Screen-Shot-2018-04-04-at-12.24.35.png

‘Ako biskup mám povinnosť dôrazne varovať Západ´: interview s kdl. Robertom Sarahom

892
Zuzana Smatanová
Kultúra života

 

V tomto exkluzívnom interview s La Nef diskutuje vatikánsky kardinál Robert Sarah s Nicolasom Diatom o svojej hlbokomyseľnej a pôsobivej novej knihe: The Day is Far Spent (Deň sa už schýlil). Tvrdá a pravdivá diagnóza, napriek tomu však plná nádeje aj uprostred duchovnej a morálnej krízy Západu.

1) V prvej časti svojej knihy popisujete "duchovný a náboženský kolaps". Ako sa tento kolaps prejavuje? Ovplyvňuje iba Západ, alebo aj iné časti sveta, ako napríklad Afriku?

Duchovná kríza postihuje celý svet. Jej zdrojom je však Európa. Ľudia na Západe sú vinní tým, že odmietajú Boha. No nielen to; Friedrich Nietzsche, ktorého pokladajú za hovorcu Západu, tvrdí: "Boh je mŕtvy! Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili ..." My sme Boha zavraždili. Nietzsche ho medzi ľuďmi nahradil prorockým "Supermanom". Duchovný kolaps má teda absolútne západniarsky charakter. Tu by som obzvlášť zdôraznil odmietanie otcovstva. Naši súčasníci sú totiž presvedčení, že v záujme slobody a voľnosti nesmie človek na nikom závisieť, ani sa na nikoho spoliehať. A to je tragický omyl. Ľudia na Západe sú presvedčení, že prijať, alebo dostať niečo, je v rozpore s dôstojnosťou človeka. Civilizovaný človek je však už vo svojej podstate dedičom, veď dedí, čiže prijíma dejiny, kultúru, jazyk, meno, rodinu. To ho odlišuje od barbarov. Odmietnuť začlenenie do systému dedičstva, príbuzenstva a závislosti nás nahých vrhá späť do džungle ctižiadostivej a konkurenčnej ´ekonomiky´ a ponecháva nás napospas jej vlastným nástrojom. Keďže sa človek odmieta uznať za dediča, je odsúdený do pekla liberálnej globalizácie, v ktorej sa záujmy jednotlivcov navzájom konfrontujú bez akýchkoľvek zákonov, okrem zákona zisku pre seba za každú cenu.

V tejto knihe chcem ľuďom na Západe pripomenúť, že pravou príčinou ich odmietania dedičstva a odmietania otcovstva je v skutočnosti ich odmietanie Boha. Od Neho sme totiž dostali svoju prirodzenosť ako muž a žena. A to je pre modernú myseľ neprijateľné. Gender ideológia je vlastne luciferovským odmietaním prijatia pohlavnej prirodzenosti od Boha. A tak niektorí rebelujú voči Bohu a bezdôvodne sa mrzačia, znetvorujú a okypťujú, len aby si zmenili pohlavie. Reálne však v sebe nezmenia nič z toho, čo z nich v skutočnosti robí muža alebo ženu. Západ odmieta prijímať a dostávať a akceptuje iba to, čo vytvorí sám pre seba. Transhumanizmus je už záverečným štádiom tohto trendu. Ľudská prirodzenosť je darom od Boha, a preto sa pre západného človeka stáva neznesiteľnou. Pôvod tejto revolty je v duchovnej sfére; ide totiž o vzburu satana proti daru milosti. V podstate som presvedčený, že západný človek odmieta byť zachránený a spasený Božou milosťou. Chce si ju nejako vytvoriť sám a preto ju odmieta prijať. "Základné hodnoty", ktoré propaguje OSN sú založené na odmietaní Boha, čo sa dá prirovnať k bohatému mladíkovi v evanjeliu. Boh hľadí na Západ s láskou, pretože sa tam udiali úžasné veci. Vyzýva ich, aby v tom pokračovali ďalej, no Západ sa odvracia a kráča späť. Uprednostňuje také bohatstvo, za ktoré vďačí iba sám sebe. 

