letna zbierka

Biskup Athanasius Schneider: Útok na manželstvo a rodiny zo strany „ateistického, neokomunistického sveta“

DÁTUM ZDROJA: 
21. Oct 2015

Sme radi, že našim čitateľom môžeme priniesť dve kázne Jeho Excelencie biskupa Athanasia Schneidera, pomocného biskupa kazachstanskej Astany a titulárneho biskupa mesta Celerina. Biskup Schneider bol minulý mesiac v Spojených štátoch na rôznych podujatiach a na kňazskej vysviacke Kanonikov Nového Jeruzalema. Nižšie uvádzame znenie týchto dvoch silných a dobre načasovaných kázni.

 

Rodina - Domáca cirkev (Front Royal, Virginia)

Drahí bratia a sestry v Kristovi! Žijeme v dobe, keď jeden z najkrajších výtvorov Boha, totiž manželstvo a rodina, čelí všeobecnému útoku zo strany nového ateistického a neokomunistického sveta plného ideologickej diktatúry, ktorá získala takmer univerzálnu politickú a mediálnu moc. Je však záhadou, že kolaborantov spolupracujúcich na tomto útoku namierenom proti manželstvu a rodine môžeme dnes nájsť aj v radoch duchovenstva. Kresťanská rodina čelí akémusi novému Goliášovi.

No práve teraz sme povolaní byť verní nemennej pravde o našej katolíckej a apoštolskej viere, ktorú nám odovzdali naši otcovia a predkovia. Máme príležitosť byť odvážnymi svedkami Božskej pravdy a krásy manželstva a rodiny. Preto sme dostali dary Ducha Svätého, osobitne vo sviatosti birmovania. Táto sila už dvetisíc rokov robí veriacich schopnými zvoliť si radšej smrť, než zradiť krstné sľuby. Radšej zomrieť, než zhrešiť, radšej zomrieť než zradiť manželské sľuby, radšej zomrieť než zradiť kňazské alebo rehoľné sľuby.

Vo svojej encyklike O manželstve a rodine, pápež Lev XIII. už v roku 1880 vyslovil tieto slová: „Zákon Cirkvi sa niekedy tak odlišoval od občianskeho práva, že mučeník Ignác (Polykarpovi 5), Justín (Apológia 1, 15 ), Atenagoras (Legatio pro christianis (Prosba za kresťanov) 32 - 33) a Tertulián (De corona 13) verejne odsúdili ako nespravodlivé a cudzoložné niektoré manželstvá, ktoré zákon Ríše schvaľoval“ (Arcanum Divinae 21).

Rodina a celá ľudská spoločnosť bude prekvitať iba vtedy, keď sa bude zachovávať božská pravda o manželstve a rodine. Takto učil i pápež Lev XIII.:„Od počiatku sveta je skutočne božsky ustanovené, že veci ustanovené Bohom a prírodou sú pre nás tým užitočnejšie a spásonosnejšie, čím viac zostanú vo svojej úplnej integrite. [...] Ak ľudská činnosť nerozvážnosťou alebo zlobou zmení alebo zruší poriadok vecí, ktoré boli ustanovené s maximálnou predvídavosťou, potom výtvory nekonečnej múdrosti a užitočnosti zraňujú alebo prestávajú byť užitočnými. Čiastočne je tomu tak preto, že kvôli zmene, ktorou prešli, stratili svoju prospešnú silu a čiastočne preto, že Boh rozhodol, že takúto pýchu a opovážlivosť človeka potrestá. Takže tí, ktorí popierajú, že manželstvo je sväté, tí, ktorí ho degradujú, zbavujú všetkej jeho svätosti a zaraďujú ho medzi bežné svetské veci, tým pádom ničia aj základy prirodzenosti. A tak sa nielen stavajú proti výtvorom Prozreteľnosti, ale - ako len môžu - ničia aj Bohom ustanovený poriadok. Nikto by sa teda nemal čudovať, že z takýchto šialených a bezbožných pokusov vznikajú plody zla, ktoré sú v najvyššej možnej miere zhubné jednak pre spásu duší, ako aj pre bezpečnosť celého spoločenstva“ (Arcanum Divinae 25).

„O starých Rimanoch sa hovorilo, že sa ich zmocnila hrôza pri prvom prípade rozvodu, onedlho však v ich duši otupel zmysel pre slušnosť, odumrela skromná zdržanlivosť držiaca vášeň na uzde a manželský sľub utrpel veľkú ujmu. Niektorí spisovatelia potvrdili osobitnú pravdivosť tejto skutočnosti slovami, že ženy už nepočítajú roky podľa striedania konzulov, ale podľa striedania svojich manželov“ (Arcanum Divinae 30).

