teplomer

 

Cardinal Sarah: „Nová liturgia musí byť v kontinuite so starou“. Ako treba obnoviť misál Pavla VI.?

2,738
Kultúra života

Tradičný misál a misál Pavla VI.

Kardinal Sarah, pre L'Osservatore Romano

Bude sa konečne čítať konštitúcia druhého vatikánskejo konciliu o Posvätnej litugii, päťdesiat rokov po jej schválení Pavlom VI.?„Sacrosanctum concillium“ nie je len jednoduchý katalóg „prijatých“ reforiem, ale skutočná „charta magna“ každej liturgickej činnosti. Týmto nám dal koncil magisteriálnu lekciu v metóde. V skutočnosti, ďaleko od uspokojenia sa s čisto disciplinárnymi a vonkajšími krokmi, nás koncil chce priviesť k reflexii nad tým, čo liturgia vo svojej podstate je. Prax Cirkvi vždy povstáva z toho, čo Ona sama prijala a kontemplovala v Zjavení. Pastoračná starostlivosť nemôže byť odlúčená od náuky.

V Cirkvi „čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu.[1] Koncilová konštitúcia nás pozýva nanovo objaviť trinitárny pôvod liturgickej činnosti. V skutočnosti koncil vytvoril kontinuitu medzi poslaním Krista, Spasiteľa a liturgickým poslaním Cirkvi. „Ako Otec poslal Krista, tak aj on poslal apoštolov“ aby „uskutočňovali obetu a sviatosti, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život“ a uskutočnili „dielo spásy.“[2]

Uviesť do činnosti liturgiu totiž nie je ničím iným ako uviesť do činnosti dielo Krista. liturgia je v svojej podstate „actio Christi“. Je „vykupiteľským dielom Krista Pána a dokonalej oslavy Boha.“[3] Je to On, kto je veľkňazom, pravým subjektom, skutočným vykonávateľom liturgie.[4]    

Ak nie je s vierou prijatý tento základný princíp, je tu velká hrozba zredukovať liturgiu na čisto ľudskú činnosť - seba-oslavu spoločenstva. Naopak, skutočná činnosť Cirkvi spočíva vo vstupovaní do činnosti Krista. V zjednotení seba samého s dielom, ktoré On prijal ako poslanie od Otca. Tak „sme dostali plnosť Božieho kultu“ pretože „jeho ľudská prirodzenosť, v jednote s osobou Slova, bola nástrojom našej spásy.“[5] Cirkev, Telo Kristovo, sa preto musí stať v jej úlohe nástrojom v rukách Slova. Toto je zmysel chápania koncilového pojmu „participatio actuosa.“ Znamená pre Cirkev stať sa nástrojom Krista – kňaza, s úmyslom podielu na jeho trojičnom poslaní. Cirkev sa aktívne zúčastňuje liturgického úkonu Krista do tej miery, v akej je Jeho nástrojom. Hovoriť v tomto zmysle o „slávení komunity“ nie je zbavené dvojznačnosti a vyžaduje rozvahu.[6]

Aktívna účasť“ (participatio actuosa) by potom nemala byť zamýšľaná ako potreba niečo fyzicky robiť. V tomto bode bolo učenie koncilu mnohokrát deformované. Ide skôr o to, aby sme dovolili Kristovi uchvátiť nás a zjednotiť s jeho obetou. Liturgická „účasť“ musí byť potom považovaná za milosť od Krista, ktorý „vždy pridružuje k sebe Cirkev.“[7] Je to On, ktorý vlastní iniciatívu a primát. Cirkev „vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.[8]

Kňaz sa musí tiež stať takýmto nástrojom, ktorý dovolí Kristovi žiariť cez neho. Aj pápež František nám nedávno pripomenul, že celebrant nie je reprezentantom zábavy, nemôže pozerať na popularitu v zhromaždení tým, že sa postaví pred neho ako hlavný rečník. Naproti tomu, ak vstupuje do zmyslu koncilových myšlienok, robí seba samého neviditeľným – zanecháva centrálne miesto eucharistickému Kristovi.

