Bývalá potratárka hovorí o reakciách žien po potrate

2,109
Kultúra smrti

Carol Everettová bola majiteľkou dvoch potratových kliník a v štyroch bola riaditeľkou, no napokon sa z nej stala zástankyňa pro-life. Dnes rozpráva o svojich skúsenostiach.

Kliniky, ktoré Everettová vlastnila, boli tak ako takmer všetky ostatné potratové kliniky vybavené tzv. „zotavovacími miestnosťami“. V nich mohli ženy po potrate ostať dovtedy, kým nevyprchali účinky anestézie alebo kým sa necítili dostatočne dobre na to, aby odišli. Everettová hovorí, že ženy po potrate reagovali prevažne dvomi spôsobmi:  

" ...V zotavovacej miestnosti prebiehajú dvojaké reakcie. Prvá je: Zabila som svoje dieťa. A už vtedy ma ohromovalo to, že práve toto bolo prvý moment, kedy svoje dieťa nazvali dieťaťom a prvýkrát, čo svoj čin pomenovali vraždou. I keď to znie hrozne, toto je pravdepodobne najzdravšia reakcia. Takáto žena pravdepodobne bude mať silu odtiaľ vyjsť, vyrovnať sa s tým a snáď sa i uzdraví a bude môcť ísť ďalej."

I keď tieto ženy podstúpili proces potratu v stave popierania, potom už v tom nemohli naďalej pokračovať a boli nútené čeliť pravde o tom, čo sa stalo. Everettová je presvedčená, že keď tieto ženy čelia realite namiesto jej potláčania, môžu byť na ceste k uzdraveniu.

No hovorí aj o druhej skupine žien:

"Toto je však druhá reakcia: Som hladná, držíte ma tu už štyri hodiny a pritom ste hovorili, že tu budem len dve; pustite ma odtiaľto preč. Táto žena robí presne to, čo som robila ja. Uteká od potratu. Nečelí mu; vybrala si možnosť poprieť ho a toto je práva tá žena, o ktorej sa píšu všetky tie štatistiky o postabortívnom syndróme. Dnes vraj trvá v priemere päť rokov, kým si ľudia vôbec priznajú fakt, že  - áno, zabili sme naše dieťa. I ja uvažujem o svojom osobnom uzdravovaní, ktoré sa začalo len pred rokom. Vyjednávala som s Bohom. Nechcela som o svojom potrate hovoriť. Keď som si to však konečne priznala, päť mesiacov som nemohla prestať plakať, pretože som zabila svoje dieťa. A stále som sa cez to ešte úplne nedostala. Pre všetky tieto ženy je to rovnako ťažké. Som presvedčená, že i keď možno nie sú zranené fyzicky, každá z nich je zranená potratom."

Vyššie uvedená štatistika o tom, koľko ľuďom trvá, aby si priznali potrat, nemusí byť vždy spoľahlivá. No Everettová z vlastnej trpkej skúsenosti vie, že potláčanie traumy potratu vedie neskôr iba k väčšiemu žiaľu. Ženám, ktoré boli na potrate, hrozí väčšie riziko samovraždy (6 až 7-krát väčšie ako u dospelých a 10-krát väčšie ako u tínedžerov) a tiež väčšie riziko depresií, porúch spánku či hospitalizácií pre psychiatrické choroby. Je preto nutné, aby pro-life skupiny vychádzali k týmto ženám so súcitom, a to bez ohľadu na to, ako sa vyrovnávajú (alebo nevyrovnávajú) so svojim potratom.

 

 

DISKUSIA k článku