Deň po synode o rodine sa zdalo, že všetci vyhrali. Zvíťazil pápež František, pretože sa mu podarilo nájsť kompromisný text medzi protikladnými postojmi. Zvíťazili progresisti, pretože text schválil pripustenie rozvedených a znova civilne zosobášených k Eucharistii, zvíťazili konzervatívci, pretože text neobsahuje výslovnú zmienku o pripustení rozvedených na prijímanie a odmieta “homosexuálne manželstvo” a “gender – teóriu”.
Aby sme však lepšie pochopili, ako veci skutočne prebehli, je potrebné začať od večera 22. októbra, kedy bola synodálnym otcom odovzdaná záverečná správa, a to komisiou menovanou ad hoc na základe korektúr k Instrumentum laboris, ktoré podali pracovné skupiny podľa jazykových oblastí (circula minores).
K veľkému prekvapeniu synodálnych otcov bol text odovzdaný vo štvrtok večer iba v taliančine s absolútnym zákazom poskytnúť ho nielen tlači, ale aj 51 audítorom a ďalším účastníkom zhromaždenia. Text vôbec nerešpektoval 1355 opráv navrhnutých v priebehu troch predchádzajúcich týždňov a predkladal v podstatne obsah Instrumentum laboris vrátane tých paragrafov, ktoré boli predmetom najväčšej kritiky: o homosexualite a prijímaní rozvedených a následne znova zosobášených. Diskusia bola stanovená na budúci deň ráno s možnosťou pripraviť nové návrhy opráv len ako poznámky k textu, a to v jazyku, ktorý ovláda iba časť synodálnych otcov.
Ráno 23. októbra sa pápež František, ktorý veľmi pozorne sledoval priebeh všetkých prác, ocitol nečakane pred odmietnutím dokumentu redigovaného príslušnou komisiou. V diskusii vystúpilo 51 synodálnych otcov a väčšina z nich odmietala text podporovaný Svätým otcom. (*)
Dokument nemohol byť budúci deň predložený v aule, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že ho prijme len menšina a vyvolá to veľký rozkol. Kompromisné riešenie vzišlo od teológov krúžku “Germanicus”, ku ktorému patril kardinál Kasper, ikona progresivizmu, a kardinál Müller, prefekt Kongregácie pre náuku viery. Komisia medzi piatkovým popoludním a sobotou ráno vypracovala nový text, ktorý bol predložený v aule v sobotu ráno 24. októbra. Bolo o ňom hlasované popoludní a dostal pre každý paragraf kvalifikovanú dvojtretinovú väčšinu, čo pri počte 265 otcov predstavuje presne 177 hlasov.
V sobotňajšom briefingu kardinál Schönborn anticipoval záver, pokiaľ ide o najdiskutovanejší bod znovuzosobášených rozvedených:
“O tom sa hovorí s veľkou pozornosťou, ale kľúčovým slovom je “rozlišovanie” a ja vás všetkých pozývam, aby ste si nemysleli, že je tu len čierne a biele, prosté áno alebo nie, je potrebné rozlišovať, a to je práve slovo sv. Jána Pavla II. vo Familiaris consortio: je nutné použiť rozlišovanie, pretože situácie sú rôzne a o nutnosti tohto rozlišovanie sa učil pápež František ako dobrý jezuita od mladosti: rozlišovať znamená hľadať a pochopiť, aká je situácia toho či onoho páru alebo osoby.”
Rozlišovanie a integrácia je názov paragrafov 84, 85 a 86. Najkontroverznejší je onen 85, ktorý zakladá otvorenie možnosti prístupu k sviatostiam pre rozvedených a civilne zosobášených, bez toho aby sa zmieňoval výslovne o prijímaní, a bol schválený 178 hlasmi, 80 proti, 7 sa zdržalo hlasovania. Jeden jediný hlas nad potrebné dve tretiny.