V dnešnej dobe existujú rodiny, mladí ľudia, kňazi a biskupi, ktorí kvôli tomu, že zostávajú verní božským prikázaniam, sú z tohto dôvodu odsunutí často na okraj spoločnosti, sú zosmiešňovaní a prenasledovaní diktátorskou mocou svetovej neomarxistickej gender ideológie. Existujú však aj rodiny, mladí ľudia, kňazi a biskupi, ktorí sú na okraji spoločnosti a sú zosmiešňovaní dokonca aj v niektorých cirkevných prostrediach, kvôli svojej vernosti integrite katolíckej viery a bohoslužbám vykonávaným podľa tradície našich predkov.

Aby katolícke rodiny zostali verné svojmu povolaniu, musia predovšetkým praktizovať každodennú spoločnú modlitbu. Pápež Pius XII. manželom hovoril: „Prosíme vás, vezmite si k srdcu zachovávanie tejto krásnej tradície kresťanských rodín: tradície spoločnej večernej modlitby. Rodina sa na konci každého dňa zhromažďuje, aby si vyprosovala Božie požehnania a aby si uctila Nepoškvrnenú Pannu Máriu prostredníctvom modlitby ruženca obetovaného za všetkých, ktorí spia pod jednou strechou. Tvrdé a neúprosné nároky moderného života nedávajú dostatok voľného času na to, aby sa určité chvíle venovali požehnaným momentom zasväteným vďačnosti Bohu, ani starobylému zvyku čítania krátkeho životopisu svätca, ktorého nám Cirkev každý deň predkladá ako vzor a ako zvláštneho ochrancu. Snažte sa teda posvätiť aj tento krátky okamih a zasvätiť ho Bohu tak, že ho naplníte chválou a predložíte počas neho Bohu svoje túžby, potreby, svoje utrpenie i povolanie. Centrom vášho domova musí byť Ježiš na kríži alebo obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Želám vám, aby Kristus vládol nad vašou domácnosťou a aby ste sa okolo neho každý deň zhromažďovali“ (Príhovor novomanželom, 12. februára 1941). 

Drahí bratia a sestry, katolícka rodina má povolanie, na ktoré sa v dnešnej dobe často zabúda. Je to povolanie byť prvým kňazským seminárom (pozri II. vatikánsky koncil, Optatam totius 2). Pápež Pius XII. katolíckych rodičov nabádal týmito slovami: „Keď vám jedného dňa Boh udelí tú veľkú česť, že jedno z vašich detí povolá k tejto službe, oceňte túto hodnotu a toto privilégium. Privilégium prinášajúce so sebou mnohé milosti, ktoré sú súčasťou tohto povolania... Položte kvet a plod svojho manželstva na oltár, aby žil zasvätený Pánovi a dušiam. [...] Nebojte sa daru svätého povolania, ktoré môže zostúpiť z neba a spočinúť na vašich deťoch. Ak máte vieru a ak svoju lásku povýšite na novú úroveň, nie je potom útechou a radosťou vidieť, ako váš vlastný syn odetý v kňazskom rúchu obetuje pri oltári obetu svätej omše a modlí sa za svoju matku a svojho otca? Keď matka vidí, ako sa jej dcéra zasväcuje Kristovi, slúži mu a miluje ho celou svojou bytosťou, nie je to pre ňu takou veľkou útechou, že sa jej láskou k nej rozbúši srdce?“ (List manželom, 25. marca 1942).

Drahí otcovia, drahé matky, drahí starí otcovia a staré mamy! Kiež môžete povedať: „Ó, Pane, ak chceš, povolaj si jedného z mojich synov, jedného z mojich vnukov ku kňazstvu.“ Vy, mladí muži a mladé ženy, vy, ktorí cítite vo svojej duši povolanie k manželstvu a chcete si založiť domácu cirkev, môžete tiež povedať: „Ó, Pane, ak chceš, povolaj si jedného z mojich budúcich synov ku kňazstvu.“ A vy chlapci a mladí muži! Niektorí z vás by dokázali možno už aj dnes povedať: „Ó, Pane, som pripravený ťa nasledovať. Ak chceš, povolaj ma ku kňazstvu.“

Aké krásne povolanie je byť pravým katolíkom! Akým krásnym povolaním je bojovať za neporušenosť viery a Božích prikázaní! Akým krásnym povolaním je byť katolíckou rodinou, domácou cirkvou! Akým krásnym povolaním je byť cudným mladým mužom a cudnou mladou ženou! Akým krásnym povolaním je byť seminaristom a kňazom s čistým a vrúcnym srdcom!

