Článok v Streame Jacoba Rudenstranda o kresťanských utečencoch, ktorým bol zamietnutý azyl vo Švédsku a v Spojenom kráľovstve, je znepokojujúci z niekoľkých hľadísk. Vlády týchto krajín si totiž nárokujú právomoc určovať kresťanské doktríny. Rozhodujú o tom, kto je kresťan a kto nie. A to je vyslovene zlé, nesprávne.
Rudenstrand píše, že v Británii "vláda cituje verše z Biblie" aby dokázala, že kresťanstvo nie je náboženstvom pokoja. Úrady vo Švédsku dávajú žiadateľom o azyl "kvízy o teológii, aby zistili, či sú skutočne veriaci" Niektoré z týchto otázok sú však tak komplexné, že by na ne "nedokázali odpovedať ani skúsení kňazi, či pastori". A to je zle; ešte horšie však je, že "svedectvo cirkví a pastorov takmer nič nezaváži". Cirkev už nerozhoduje o tom, kto je kresťanom. Robí to štát. Štát teda preberá kontrolu nad tým, čo sa pokladá za kresťanstvo.
Kto určuje "náboženské zákony"?
Existujú nové vývojové trendy, no ich motivácia je stále rovnaká. Pred štyrmi rokmi som reagoval na argument Franka Bruniho v New York Times, že náboženská sloboda bola dobrá pre veriacich "v kostolných laviciach, u nich doma a v ich srdci", no "pečenie koláča, aranžovanie kvetín a chodenie do hostinca" už nesúvisí s náboženstvom. Vtedy som sa Bruniho spýtal: "Kresťania hovoria, že aj toto sa týka náboženstva. Môže štát zamietnuť nejakú doktrínu kresťanov? Je štát naozaj presvedčený, že môže rozhodovať o kresťanských doktrínach, o kresťanskej náuke?" Bruni je neslávne známy svojou nenávisťou voči kresťanom, preto jeho názor neprekvapuje. Spomínané veci sa však dejú otvorene a neslýchaným spôsobom už v celej Európe. Nie že by štátna moc nesúhlasila s kresťanskou vierou, ona ju predefinováva. V skutočnosti teda nie si kresťanom, pokiaľ nepovie štát že ním si.
Kresťanstvo JE verejným náboženstvom
Vieme si asi predstaviť čo by nastalo, keby vláda skúsila povedať Hobby Lobby, že nemá žiadnu náboženskú povinnosť - a preto ani slobodu - konať vo svojej korporátnej etike podľa kresťanských hodnôt. To isté platí aj pre poskytovateľov služieb pre kresťanské sobáše.
Je to to isté, ako keď štát vyníma jednotlivcov a cirkvi z legislatívy, ako je napríklad ešte nerozhodnutý návrh zákona o rovnosti, no biznis, ktorý vlastnia kresťania a podnikajú v ňom, už nie. Ide o vyslanie jasného odkazu: tvoj biznis nemá s nič spoločné s tvojím náboženstvom a tvoje náboženstvo nemá nič spoločné s tvojím biznisom.
Kresťanstvo je však verejným náboženstvom. A bolo ním odjakživa. Celú jeho náuku a poučenia máme aplikovať na naše vzťahy a prax v biznise, v politike, vo všetkých oblastiach občianskej spoločnosti. Čisto privátne kresťanstvo je pokrivené a skazené. Náboženská sloboda teda podľa správnosti znamená možnosť slobodne praktizovať svoju vieru na verejnosti. Štát sa však aj napriek tomu snaží kresťanstvo čoraz viac izolovať na miestach, ktoré sú pre zvyšok spoločnosti ´neviditeľné´. Administratíva Baracka Obamu a štátnej tajomníčky Hillary Clintonovej vypustila v tomto smere skúšobné balóniky, hovoriac o "slobode uctievania" namiesto o "náboženskej slobode". Kresťanskí pozorovatelia tento ich jazyk odhalili a odsúdili ako porušenie Prvého dodatku Ústavy. Čistá ´sloboda uctievania´ je len slabým odvarom ústavného práva na slobodu vierovyznania a jeho praktizovania.
Zasahovanie do náboženského zmýšľania, nielen do praktizovania viery!
Veci sa však ustavične zhoršujú. Bruni signalizuje zmenu svojho tvrdenia, že "pečenie koláča, aranžovanie kvetín a chodenie do hostinca nesúvisia s náboženstvom. Británia a Švédsko zdôrazňujú, že ich "vlády berú na seba zadefinovanie už predefinovaných kresťanských doktrín". Tu už nejde iba o narušenie náboženskej praxe, ale o zasahovanie do náboženského zmýšľania. To prvé je zlé, no to druhé ešte horšie.
Štát má totiž legitímny záujem o definovanie čo sa pokladá za náboženstvo práve pre účely Prvého dodatku. Bolo by to jednoduché - a už sa to skúša - vynájsť "nové náboženstvá" špecificky s účelom výhodne využiť práva Prvého dodatku. Kresťanstvo je tu však už veľmi dlho. Je verejným náboženstvom už odo dňa zoslania Ducha Svätého. Tentoraz štát manipuluje kresťanskou vierou, aby nám odcudzil naše nezadateľné právo na Prvý dodatok.
Kresťania, buďme ostražití! Tu sa neútočí iba na slobodné praktizovanie kresťanskej viery, ale na našu slobodu zadefinovať vlastnú vieru, zmýšľanie a náuku, doktrínu.