Obraz pápeža Františka na konci biskupskej synody nevychádza posilnený, ale zahmlený a oslabený. Dokument, ktorý predložil, bol v skutočnosti biskupským zhromaždením evidentne odmietnutý väčšinou synodálnych otcov 23. októbra, ktorý je jeho “čiernym dňom”. Záverečná reč pápeža Bergoglia nevyjadruje ani najmenšie nadšenie zo záverečnej Relatio, ale opakovaný nesúhlas so synodálnymi otcovi, ktorí hájili tradičné pozície. Preto medzi iným v sobotu večer povedal:
… uzavrieť túto synodu znamená obnažiť uzavreté srdcia, ktoré sa často skrývajú dokonca za cirkevným učením alebo za dobrými úmyslami, sadajú si na Mojžišovu katedru, odkiaľ niekedy nadradene a povrchne posudzujú ťažké prípady a zranené rodiny (…)
Znamená to, že cirkev sa vyhlásila za cirkev chudobných v duchu a hriešnikov hľadajúcich odpustenie; nie len spravodlivých a svätých, ale tých spravodlivých a tých svätých, ktorí sa cítia chudobnými a hriešnymi.
Znamená to, že sa snažila otvoriť horizonty, prekonať konšpiratívnu hermeneutiku či uzavretosť perspektív, brániť a šíriť slobodu Božích detí, odovzdať krásu kresťanskej novosti niekedy zakrytú vráskami archaického jazyka alebo jednoducho nezrozumiteľnú.
Slová tvrdé, ktoré vyjadrujú horkosť a nespokojnosť: rozhodne nie slová víťaza.
Boli porazení tiež progresivisti, nielen preto, že bola vylúčená akákoľvek pozitívna zmienka o homosexualite, ale aj otvorenie pre rozvedených znovuzosobášených je oveľa menej výslovné, než chceli. Ale ani konzervatívci nemôžu ospevovať víťazstvo. Ak len 80 synodálnych otcov, tretina zhromaždenia, hlasovala proti paragrafu 86, znamená to, že je to nedostačujúci počet. Skutočnosť, že tento paragraf prešiel väčšinou jedného hlasu, však nezmazáva jed, ktorý v sebe obsahuje.
Podľa záverečnej Relatio účasť rozvedených zosobášených na živote Cirkvi je možno vyjadriť v rôznych službách. Je potrebné predovšetkým
… Rozlišovať rôzne formy vylučovania, ktoré sú aktuálne praktikované v oblasti liturgickej, pastoračnej, výchovnej a inštitucionálnej a ktoré môžu byť prekonané. Oni sa nielen nesmú cítiť ako exkomunikovaní, ale môžu žiť a zrieť ako živé údy živej cirkvi (n. 84).
Návod na sprevádzanie a rozlišovanie orientuje týchto veriacich k tomu, aby si uvedomovali svoju situáciu pred Bohom. Rozhovor s kňazom, na internom fóre, prispieva k formácii správneho úsudku o tom, čo je prekážkou plnej účasti na živote Cirkvi, a o krokoch, ktoré môžu prispieť k jej rastu (n. 86).
Ale čo znamená byť “živými údmi Cirkvi”, ak niekto nie je v stave milosti a pristupuje k svätému prijímaniu? Nepredstavuje pre laika najplnšiu účasť na živote Cirkvi práve účasť na sviatosti Eucharistie? Hovorí sa tu, že aktuálne formy vylúčenia v oblasti liturgickej, pastoračnej, výchovné a inštitucionálnej môžu byť prekonané “prípad od prípadu”, keď sa postupuje “via discretionis”. Môžete byť vylúčenie zo sviatostnej účasti prekonané? Text to ani nepotvrdzuje, ani nevylučuje. Dvere nie sú dokorán, ale zostávajú pootvorené a nie je možné poprieť, že sa otvoria.