Nebojte sa Goliáša súčasnosti! Ním je táto nová svetová diktatúra namierená proti kresťanstvu. Dar odvahy Ducha Svätého nás urobí schopnými, vyhrať nad Goliášom našich dní pomocou piatich kameňov z Dávidovho praku.

Ó, Duchu Svätý, nech znovu prekvitá mnoho domácich cirkví, ktoré nám dodajú päť Dávidových kameňov, aby sme tak vyhrali nad Goliášom. Nimi sú: dobrí otcovia a matky rodín, čisté deti, čistí mladí ľudia, čistí kňazi a neohrození biskupi. Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat!

 

Pri príležitosti kňazského svätenia (17. októbra 2015, Charles Town)

Drahí kandidáti na kňazstvo, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Náš Pán Ježiš Kristus nám dnes udelil veľkú milosť: sláviť sviatosť svätého kňazského svätenia. V tejto sviatosti sa deje zázrak Božej všemohúcnosti a Božej lásky. Prostredníctvom vkladania biskupových rúk, Duch Svätý zostupuje na duše kandidátov a vtláča im silu a dôstojnosť, ktorá prevyšuje všetky moci tohto sveta a všetky ľudské pocty. Touto silou a dôstojnosťou je Kristovo kňazstvo.

Ježiš Kristus, vtelený Boh, je jedinečným a jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Neexistuje žiadna iná cesta k spáse. Prostredníctvom svojej obety na kríži Ježiš vykonal úkon adorácie, vďakyvzdania, odprosenia, zmierenia za hriechy a prosby s nekonečnou hodnotou. V celom vesmíre, v celej histórii a dokonca ani v priebehu celej večnosti, neexistuje žiadny čin, ktorý by mohol Boha viac potešiť a ktorý by Trojjedinému Bohu priniesol väčšiu česť, než obeta kríža. A tento akt Ježišovej obety na kríži je skutočným a jedinečným kňazským úkonom v plnom zmysle tohto slova.

Kristovo kňazstvo a Jeho obeť na kríži sú také veľké, že nikdy neprestanú. Ježiš, večný Veľkňaz, je vždy živý (pozri Hebr 7, 25). A tak je jeho výkupná obeta stále živá, je vždy prítomná v každom okamihu, vo všetkých generáciách a na všetkých miestach: „Baránok stojí a žije, ale je ako zabitý, je obetovaný“ (porov. Zjv 5, 6). Kristovo kňazstvo nikdy neprestane, zostáva po celú večnosť, také veľké, aké je, pretože patrí k Osobe, ktorá je druhou osobou Najsvätejšej Trojice.

Vo svojej nevýslovnej múdrosti a vo svojej nesmierne milosrdnej láske sa Ježiš chcel podeliť o svoje jedinečné a večné kňazstvo so slabými ľuďmi. A tak počas poslednej večere ustanovil sviatosť kňazského rádu, keď ako skutočný Melchizedech ponúkol pod sviatostnými spôsobmi Bohu Otcovi svoje Telo a svoju Krv pod spôsobom chleba a vína (Ž 109, 4). Celý život katolíckeho kňaza má preto svoj význam a svoj cieľ v slávení Kristovej obety konanej kvôli oslave Božieho majestátu a kvôli spáse sveta a všetkých duší.

Každý pokrstený má podiel na Kristovom kňazstve, hoci všeobecným či spoločným spôsobom. Takéto všeobecné alebo spoločné kňazstvo sa realizuje predovšetkým v obetovaní svojho vlastného života, svojho vlastného utrpenia a prosieb v duchovnom spojení s obetou, ktorú vysvätený kňaz ako „druhý Kristus“ (alter Christus) obetuje pri slávení svätej omše. A hoci obe pochádzajú z jedinečného Kristovho kňazstva, obe realizácie Kristovho kňazstva sa od seba líšia. Podľa plánu Božej múdrosti sú tieto dva spôsoby kňazstva navzájom prepojené. Všeobecné kňazstvo nachádza jedno zo svojich najušľachtilejších realizácii vo sviatosti manželstva. Všeobecné kňazstvo Boh stvoril na to, aby si človek založil a žil kresťanskú rodinu, domácu cirkev (tak hovoril už svätý Augustín, pozri De Bono viduitatis a II. Vatikánsky koncil, Lumen gentium 11). Podľa učenia Učiteľského úradu Cirkvi (pozri Druhý vatikánsky koncil, Optatam totius 2) je rodina ako domáca cirkev v istom zmysle prvým seminárom. 