V protiklade tomu čo je dnes pre mnohých prax, a v zhode s koncilovou konštitúciou, je nevyhnutné, aby počas úkonu pokánia, spevu glória, modlitieb a Eucharistickej modlitby, všetci – kňaz a podobne aj spoločenstvo – boli spolu obrátení „ad orientem“ (na Východ). Úkon obrátenia na východ, vyjadruje poklonu nad dielom vykúpenia ktoré koná Kristus. Tento spôsob by bolo vhodné uskutočniť v katedrálach, kde musí byť liturgický život príkladným.[9] Musí byť jasné, že sú tu iné časti omše, kde kňaz koná „in persona Christi capitis“ a vstupuje do manželského dialógu so zhromaždením. Ale toto „z tváre do tváre“ nemá iný cieľ, ako viesť k stretnutiu s Bohom medzi štyrmi, ktoré sa skrze milosť Ducha Svätého pretvorí na „od srdca k srdcu.“ Koncil nabáda množstvom spôsobov ako dať prednosť účasti ľudu cez „jeho aklamácie, odpovede, spievanie žalmov, antifón, piesní, ako aj úkonmi, čiže gestami a držaním tela.“[10] Z prehnane rýchleho čítania a čo viac, príliš ľudského, sa odvodilo, že veriaci musia byť neustále v činnosti. Moderná západná mentalita formovaná technológiou a očarovaná masovými médiami chcela urobiť z liturgie dielo efektívnej a výnosnej pedagogiky.V tomto duchu tu bol pokus ukázať slávenia ako čosi žoviálne.  Liturgickí činitelia, vedení pastoračnými motívmi, sa pokúšali mnoho krát pretvoriť slávenie na didaktickú činnosť uvádzaním sekulárnych a dramatických  elementov. Či nie sú na vzostupe svedectvá, predstavenia či potlesk?  Veria, že činná účasť sa podporuje týmto spôsobom, zatiaľ čo v skutočnosti je liturgia redukovaná na ľudskú hru. „Ticho ani hluk nie sú čnosťami“, hovorí Thomas Merton, „ale trvajúci nepokoj, zmätok a hluk v modernej spoločnosti či pri afrických eucharistických sláveniach sú výrazom atmosféry najvážnejších hriechov, bezbožnosti a zúfalstva. Svet propagandy a nekonečných hádok, urážok, kritizovania či neustálych otrasov je svetom, v ktorom život nie je hodnotou žitia. Omše sa stávajú zmäteným lomozom, modlitbami vonkajšieho alebo vnútorného hluku.“[11] V našich sláveniach riskujeme zanechanie Božieho priestoru. Riskujeme pokušenie Židov na púšti. Pokúsili sa vytvoriť si kult podľa ich vlastného významu a miery, no nezabúdajme, že skončili zdrvení pred bôžikom zlatého teľaťa. Je čas počúvať koncil. Liturgia je „je predovšetkým uctievaním Božej velebnosti.“[12] Má pedagogickú hodnotu len v tom zmysle, keď je celkom zameraná na oslavu Boha a Božského kultu. Liturgia nás skutočne stavia do prítomnosti Božského transcendentna. Skutočná aktívna účasť znamená obnoviť v nás samých onen „zázrak“, ktorý mal pápež sv. Ján Pavol II. toľko na mysli.[13] Tento svätý zázrak, táto radostná bázeň, vyžadujú naše stíšenie sa pred Božským majestátom. Často zabúdame, že posvätné ticho je jedným z prostriedkov naznačených koncilom, ktorý podporuje činnú účasť. Ak je liturgia dielom Krista, je pre celebranta nevyhnutné uviesť ju vlastným komentárom? Musíme si pamätať, že keď Misál autorizuje zásah, tento sa nesmie obrátiť na sekulárny a ľudský prejav, komentár viac či menej preniknutý akýmsi tematickým záujmom ani svetské privítanie prítomných ľudí, ale krátke povzbudenie ako vstup do tajomstva.[14] Vzhľadom na homíliu, ona je sama v sebe liturgický úkon, ktorý má svoje vlastné pravidlá.