Afrika a Ázia ešte nie sú úplne kontaminované gender ideológiou, transhumanizmom, ani nenávisťou k otcovstvu. Avšak Západ už aj tu tvrdo presadzuje svojho neokolonialistického ducha a usiluje sa donútiť tieto krajiny prijať spomínanú smrtiacu ideológiu.

 

2) Píšete, že "Kristus nikdy veriacim nesľúbil, že budú vo väčšine" (str. 34) a pokračujete "Aj napriek najväčšiemu úsiliu misionárov nebude Cirkev nikdy dominovať svetu. Poslaním Cirkvi je misia lásky, a láska nikdy nedominuje, nikdy nepanuje, nevládne" (str. 35). Ešte predtým ste napísali, "vieru zachráni iba ´malá hŕstka verných´". Ak dovolíte, spýtam sa takto smelo: V čom presne je problém - vo vnímaní, že táto ´malá hŕstka´ fakticky stále aktuálne existuje a darí sa jej prežiť aj vo svete, takom nepriateľskom voči viere?

Kresťania musia byť misionármi. Poklad viery nemôžu ukrývať iba pre seba. Misijné poslanie a evanjelizácia zostávajú aj naďalej ich naliehavou duchovnou úlohou. Aj sv. Pavol napísal, že každý kresťan by mal byť schopný povedať: "Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal" (1 Kor 9, 16) a ďalej pokračuje: " Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2, 4). Ako teda môžeme sedieť so založenými rukami, keď tak veľa duší nepozná jedinú pravdu, ktorá vyslobodzuje: Ježiša Krista? Prevládajúci relativizmus považuje náboženský pluralizmus, ako taký, za dobrý. Nie je! Odovzdávaná, ohlasovaná a vyučovaná musí byť len úplnosť a dokonalosť zjavenej pravdy, ako ju prijala Katolícka cirkev. 

Cieľom evanjelizácie nie je ovládnutie sveta, ale služba Bohu. Nezabúdajme, že Kristovým víťazstvom nad svetom je ... Kríž! Naším zámerom nie je ovládnuť svet; evanjelizácia sa deje prostredníctvom Kríža! Prvými misionármi sú mučeníci. V očiach bežného človeka vo svojom živote zlyhali. Cieľom evanjelizácie nie je "neustály nárast sledovanosti" ako u sociálnych médií, ktoré chcú za každú cenu vyvolávať senzáciu a vzrušenie. Naším cieľom nie je popularita v médiách; my chceme aby Kristus zachránil všetky duše. Evanjelizácia nie je otázkou úspechu, či šťastia. Evanjelizácia je hlboká vnútorná a nadprirodzená realita. 

 

3) Rád by som sa vrátil k jednému bodu v predchádzajúcej otázke. Keď poviete, že Európske kresťanstvo, ktoré sa dokázalo samé etablovať v celej spoločnosti, je len akousi medzihrou v dejinách, myslíte tým, že by sa nemalo dávať za vzor v tom zmysle, že v Európe kresťanstvo "dominuje" a vnucuje sa prostredníctvom akéhosi sociálneho nátlaku? 