Relatio nepotvrdzuje rozvedeným právo pristupovať k prijímaniu, teda právo na cudzoložstvo, ale de facto upiera cirkvi právo definovať verejne, že rozvedení žijú v cudzoložstve, a prenecháva zodpovednosť za túto skutočnosť svedomiu pastierov a samotných rozvedených. Aby sme to vyjadrili slovami Dignitatis Humanae, nejedná sa o právo “súhlasné” s cudzoložstvom, ale o pravo “negatívne”: nebráni sa vykonať ho, teda o právo imunity proti akémukoľvek nátlaku v morálnej oblasti. Podobne ako v Dignitatis Humanae je vymazané základné rozlíšenie medzi Forum internum, ktoré sa týka večnej spásy jednotlivých veriacich, a Forum externum, teda týkajúce sa verejného dobra spoločenstva veriacich.
Sväté prijímanie totiž nie je len akt výlučne individuálny, ale je vykonávaný pred verejnosťou veriacich. Cirkev, bez toho aby vstupovala do vnútornej oblasti, vždy zakazovala prijímanie rozvedeným aj preto, že sa jedná o verejný hriech páchaný pred verejným externým fórom. Mravný zákon, ktorý zaväzuje svedomie, sa stáva záležitosťou nielen teologickou a mravnou, ale tiež kánonickou.
Relatio Finalis sa tak spája v tomto aspekte s dvoma Motu proprio pápeža Františka, o ktorých sa vyjadril historik bolonské školy v Corriere della Sera 23. októbra:
Tým, že Bergoglio dal biskupom právo rozhodnúť o nulite manželstva, zmenil nie status rozvedených, ale mlčky nesmierne reformoval pápežstvo.
Splnomocnenie diecézneho biskupa, aby ako jediný sudca viedol skrátený proces a dospel k výroku o neplatnosti manželstva, je analogické k právu rozhodovať o morálnych podmienkach rozvedených.
Ak biskup bude mať zato, že priebeh duchovného rastu osoby, ktorá žije v druhom zväzku, je dovŕšený, môže táto osoba pristupovať na prijímanie.
Prejav pápeža Františka zo 17. októbra naznačuje “decentralizáciu” cirkevného poňatia morálky “prípad od prípadu”. 24. októbra potom povedal:
S výnimkou dogmatických otázok jasne definovaných cirkevným magistériom, sme tiež videli, že to, čo sa zdá normálne biskupovi jedného kontinentu, môže byť podivné, ba takmer škandalózne pre biskupa druhého kontinentu; to, čo je považované za pošliapanie práva v jednej spoločnosti, môže byť samozrejmým a nedotknuteľným predpisom v inej; to čo je pre niektoré sloboda svedomia, je pre druhé len zmätok. Kultúry sú vskutku veľmi odlišné a každý všeobecný princíp potrebuje inkulturalizáciu, ak má dodržiavaný a používaný.
Morálka inkulturalizácie, teda tá, ktorá “prípad od prípadu” relativizuje, ruší mravný zákon, ktorý je zo svojej podstaty absolútny a univerzálny. Neexistuje žiadny dobrý úmysel, žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by mohli zlý skutok meniť na dobrý. Katolícka morálka nepripúšťa výnimky: buď je absolútna a univerzálny, alebo nie je mravným zákonom.
Preto sa nemýlia tie noviny, ktoré prezentujú Relatio finalis týmito tiltukami: “Padá absolútny zákaz prijímania pre rozvedených znovuzosobášených”.
Záver:
Máme pred sebou problematický a protirečivý dokument, ktorý dovoľuje všetkým, aby oslavovali víťazstvo, hoci nezvíťazil nikto. Všetci boli porazení počnúc katolíckou morálkou, ktorá bola hlboko pokorená Synodou o rodine a jej závermi z 24. októbra.
Roberto de Mattei, Corrispondenza Romana
Článok bol pôvodne publikovaný na stránkach Lumen de Lumine.