USA: Každých 94 sekúnd jeden potrat

2,107
Kultúra smrti

11. január 2013 (LiveActionNews.org) - Ľudia, som taká nadšená. Nadšená a inšpirovaná. Viete, práve som zistila, že v roku 2012 Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo (IPPF) vyliečila 333 000 žien z nebezpečnej a strašnej choroby. Hovorím o tehotenstve, samozrejme.

Odvážni a obetaví štátni zamestnanci tejto organizácie boli len s 542,4 miliónmi amerických dolárov z peňazí daňovníkov schopní každých 94 sekúnd vyliečiť jednu ženu.

Áno, je to pravda: každých 94 sekúnd bola jedna žena oslobodená od hrozného osudu tehotenstva a pôrodu.

Možno neviete veľa o život zachraňujúcom zákroku nazývanom „potrat“. Ja však trávim veľa času prezeraním si literatúry s tematikou slobody voľby (pro-choice), takže dovoľte, aby som vám vysvetlila, čo som zistila:

Po domácej oslave bohyne liečivého kruhu sa žena so svojimi kňažkami a najlepšími priateľkami vyberie na kliniku IPPF. Tam ju zadrží skupina škriekajúcich, násilných, zbrane držiacich a proti slobode voľby zameraných fanatikov. Následne odkráča do oázy pokoja a rozumu. Na recepcii kliniky mladú ženu láskyplne usadia do čalúneného ružového kresla, ponúknu jej bylinkový čaj bez kofeínu a licencovaný poradca s ňou preberie jej rozsiahle skutočné možnosti.

(Tak je tomu, samozrejme, za predpokladu, že recepciu, kde sedí, nezničila bomba fanatika, ktorý nenávidí ženu a uctieva plod, čo je takmer na dennom poriadku.)

Keď zistí, že potrat je jediným skutočne inteligentným a oprávneným riešením, pre ktoré sa môže rozhodnúť, aby sa zbavila nechceného cudzieho parazita, ktorý v nej rastie, je napokon schopná hovoriť so starootcovsky vyzerajúcim lekárom, ktorý ju oslovuje krstným menom a kladie jej osobné otázky v snahe porozumieť jej na duchovnej úrovni.

(V štáte Texas je žena potom remeňom priviazaná k zubárskemu kreslu približne z 19. storočia a oči má násilne otvorené ako v scéne z filmu Mechanický pomaranč. Na 52-palcovej obrazovke vidí obraz sonogramu, kde zhluk buniek napáda jej telo, strašidelný hlas opisuje jej plod a hrozivo a opakovane ju nazýva prostitútkou.)

Potom príde čas potrat vykonať. Želatínovú hmotu, ktorá ešte ani zďaleka nepripomína ľudské bábätko, láskyplne odstráni z maternice dobrosrdečne vyzerajúci lekár, zatiaľ čo starostlivá sestrička drží ženu za ruku, pozerá jej do očí a pripomína jej, že v žiadnom prípade nie je zodpovedná za existenciu danej želatínovej hmoty a neviaže ju k nej žiadny záväzok.

Potrat nebolí. V skutočnosti to trošku šteklí. Keď je po všetkom, nastane fáza skutočného hojenia a duchovného osvietenia. Rodina ženy ju môže navštíviť na izbe, kde si všetci dajú čerstvé ovocie a recitujú básne Sylvie Plathovej.

Je možné, že ste jedným z mála ľudí v tejto krajine, ktorí neporušili patriarchálnu náboženskú náuku pretrvávajúcu celé storočia. Zrejme si myslíte, že je nesprávne platiť za potraty peniazmi daňovníkov. Po prvé, ste úplne vedľa. Po druhé, Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo nevyužíva žiadne z vašich hlúpych daní na potraty. Majú kopec peňazí! Majú 1,2 miliardy amerických dolárov v aktívach, takže nemusíte byť super múdry, aby ste vedeli, že peniaze používajú na iné svoje aktivity – ako, hm, možno rakovinu ...? A ... ó, kondómy! – zatiaľ čo ich vlastné peniaze používajú na vykonávanie bezplatných, nesebeckých a neziskových potratov pre ženy v núdzi.

Celé tisícročia ženy, ktoré otehotneli, nemali veľmi na výber. Boli odsúdené na trápenie sa so strašnými dôsledkami tehotenstva: priberanie na váhe, nevoľnosť, hľadanie milých vecičiek na oblečenie pre dieťa, neopísateľné pôrodné bolesti, pôrod a nakoniec dušu valcujúce bremeno materstva.

Teraz, vďaka milým - nie, vlastne anjelským – ľuďom z IPPF sa ženy môžu tomuto všetkému vyhnúť. A jediným jednoduchým, úplne bezrizikovým a oprávneným zákrokom, ktorý ich duchovne osvieti, sa môžu oslobodiť od nádorovej bytosti, ktorá nie je človiečikom a ktorú v sebe nedobrovoľne nosia. A zároveň nebezpečnej, príliš často smrťou končiacej choroby – tehotenstva.

Každých 94 sekúnd jedno. Ako krajina by sme mali byť na seba hrdí.

Autor: Kristen Walker Hatten

DISKUSIA k článku