Spoločnosť, preniknutá vierou, evanjeliom a prirodzeným zákonom je veľmi žiadaná. Vytvoriť ju je úlohou veriacich laikov. Toto je fakticky ich pravým povolaním. Keď budujú mesto v súlade s ľudskou prirodzenosťou a otvorene prijímajú Zjavenie, pracujú pre dobro všetkých. Hlavným cieľom Cirkvi však nie je vybudovať nejaký špecifický model spoločnosti; ona totiž dostala mandát ohlasovať spásu, ktorá je však nadprirodzenou realitou. Spravodlivá spoločnosť vzbudzuje v ľuďoch túžbu prijať dar od Boha, no nemôže im dať spásu. Na druhej strane otázka znie, či môže existovať spoločnosť, ktorá je spravodlivá a v súlade s prirodzenými zákonmi, ale bez daru milosti, pôsobiacej v dušiach ľudí? Veľmi naliehavo potrebujeme ohlasovať podstatu našej viery: iba Ježiš nás zachráni pred hriechom. Musí sa však zdôrazniť, že evanjelizácia nie je úplná, keď sa pridŕža sociálnych štruktúr. Spoločnosť, inšpirovaná evanjeliom chráni slabých proti následkom hriechu. A naopak, zo spoločnosti čo sa odstrihne od Boha, sa veľmi rýchlo stáva diktatúra a zároveň taká štruktúra hriechu, ktorá podnecuje ľudí robiť zlo. Práve preto môžeme povedať, že žiadna spravodlivá spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby v nej nebolo miesto pre Boha vo verejnom priestore. Štát, ktorý sa hlási k ateizmu, je nespravodlivý a protiprávny. Štát, ktorý vyobcuje Boha do súkromnej sféry, sa sám odstriháva od pravého zdroja práva a spravodlivosti. Štát, ktorý tvrdí, že právo je len otázkou dobrej vôle a neusiluje sa ho založiť na objektívnom poriadku, ustanovenom Stvoriteľom, riskuje pád do totalitarizmu.   

 

4) V Európskych dejinách sme sa už dostali od spoločnosti, v ktorej skupina vyvažuje jednotlivca (holizmus stredoveku) - typ spoločnosti, aká ešte stále existuje v Afrike a aj dnes charakterizuje islam - k spoločnosti, v ktorej sa jednotlivec ´vyslobodzuje´ zo skupiny (individualizmus). Zhruba môžeme povedať, že sme prešli od spoločnosti, v ktorej dominovalo pátranie po pravde, k spoločnosti, v ktorej dominuje hľadanie slobody. Samotná Cirkev rozvíja svoju náuku aj navzdory tejto evolúcii, vyhlasujúc právo na náboženskú slobodu v priebehu Druhého Vatikánskeho koncilu. Ako vnímate pozíciu Cirkvi v súvislosti s touto evolúciou? Existuje rovnováha medzi dvoma pólmi - "pravdou" a "slobodou"? Pretože doteraz sme iba prechádzali od jedného extrému k druhému.

Nie je správne hovoriť o "rovnováhe" medzi dvoma pólmi - pravdou a slobodou. Navodzuje to totiž dojem, že tieto veci sú len povrchové a vo vzájomnej opozícii. Sloboda vo svojej podstate smeruje k tomu, čo je dobré a pravdivé. Pravda je niečo, čo sa má poznať a v slobode prijať. Sloboda, ktorá sa neriadi pravdou a neorientuje sa na ňu, je nezmyslom. Omyl nemá žiadne práva. Druhý Vatikánsky koncil znovu pripomenul fakt, že pravda sa môže etablovať iba silou, ktorú má v sebe ona sama, nikdy nie násilím a donucovaním. Pripomenul aj to, že rešpekt k človeku a jeho slobode by nás nikdy nemal priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Zjavenie je "vpád" Božej pravdy do nášho života. Neobmedzuje nás, ani nás k ničomu nenúti. Darovaním a zjavením seba samého Boh rešpektuje slobodu, ktorú On sám stvoril. Som presvedčený, že opozícia medzi pravdou a slobodou je výplodom falošnej koncepcie ľudskej dôstojnosti.  

Moderný človek absolutizuje svoju slobodu až do bodu, v ktorom sám seba presvedčí že ju ohrozí, keď akceptuje pravdu. Najvýraznejším prejavom slobody aký môže človek urobiť je však práve akceptovanie pravdy. Som presvedčený, že vaša otázka odhalí hĺbku krízy svedomia a viery na Západe. Človek na Západe sa obáva straty svojej slobody tým, že by prijal dar pravej viery. Dáva prednosť uzavretiu sa dovnútra slobody, ktorá je zbavená zmyslu a obsahu. Aktom viery je stretnutie slobody a pravdy. Práve preto kladiem v prvej kapitole svojej knihy dôraz na krízu viery. Naša sloboda sa naplní a zrealizuje vtedy, keď povie "áno" zjavenej pravde. Ale ak sloboda hovorí "nie" Bohu, popiera vlastne samu seba. Zadusí sa.   

