

Potom sme všetci vstali a modlili sa Otčenáš, modlitbu, ktorú nás Ježiš naučil modliť sa. Každý deň prosíme o odpustenie, o moc odpúšťať iným a o to, aby sme mohli kráčať vo Svetle. Vpred. Každý deň.

A potom, z milosti Božej, prijímame Boha. 

O dennej omši som si rýchlo uvedomil, že sa jedná o neuveriteľnú, život-meniacu perspektívu odohrávajúcu sa každý deň. Nie, nestal som sa lepším človekom zo dňa na deň, ani po týždni každodenných omší, bohužiaľ nie som svätec. Ale zmenilo to môj život, každý každučký deň. 

Byť schopný začať každý deň prežívaním tohto druhu blízkosti s Bohom, tohto druhu úcty k nášmu neuveriteľnému Stvoriteľovi a tohto druhu neuveriteľného spoločenstva (nielen s Katolíkmi, ktorých som videl, ale vediac, že všade na svete Katolíci slávia denné omše)... to bolo niečo fenomenálne. 

Skutočne návykové. A keď som sa v nasledujúcom týždni nemohol niekoľkokrát dostaviť na dennú omšu, veľmi mi to chýbalo. A teraz si myslím, že som sa naozaj zasekol, ako chodím na omšu každý deň, pretože skutočne nevidím cestu von. Nevidím spôsob, ako by som nechcel zažiť takú neuveriteľnú a nesmiernu milosť každý deň.

Denná omša je skrytý poklad

Každodenná omša je v skutku jedným z tých neuveriteľných skrytých pokladov Katolíckej cirkvi. Ako Protestant, ako som už spomínal, som si nemyslel, že by Katolíci boli veľmi zbožní, aspoň nie skutočne zbožní. Ako evanjelický Protestant som si myslel, že zbožnosť vyzerá ako čítať svoju Bibliu, modliť sa spontánne a modliť sa v malej skupinke biblických štúdií. Nikdy som nevedel, že Katolíci sa môžu stretnúť s Ježišom každý deň, v spoločenstve, skutočne a hmatateľne. Keby som to vedel, mohol som sa stať Katolíkom oveľa skôr.

To, čo som sa dozvedel, po týždni denných omší, a možno vy, moji čitatelia, to už dávno viete, ale dozvedel som sa, že Božia milosť je absurdne väčšia, než si dokážeme predstaviť. Myslel som si, že viem, aj keď v malej miere, aké to je milovať a byť milovaný naším Stvoriteľom - no bol som vedľa. 

Rytmus dennej omše nás všetkých, námorných pútnikov držiacich sa záchranného člna a modliacich sa za ďalší deň, je niečo, čo nedokážem opísať. Je to cesta. Výlet. Púť. O tom je každý jeden deň a je to neuveriteľné.

 

 

DISKUSIA k článku