Na čo je dobrá adorácia?
Modernému človeku sa adorácia nezdá nijako zvlášť užitočná, pokiaľ sa nechápe ako dnes všetko – len ako určitá forma zamestnania mysle. Neprekvapuje preto, že svet zrejme viac oceňuje charitatívne skutky misionárov, ako bola napríklad sv. Matka Tereza z Kalkaty, než v tichu sa modliacich a kontemplujúcich kartuziánskych mníchov.
Preto sa ľuďom zdá, že kláštorní mnísi nerobia nič užitočné, zatiaľ čo Matka Tereza očividne robila množstvo užitočných a dobrých vecí. Aj mnohí z Cirkvi sa s tým zrejme stotožňujú. Aj v evanjeliu o Marte a Márii máme tendenciu postaviť sa na Martinu stranu, ktorá všetkých horlivo obsluhovala, než na Máriinu, ktorá sedela Kristovi pri nohách a mätie nás, že Ježiš schvaľoval práve jej postoj.
Uprednostňovanie aktivity pred kontempláciou má svoje meno: aktivizmus. Charitatívni pracovníci sa naivne domnievajú, že ich práca je najdôležitejšia, a že modlenie je pre tých druhých. Pápež František takýto postoj ostro skritizoval a povedal, že Katolícka charita by sa tým zredukovala iba na NGO. (Non-Government Organisation – mimovládna organizácia; pozn. prekl.) Prehnanou oddanosťou sociálnej spravodlivosti často pozabudneme na osobné posväcovanie a morálne zásady. Bez modlitby sa totiž neotvárame Otcovej láske, a bez Božej lásky sú aj naše charitatívne skutky márne.
Matka Tereza to pochopila absolútne správne: všetky jej skutky milosrdnej lásky pramenili z adorácie Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti, a boli v nej zakorenené. Iba vďaka adorácii Krista Ho dokázali jej sestry rozpoznať v tých najchudobnejších a najzanedbávanejších ľuďoch, a slúžiť im.
Čo robí človek počas adorácie? Čo robia zaľúbenci, keď navzájom na seba hľadia? V prvom rade sa potrebujeme stíšiť; potrebujeme ticho. Keď pápež Benedikt XVI viedol v Hyde parku adoráciu, udržiavalo s ním silencium (ticho) 80.000 mladých ľudí. Médiá boli z toho zdesené – ticho totiž nie je pre televíziu očividne nič dobré. Televízia vyžaduje neustále rečnenie. Adorácia vyžaduje tichosť.
Po druhé – adorácia vyžaduje bdelosť, pozornosť. Človeku priam láme srdce, keď vidí v reštaurácii sedieť oproti sebe pár, z ktorých každý sa venuje svojmu smartfónu, namiesto sebe navzájom. Nepotrebujete vysokú školu na to, aby ste pochopili, kto alebo čo dominuje tomuto vzťahu. Pozornosť venujeme tomu, čo si najviac ceníme. Pri adorácii venujeme pozornosť Pánovi.
A po tretie – adorácia si vyžaduje vnímavosť, chápavosť. V tichosti a bdelosti pozorne vnímame Boha. Adorácia nás celkom zbavuje ilúzie, že my môžeme Bohu urobiť nejakú láskavosť. On sám sa nám túži štedro dávať. Sitit sitiri – žízni po tom, aby ľudia žíznili po Ňom; túži, aby túžili po Ňom. V adorácii vnímame a chápeme od Boha pravdu o Bohu a o sebe samých.
Budúci rok sa bude v Liverpoole konať Národný Eucharistický kongres.
Film Into Great Silence (Do veľkého ticha, 2005) ponúka veľmi vzácny a zriedkavý pohľad do života kartuziánskeho kláštora. Vždy keď kamera prechádza po tvárach mníchov, každá z nich vyžaruje veľký pokoj a jasné svetlo. Vidíme v nich spokojnosť stvorenia vo svojej závislej, ohraničenej prirodzenosti, a napriek tomu šťastne prežívajúceho Božiu lásku, vyžarujúcu im z očí. Vedú život kontemplácie, adorácie, ktorá v nich ako v stvoreniach udržuje a živí slobodu.