Jeden z najkrajších plodov, aký môže kresťanská rodina ako domáca cirkev  ponúknuť Bohu, je dať mu svojho syna za kňaza. V istom zmysle môžeme povedať, že všeobecné kňazstvo, kresťanskú rodinu, Boh založil na to, aby stále existovalo pokračovanie hierarchického kňazstva; aby tak v Cirkvi a vo svete vždy boli praví Kristovi kňazi; aby vždy bol nejaký „druhý Kristus“ (alter Christus), ktorý by každý deň obetoval nekonečne mocnú výkupnú Kristovu obeť ako príjemnú vôňu pred očami Božského majestátu, pre potešenie celého nebeského dvora a pre spásu sveta.

Tu môžeme rozpoznať hlbší dôvod, prečo by katolícky kňaz nemal byť ženatý, ale mal by byť panenským a zachovávať celibát. Hierarchické a sviatostné kňazstvo žité v celibáte je ako voňavá panenská kvetina, ktorá vzklíčila v záhrade všeobecného kňazstva (čiže z kresťanskej rodiny) a ktorá má pôvod v cudnej manželskej láske kresťanských rodičov. Pred mnohými rokmi sa stalo toto: V dome istého zosnulého kňaza v Poľsku sa našla malá krabička s týmto nápisom „Otvoriť až po mojej smrti“. Keď krabičku otvorili, bol v ňom myrtový veniec s takouto poznámkou: „Toto je svadobný veniec mojej mamy. Niesol som ho so sebou do rôznych krajín na pamiatku toho posvätného okamihu, keď moja mama pri oltári Bohu prisahala nielen vernosť, ale aj čestnosť. Ona svoj sľub dodržala. Mala odvahu mať ma aj po deviatich deťoch. Hneď po Bohu jej vďačím za svoj život a za svoje povolanie ku kňazstvu. Dajte mi tento veniec, mamin svadobný veniec, do hrobu.“ Je známa aj nasledovná udalosť zo života pápeža Pia X.: Po svojom biskupskom svätení mladý biskup Giuseppe Sarto navštívil svoju zostarnutú matku a ukázal jej svoj biskupský prsteň: „Matka, nie je ten prsteň nádherný?“ Matka zdvihla obyčajný nezdobený zlatý prsteň na svojom prste a povedala: „Keby som nenosila verne tento svoj prsteň, nikdy by si nemal ty ten svoj.“

Drahí kandidáti kňazstva, nikdy na to nezabudnite: Budete kňazmi preto, aby ste dennodenne obetovali nevýslovnú a výkupnú Kristovu obeť. Aby ste boli živými nástrojmi večného Veľkňaza. Aby prostredníctvom vášho hlasu a skrze vaše ruky mohla na tento svet prúdiť výkupná milosť Kristovej obety. Na svet, ktorý sa tak hlboko topí vo svojich hriechoch. Vnútorná dispozícia vašej duše, vášho srdca, vašej mysle by mala čoraz viac zodpovedať ohromným a božským slovám, ktoré budete vyslovovať: „Toto je moje telo.“ Úplne a výlučne patríte Ježišovi, Veľkňazovi. Nepatríte viac sebe, ani žiadnemu stvoreniu.

Celá vaša láska musí byť panenská, cudná, kňazská, nesebecká, otcovská. To znamená, že vaša láska musí byť jasne pastoračná. A to znamená jediné: starať sa o duše, zachraňovať duše. Kvôli tomu ste dostali sväté poslanie, kvôli tomu dnes dostávate nezmazateľný znak Kristovho kňazstva, kvôli tomu vás dnes vaša rodina ponúka Bohu ako nádherný kvet zo záhrady domácej cirkvi.

Kiež Panna Mária, Matka večného Veľkňaza, chráni vás a vaše kňazstvo v jej nepoškvrnenom Srdci a kiež prosí o milosť, aby prostredníctvom vášho kňazstva, Cirkev mohla dostať mnoho nových a svätých kňazských povolaní a mnoho svätých katolíckych rodín. Ó,  nepoškvrnené Srdce Panny Márie, buď naším útočiskom, buď našou spásou. Amen.

Počet návštev :999