„Aktívna účasť“, ktorá je dielom Krista, predpokladá, že opustíme sekulárny priestor a tak vstúpime do „posvätnej činnosti.“[15] De facto „žiadame s istou povýšenosťou, aby zostalo ľudské, kde má vstúpiť Božské.“[16]

V tomto zmysle je poľutovaniahodné, že svätyňa (hlavný oltár) v našich chrámoch nie je miesto striktne vyhradené pre Božský kult, nosí sa sekulárny odev a posvätný priestor nie je architektonicky jasne definovaný. Pretože, ako učí koncil, Kristus je prítomný v svojom slove, keď sa ono prednáša, je podobne škodlivým, keď lektori nenosia im vlastné oblečenie, ktoré naznačuje, že neprednášajú ľudské slovo, ale slovo Božie. Liturgia je od podstaty mystická a kontemplatívna a v dôsledku toho prekračuje naše ľudské konanie dokonca „činná účasť“ je milosťou od Boha. Preto predpokladá z našej strany otvorenosť pre mystérium, ktoré sa bude sláviť. Takto konštitúcia odporúča plné pochopenie obradov[17] a súčasne predpisuje, aby „veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.“[18] V skutočnosti pochopenie obradov nie je úkon rozumu, ktorý zanechal jemu vlastné schopnosti, ktoré môžu prijať všetko, pochopiť všetko, riadiť všetko. Pochopenie posvätných obradov je onen „sensus fidei“, ktorý realizuje živá viera skrze symboly, ktoré pozná viacej cez „súlad“ ako cez koncept. Toto pochopenie predpokladá, že človek sa približuje k Božskému tajomstvu s pokorou. Budeme mať odvahu nasledovať v tomto bode koncil? Už len čítanie osvietené vierou je základom pre evanjelizáciu. Naozaj, tým, „ktorí sú mimo, je ako zástavou zdvihnutou nad národmi, pod ktorou sa majú zhromaždiť rozptýlené Božie deti.“[19] Toto (čítanie Sacrosanctum conciliium) musí prestať byť miestom neposlušnosti predpisov Cirkvi. Konkrétnejšie, nemalo by byť príležitosťou roztržiek medzi katolíkmi. Dialektické čítania „Sacrosanctum conciliium“ t.j. heremeneutika zlomu, v jednom alebo druhom zmysle, nie sú plodom ducha viery. Koncil nechcel prerušiť liturgické formy zdedené z Tradície, chcel ich skôr prehĺbiť. Konštitúcia predsa udáva, že „je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“[20] V tomto zmysle je nevyhnutné, aby tí, ktorí slávia podľa „starobylého spôsobu“ konali tak bez ducha opozície, teda v duchu „Sacrosanctum concillium.“ V rovnakom zmysle by malo byť nesprávne považovať mimoriadnu formu Rímskeho rítu za odvodenú z inej teológie, čo nie je reformovaná liturgia. Je tiež žiaduce, aby úkon kajúcnosti a ofertórium „starobylého spôsobu“ boli vložené ako prídavok do ďalšieho vydania Misála s cieľom poukázania na to, že dve liturgické reformy sa ozrejmujú navzájom a to v kontinuite bez rozporu. Ak žijeme v duchu, potom liturgia prestane byť miestom rivality a kriticizmu, v končenom dôsledku dovolenie zúčastniť sa aktívne na tej liturgii, ktorá „sa slávi vo svätom meste, novom Jeruzaleme, kam smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku.“[21]

Cardinal Robert Sarah
L'Osservatore Romano
June 12, 2015

 


[1] porov. Sacrosanctum concillium 2

[2] porov. tamtiež 6

[3] porov. tamtiež 5

[4] porov. tamtiež 7

[5] porov. tamtiež 5

[6] porov. Inštrukcia Redemptionis sacramentum 42

[7] porov. tamtiež 7

[8] porov. tamtiež 7

[9] porov. Redemptionis sacramentum 4

[10] porov. Sacrosanctum concillium 30

[11] Merton T.: „The Sign of Jonah” French edition, Albin Michel, Paris, 1955,  p. 322

[12] porov. Sacrosanctum concillium 33

[13] porov. Ecclesia de Eucharistia 6

[14] Všeobecné smernice Rímskeho misála 50

[15] porov. Sacrosanctum concillium 7

[16] Sarah R.: „Dieu ou rien”, s. 178

[17] porov. Sacrosanctum concillium 34

[18] porov. tamtiež 54

[19] porov. tamtiež 2

[20] porov. tamtiež 23

[21] porov. tamtiež 8

DISKUSIA k článku