 

5) V knihe sa podrobne venujete kríze kňazstva a uvádzate dôvody v prospech kňazského celibátu. Čo vnímate ako primárnu príčinu v prípadoch zneužívania maloletých kňazmi a aký je váš názor na konferenciu na túto tému, ktorá sa práve koná v Ríme?  

Kríza kňazstva je podľa mňa jedným z hlavných faktorov, ovplyvňujúcich krízu v Cirkvi. Kňazom sme odňali ich kňazskú identitu. Donútili sme ich nadobudnúť presvedčenie, že musia byť predovšetkým výkonní a schopní, pričom kňaz je vo svojej podstate pokračovaním Kristovej prítomnosti medzi nami. Kňaz by nemal byť charakterizovaný podľa toho čo robí, ale podľa toho kým je: ipse Christus, samotný Kristus. Mnohé prípady sexuálneho zneužívania maloletých len odhaľujú hĺbku duchovnej krízy; temnú, záludnú a tragickú priepasť medzi kňazom a Kristom. Sú tu samozrejme aj sociálne faktory: kríza 60-tych rokov a sexualizácia spoločnosti, ktorá sa prejavila aj na Cirkvi. My však musíme mať odvahu ísť ďalej. Korene tejto krízy sú duchovné. Kňaz, ktorý sa nemodlí a ktorý z vysluhovania sviatostí, najmä Eucharistie, robí divadlo, kňaz, ktorý sa len zriedkavo spovedá a ktorý svoj život neprežíva ako druhý Kristus, je odstrihnutý od žriedla svojho vlastného bytia. Výsledkom tohto všetkého je smrť. Túto knihu venujem kňazom celého sveta, pretože viem, že trpia. Mnohí z nich sa cítia opustení a zabudnutí. 

Za krízu kňazstva máme vo veľkej miere zodpovednosť my, biskupi. Správame sa k nim ako otcovia? Počúvame ich, chápeme a usmerňujeme ich? Dávame im dobrý príklad? Z diecéz sa až príliš často stávajú administratívne štruktúry. Je veľmi veľa všelijakých stretnutí. Biskup by mal byť vzorom kňazstva. My sami však máme ďaleko od modlitby v tichosti alebo od spievania ofícia v našich katedrálach. Obávam sa, že my sami sa strácame a mrháme časom plnením druhotných, profánnych ´povinností´. Miesto kňaza je na Kríži. Keď slúži omšu, nachádza sa priamo pri zdroji celého svojho života, menovite Kríža. Celibát je konkrétnym prostriedkom, ktorý nám dovoľuje žiť toto tajomstvo Kríža vo svojom živote. Celibát vpisuje Kríž priamo do nášho tela a práve preto je pre moderný svet neprijateľný. Celibát je pre moderných ľudí pohoršením, pretože samotný Kríž je pohoršením.

Chcem v tejto knihe kňazov povzbudiť a dodať im odvahu. Chcem im povedať: milujte svoje kňazstvo! Chcem kňazom celého sveta vyjadriť svoju náklonnosť ako otca a brata.

 

6) V knihe od Fréderica Martela (In the Closet of the Vatican), ktorá spôsobila dosť veľký rozruch, autor objasňuje, že vo Vatikáne existuje veľa homosexuálnych prelátov. Je presvedčený o správnosti verejného odsúdenia vplyvu mocnej gay siete v srdci samotnej Kúrie. Aký máte na to názor vy? Existuje v srdci Cirkvi ´homosexuálny problém´, a ak áno, prečo je tabu?  

