Ak chcete šťastné a sväté manželstvo, buďte cudní

4,437
Kultúra života

13.apríla 2015 (LifeSiteNews.com) - Ako umelec som často musel premýšľať nad morálnymi otázkami, ktoré vyplývajú z nahoty v umení. Teoretici tvrdia, že medzi nahotinami a nahotou existuje zásadný rozdiel, rozdiel, ktorý som nikdy nebol úplne schopný pochopiť, aj keď argumenty poznám dobre. Každý rok sú légie čerstvých tvárí mladých študentov umenia a študentov medicíny konfrontované s rovnakým problémom – vtedy, keď sa po prvýkrát stretajú s nahým ľudským telom v celej jeho kráse a chudobe.

Teória hovorí, že oni kreslia alebo diagnostikujú vzor – teda formu oddelenú od akejkoľvek osobnej identity. Podľa tejto teórie by týchto mladých profesionálov nemala trápiť chaotická príťažlivosť, pretože sa zaoberajú nezaujatými činmi vzdelávania - snahou o vedomosti a zručnosti, ktoré budú prínosom pre ľudstvo. Mohol by som súhlasiť, keby faktom nebolo to, že ľudská povaha nie je až tak úplne ustálená.

Dovolím si povedať, že bez ohľadu na to ako pevne ľudia lipnú na princípoch vo svojich mysliach, bez ohľadu na to ako veľmi si myslia, že sú nezaujatí, budú bojovať s emóciami. Nahé ľudské telo bude vždy pre nás niečím, čo nemôže zostať úplne neutrálne, práve preto, že to „niečo“ nie je vec - a nikdy ani nebude - bez ohľadu na to, ako veľmi sme odhodlaní konať podľa toho.

V predchádzajúcich generáciách došlo k istému množstvu nezdravého strachu z tela, k akémusi zraneniu spôsobenému chybami puritánskych siekt či jansenistickej herézy. Teraz sa hovorí, že vážne potláčanie našej prirodzenej fascinácie a príťažlivosti k telu je iba potláčaním vášne do podvedomia, pričom pritom vyjde na povrch v zúfalých, niekedy až bizarných formách. Či už je to tak alebo nie, určite nie je problémom našej doby toto. Je to niečo úplne iné. Som presvedčený, že moderný návrat k údajnému potláčaniu minulosti v skutočnosti nie je ničím iným než prejavom našej súčasnej posadnutosti sexom.

Ak by sme sa mali vrátiť jedno alebo dve storočia späť, myslím, že by sme zistili, že aj keď bol štýl obliekania našich predkov naozaj formálnejší (niekedy dokonca mohlo toto oblečenie aj škrtiť), väčšina ľudí bola ešte zosobášená, mali deti a s prekvapujúcou frekvenciou a so závideniahodnou úspešnosťou vytvárali šťastné manželstvá. Porovnajte to s našou neutešenou, oslobodenou érou, v ktorej sa nám tisíckrát denne vtiera obraz vyvádzajúceho ľudského tela. [Jeho obraz] je na stránkach bulváru, pri pokladni v supermarkete, v televízii v reklame na žuvačky, doma na počítačových obrazovkách a na oblečení, ktoré sa nosí na pláži a aj v kostole.

Keďže sa pornografická kultúra rozšírila a zhoršila, v mysliach väčšiny ľudí sa posuvné meradlo „normálnosti“ rozšírilo do nevídaných hraníc. V dôsledku toho zo súčasnej civilizácie takmer zmizol samotný koncept skromnosti. Šaty, ktoré bolo kedysi považované za odporné, provokatívne a príliš erotické na to, aby sa nosili na verejnosti, sa v rámci života mladšej generácie stali sociálne prijateľnými.

Mladí, ktorí celkom prirodzene túžia byť pre opačné pohlavie atraktívni, sú obzvlášť citliví na tyraniu módnych návrhárov, štýl propagandistov a stádovú mentalitu. Ženy chcú byť krásne, ale mnohé sa už ani nevedia orientovať v tom, čo presne krása znamená a ako ju vyjadriť. Svoje podnety berú z módnych časopisov, od mediálnych idolov a od stále sa meniacich štandardov ich rovesníckych skupín. To má za následok takmer úplnú vládu nemorálneho odevného dizajnu.