J.R.R. Tolkien raz povedal, že ho k viere v Pána nedohnal Nebeský chrt Francisa Thompsona, ale neskonalá túžba po Najsvätejšej Sviatosti, asi tak, ako keď niekto zmiera túžbou po láske. V liste svojmu prostrednému synovi počas Druhej svetovej vojny napísal (kontextom listu je manželstvo a sex):
„Z temnoty svojho života, z prežívanej frustrácie, kladiem pred teba tú jedinú a najúžasnejšiu vec, ktorú hodno na zemi milovať: Najsvätejšiu Sviatosť ... v nej nájdeš romancu, slávu, česť, úctu, vernosť a ten správny spôsob, ako sa postaviť k všetkým svojim láskam tu na zemi ... „ochutnaním“ ktorej nájdeš všetko, po čom túžiš vo svojich pozemských vzťahoch ... prijmi celú túto skutočnosť, večnú stálosť a vytrvalosť, po ktorých túži srdce každého muža.“
Tu, v Medžugorí, kde slúžim ako kaplán pre anglicky hovoriacich pútnikov, mávame adorácie každý deň v kaplnke a verejnú poklonu Najsvätejšej Sviatosti štyri večery v týždni. Je to jeden z poznávacích znakov Medžugorja – sedem až desaťtisíc ľudí, kľačiacich na kolenách a adorujúcich Pána. Tu sa veľa laikov, ale aj kňazov naučí milovať adoráciu. Zakúsia a uvidia Pánovu dobrotivosť. Adorácia je srdcom Medžugorja, pretože Ježiš je srdcom tejto farnosti, tak, ako ním má byť v každej farnosti.
Spomenul som, že adorácia je srdcom Medžugorja. Podľa mojej skúsenosti je veľmi mocná. Ježiš nás všetkých dychtivo a túžobne očakáva. Túži po tom, aby nás mohol štedro obdarovať samým sebou. Je ako veža, postavená z pohárov na šampanské – keď nalievate do najvrchnejšieho, za chvíľu sa preleje a postupne napĺňa všetky ostatné pod sebou.
Občas sa ľudia trochu zmenia – následkom nevyznaného hriechu alebo skrývania sa pred Pánom. Ak sme uzavretí, ak si svoje zranenia a všetko ostatné ukrývame pred Pánom, potom sa zmení len veľmi málo. Potom býva pre nás adorácia bremenom, ktoré „musíme“ znášať alebo sa mu vyhýbať. Ak sa však otvoríme Pánovi, potom má veľkú moc. Boh má nesmierne množstvo milostí, ktoré nám túži darovať. Sprevádza nás a vedie modlitbou cez adoráciu. Niekedy máme vigíliu, „bdenie“ s Pánom počas adorácie, mávame kajúce pobožnosti, pretože svet ich tak veľmi potrebuje.
V Lurdoch sa väčšina zázrakov deje počas adorácie Najsvätejšej Sviatosti. O Medžugorí platí to isté. Hoci z Najsvätejšej Sviatosti vyžaruje nesmierna sila a milosť počas naozaj úprimnej a dôstojnej adorácie, po jej skončení to nie je o tom, že sme len „čosi“ získali.
Sv. arský farár nám dáva za príklad farníka, ktorý mu povedal, že počas adorácie „Hľadím na Pána, a On hľadí na mňa“. Je to o dvoch zaľúbencoch – o stvorení a o jeho Stvoriteľovi, Bohu. Čím viac po Ňom túžime, tým viac nám toho môže darovať; a vskutku, dáva nám túžbu po sebe samom. Choď teda do chrámu a nechaj sa obklopiť nebom ...
(Páter Leon Pereira OP je kaplánom pre anglicky hovoriacich turistov v Medžugorí, Bosna&Hercegovina)