Dnes prežíva Cirkev spolu s Kristom potupu, zneuctenie a ukrutnosť Jeho Umučenia. Hriechy jej členov sa jej teraz vracajú ako facky do tváre. Niektorí sa pomocou nich snažia vytvoriť tlak na biskupov. Niektorí chcú, aby sa prispôsobili úsudku a jazyku sveta. Niektorí biskupi sa pod týmto tlakom zosypali. Volajú po upustení od kňazského celibátu alebo sa len tak neutrálne vyjadrujú o homosexuálnom správaní. Prekvapuje nás to? Veď aj samotní apoštoli opustili Krista v Getsemanskej záhrade a to v Jeho najťažšej hodine. Musíme byť realistickí a konkrétni. Áno, existujú hriešnici. Áno, existujú aj neverní kňazi, biskupi, či dokonca kardináli, ktorí zlyhali v zachovávaní čistoty. Ale, a to je veľmi vážne, zlyhali v dodržiavaní dogmatickej pravdy! Svojimi mätúcimi a nejednoznačnými rečami dezorientujú veriacich kresťanov. Znehodnocujú a falšujú Božie Slovo a snažia sa ho prekrútiť a pokriviť tak, aby získali odobrenie od sveta. Sú to Judáši Iškariotskí našej doby. 

Hriech by nás nemal prekvapovať. Na druhej strane však musíme mať odvahu pomenovať ho. Nebojme sa znovu objaviť metódy duchovného boja: modlitbu, pokánie a pôst. Potrestanie nevernosti si vyžaduje jasnú vnútornú rozhľadenosť. Musíme hľadať konkrétne prostriedky ako nevernosti predchádzať. Som presvedčený, že bez každodenného modlitbového života a bez minima vzájomného bratského života medzi kňazmi, je vernosť iba ilúziou. Vezmime si vzor zo Skutkov apoštolov.   

V súvislosti s homosexuálnym správaním si dajme pozor, aby sme nepadli do pasce manipulátorom. Cirkev ako taká nemá žiadny "homosexuálny problém". Problémom sú hriechy a nevernosť. Neosvojujme si slovnú zásobu LGBT ideológie. Homosexualita totiž nedefinuje identitu človeka; popisuje len určité úchylné, hriešne a perverzné úkony. My však na takéto správanie, ako aj na ostatné hriechy, poznáme liek. Musíme sa vrátiť ku Kristovi a dovoliť Mu, aby nás obrátil a zmenil. Ak je hriech tohto druhu verejný, musí sa aplikovať trest podľa cirkevného práva. Trest je milosrdný; je skutkom dobročinnej a bratskej lásky. Trestom sa napráva poškodenie všeobecného dobra a strane, ktorá sa previnila, umožňuje napraviť svoju chybu. Trest patrí k otcovskej úlohe biskupov. V neposlednom rade musíme mať odvahu aplikovať stanovené normy aj na prijímanie seminaristov. Muži, ktorých psychika je hlboko a sústavne ukotvená v homosexualite, alebo ktorí žijú ´duplicitne´ a klamú, nemôžu byť akceptovaní ako kandidáti kňazstva.

 

7) Jedna kapitola je venovaná "kríze Cirkvi". Kedy presne určujete jej začiatok a z čoho pozostáva? Ako podľa vás súvisí "kríza viery" s krízou "morálnej teológie"; ktorá z nich bola skôr?