Netvrdím, že ženy zo Západu by mali prijať islamskú burku alebo hidžáb, ale v záujme svojej vlastnej pravej krásy by mali premýšľať o tom, čo sa s nimi deje – totiž, že sa porušuje ich dôstojnosť a jedinečnosť ich povolania – a to všetko v mene slobody a v mene lásky. Bohužiaľ, [ak niekto] kritizuje tohto tyrana, ktorý ich tak často degraduje, vyvolá to nahnevanú obranu a obvinenia z potláčania.

Je takáto reakcia symptómom oddanosti slepému potešeniu? Alebo je to pocit podvedomej viny v kombinácii s pocitmi beznádeje, ktoré akoby vraveli: Keďže sa z čoraz väčšieho počtu mužov stávajú dravce namiesto toho, aby boli tými, ktorí dvoria a chránia, ako si mám získať muža, ak nebudem radikálne sexy!?“ Alebo ide snáď o nejaký druh Štokholmského syndrómu?

Mladá žena, ktorá uvažuje o provakatívnom obliekaní, by mala dvakrát popremýšľať o účinkoch, aké to bude mať na mladých mužov – pretože tým, že ich takto zámerne vyprovokuje, im nielen núka príležitosť na hriech, [takéto konanie] odhaľuje i skryté pohŕdanie mužmi (využívajúc tvrdenie, že v tomto ohľade možno mužský charakter ľahko manipulovať). Okrem toho tým ženy urážajú aj samé seba.

Ide o tragická naivitu mladých žien, ktoré si myslia, že nájdu lásku tým, že budú otvorene inzerovať svoje sexuálne hodnoty. Aj keď je pravdou, že muži majú veľmi hlboko v sebe to, že sú silne priťahovaní tým, čo je vizuálne (z toho pochádza nepomer medzi sledovaním pornografie medzi mužmi a ženami), pokiaľ však ide o skutočné ľudské vzťahy ich sexuálna impulzivita má tendenciu prebehnúť s veľkou silou, no s krátkym trvaním.

Mladí muži môžu byť očarení a dokonca posadnutí zmyselnými kráľovnami krásy, ktoré len málo zo svojich tiel nechajú na ich predstavivosť. Môžu dokonca zájsť tak ďaleko, že v snahe o sex predstierajú romantiku. No každý mladý muž, ktorý je na ceste k dospelosti sa hlboko a úctivo zamiluje do ženy, ktorá odieva svoju krásu skromne, keďže tieto ženy stelesňujú súhrn tajomného ženského pôvabu; a svojou sebaúctou komunikujú prísľub najkrajšej lásky žitej v úplnom sebadarovaní a vo vernosti. Sú to ženy, ktorým väčšina mužov daruje svoj život. Sú to ženy, ktoré si vezmú a ktorým budú verní.

Bez ohľadu na to všetko, čo bolo uvedené vyššie, bolo by hrubou chybou domnievať sa, že súčasný zmätok medzi pohlaviami je nedostatkom žien, ktoré by mali byť ženami v najvyššom a plnom zmysle ženstva. Zo samej prirodzenosti muža a ženy, je mužovou úlohou byť zodpovedným ochrancom ženy, tým, ktorý si ju bude ctiť a ktorý sa o ňu postará, a tým, ktorý sa postaví ako záštita proti všetkému, čo by ju pripravilo o česť - až po to, aby za ňu položil svoj život.

Práve zlyhanie odvážnej a šľachtetnej mužskosti v našej dobe je koreňom mnohých neporiadkov u žien. Táto téma si sama o sebe vyžaduje celú štúdiu, na tomto mieste však stačí povedať, že veľký a rastúci počet mladých ľudí sa rozhodol pre tragicky zakrpatené poňatie mužnosti, ktorá sa viac-menej zredukovala na schopnosť vykonávať pohlavný styk. Mnohí z nich aj účasť na tom považujú za prílišné úsilie.

Náhradné vzrušenie z „virtuálnej mužnosti“ je vždy k dispozícii v elektronickej podobe - a to bez tvrdej práce, bez nárokov na sebaovládanie, bez postupného rastu v múdrosti, ktoré sprevádza autentické vzťahy, a bez – ako si to oni myslia - negatívnych dôsledkov. Stávajú sa čoraz pasívnejšími, stále hnaní biológiou, no pritom sú odpojení od iných dimenzií svojej ľudskosti. Je teda prekvapujúce, že toľko mladých žien sa snaží zúfalo prilákať mužský záujem v nádeji na získanie mužného záväzku?

Michael D. O'Brien je maliar, spisovateľ a komentátor otázok viery, rodiny a kultúry.

DISKUSIA k článku