Kríza Cirkvi je predovšetkým krízou viery. Niektorí chcú aby Cirkev bola len spoločenstvom ľudí v horizontálnej rovine a aby hovorila jazykom médií, chcú ju spopularizovať. Nabádajú, aby sa nehovorilo o Bohu; telo a dušu viažu iba na sociálne problémy - migráciu, ekológiu, dialóg, kultúru stretávania sa, boj proti chudobe, za spravodlivosť a mier. Sú to samozrejme dôležité veci, pred ktorými Cirkev nemôže zatvárať oči. Takáto Cirkev však nie je zaujímavá pre nikoho. Cirkev je zaujímavá len preto, lebo nám umožňuje stretávať sa s Ježišom. Je legitímna preto, lebo ako jediná nám odovzdáva Zjavenie. Keď ju však ľudia preťažia vlastnými štruktúrami a systémom, zahatajú cestu Božiemu svetlu, aby mohlo v nej a skrze ňu žiariť. Máme sklon neustále si myslieť, že svojimi názormi a skutkami Cirkev zachránime; bolo by však lepšie, keby sme ju nechali aby sa zachránila sama.

Podľa môjho názoru sme sa v súčasnosti v dejinách Cirkvi ocitli v bode zlomu. Cirkev nutne potrebuje dôkladnú a radikálnu reformu, ktorá musí začať reformou života jej kňazov. Kňazi musia byť priam uchvátení túžbou po svätosti, po dokonalosti v Bohu a po vernosti učeniu Toho, ktorý si ich vybral a ktorý ich posiela. Celé ich bytie a všetky ich aktivity sa musia zapojiť do služby posväcovania. Cirkev sama o sebe je svätá. Šíreniu jej svätosti však bránia naše hriechy a svetské záujmy. Je najvyšší čas zbaviť sa všetkých týchto bremien a dovoliť Cirkvi, aby sa konečne ukázala taká, akú ju Boh stvoril. Niektorí ľudia sú presvedčení, že dejiny Cirkvi sú poznačené štrukturálnymi reformami. Ja som presvedčený, že dejiny Cirkvi menili svätí. Štruktúry nasledovali až potom a nemali inú úlohu, len zachovať to, čo dosiahli svätí. Potrebujeme svätých, ktorí sa neboja hľadieť  na všetko očami viery a ktorí sa nechávajú osvecovať Božím svetlom. Kríza morálnej teológie je následok úmyselnej slepoty. Odmietame hľadieť na život cez svetlo viery. 

V závere svojej knihy hovorím o nákaze, ktorou trpíme všetci - o smrteľne jedovatom a bujnejúcom ateizme. Preniká všetko, ešte aj naše kňazské stretnutia a rozhovory. Spočíva v tom, že radikálne pohanskému a svetskému spôsobu myslenia a konania dovoľuje existovať bok po boku spolu s vierou. A my sme s takýmto neprirodzeným spolunažívaním celkom spokojní! To len dokazuje, že naša viera zredla, stala sa nestálou a nedôslednou! V prvom rade potrebujeme zreformovať svoje srdcia a už nikdy nesmieme pristúpiť na kompromis s klamstvom. Viera je pokladom, ktorý musíme brániť, no zároveň nám aj dodáva silu k tejto obrane. 

 

8) V druhej a tretej časti knihy hovoríte o kríze v západnej spoločnosti. Problematika je nesmierne rozsiahla a vy sa dotýkate toľkých dôležitých bodov - od expanzie "kultúry smrti" k problémom konzumizmu, previazaných s globálnym liberalizmom, venujete sa otázkam identity, transmisie, islamizmu, atď - že je priam nemožné venovať sa detailne každému z nich. Ktorý z týchto problémov vnímate vy ako najdôležitejší a aké sú hlavné príčiny úpadku Západu? 

V prvom rade by som rád vysvetlil prečo si ja ako Afričan dovoľujem hodnotiť Západ. Cirkev je strážcom civilizácie. Som presvedčený, že západná civilizácia práve prechádza osudnou a smrtonosnou krízou. Dosahuje vrchol sebazničujúcej nenávisti. Jediné, čo počas pádu Rímskej ríše zaujímalo elitu, bol čoraz väčší luxus v ich každodennom živote, zatiaľ čo ľud hlúpol pri čoraz vulgárnejšej zábave. Preto je mojou biskupskou povinnosťou varovať Západ! Barbari sú už v meste. To sú všetci tí, čo neznášajú ľudskú prirodzenosť, čo šliapu po zmysle posvätna, čo rebelujú proti Bohu, Stvoriteľovi človeka a prírody. Západ je zaslepený vedou, technológiou a nezriadenou túžbou po bohatstve. Pokušenie bohatstva, ktoré liberalizmus šíri v srdciach, sa usádza v ľuďoch. Zároveň sa v tichosti odohráva tragédia potratov, pokračuje eutanázia a pornografia spolu s gender ideológiou ničí deti a dospievajúcu mládež. Už sme si na barbarstvo zvykli; už nás viac neprekvapuje! Zvoním na poplach, a robím to z lásky; so srdcom plným synovskej vďačnosti k západným misionárom, ktorí zomreli v mojej domovine, v Afrike, a ktorí mi sprostredkovali prevzácny dar viery v Ježiša Krista. Chcem kráčať v ich stopách a prijať ich dedičstvo! 

Zdôraznil som pochopiteľne aj hrozbu, ktorú predstavuje islamizmus. Moslimovia opovrhujú ateistickým Západom. Našli si útočisko v islamizme, ako v odporcovi konzumnej spoločnosti, ktorá sa im ponúka ako náboženstvo. Môže im Západ takto prezentovať zreteľne a jasne vieru? Práve pre toto musí znovu objaviť svoje kresťanské korene a identitu. Krajinám tretieho sveta sa Západ ponúka ako raj, pretože ho ovláda komerčný liberalizmus. Toto podnietilo prílev migrantov, taký tragický pre identitu národov. Západ, ktorý popiera a odmieta svoju vieru, dejiny, korene a identitu, je predurčený k tomu, aby ním pohŕdali, je predurčený k smrti a zániku.     

Rád by som však poukázal aj na to, že všetko je pripravené na obnovu. Vidím rodiny, kláštory, farnosti, ktoré sú ako oázy uprostred púšte. A práve z týchto oáz viery, liturgie, krásy a tichosti sa Západ znovu zrodí.

 

9) Túto úžasnú knihu končíte časťou s názvom: "Znovuobjavenie nádeje: praktizovanie kresťanských čností". Čo tým myslíte? Ako sa praktizovanie týchto čností môže stať liekom pre rozsiahlu krízu, o akej sme v tomto interview hovorili? 

Nepredstavujme si žiadny špeciálny program, pomocou ktorého zabezpečíme liek, ktorý vylieči spomínanú súčasnú krízu. Jednoducho musíme žiť svoju vieru - absolútne a radikálne. Kresťanské čnosti sú vierou, ktorá sa nimi prejavuje vo všetkých ľudských schopnostiach. Označujú cestu k šťastnému životu v harmónii s Bohom. Musíme vytvárať priestor, v ktorom by mohli prekvitať a rozvíjať sa. Vyzývam kresťanov, aby tvorili oázy slobody uprostred púšte, vytvorenej na báze agresívneho profitovania. Musíme vytvoriť priestor, kde sa dá ´dýchať´; kde môže kresťan normálne žiť. Centrom našich spoločenstiev musí byť Boh. Uprostred lavíny lží a klamstiev musíme dokázať vytvoriť priestor, kde sa pravda nielen vysvetľuje, ale aj žije. Slovom, musíme žiť evanjelium: nepokladať ho len za utópiu, ale žiť ho konkrétnym spôsobom. Viera je ako oheň, ktorý však musí horieť tak, aby sa dal prenášať na druhých. Dávajte na tento posvätný oheň veľký pozor! Nech vás hreje uprostred zimy, v ktorej sa ocitol Západ. "Ak je Boh za nás, kto je proti nám?" (Rim 8, 31). V nešťastí, zmätku a temnote tohto sveta hľadáme "svetlo, ktoré žiari v temnotách" (Jn 1, 5), Toho, ktorý o sebe povedal: "Ja som Cesta, Pravda a Život" (Jn 14, 6).    

 

DISKUSIA k článku