Profesor Roberto de Mattei, uznávaný taliansky historik a tradičný katolík, napísal predslov (pozri celý text nižšie) k talianskemu vydaniu knihy otca Charlesa Murra z roku 1978 o vatikánskom vyšetrovaní cirkevného slobodomurárstva, v ktorom potvrdzuje základné prvky Murrovho opisu. De Mattei dokonca hovorí o “absolútnej historickej presnosti udalostí” obsiahnutých v knihe Murr’2022 Vražda v 33. stupni:
Anglický preklad de Matteiho’predslovu je od minulého týždňa zaradený aj do nového anglického vydania knihy o. Murra’a.
Murr, americký kňaz, ktorý žil v 70. rokoch minulého storočia v Ríme, vo svojej knihe rozpráva, ako dvaja kardináli, Dino Staffa a Silvio Oddi, predložili v roku 1974 pápežovi Pavlovi VI. dôkazy o tom, že dvaja významní kuriálni preláti boli sami slobodomurármi. Títo dvaja preláti - kardinál Sebastiano Baggio a arcibiskup Annibale Bugnini - boli Oddi a Staffa “obvinení” s dôkazmi v ruke” z toho, že sú “aktívnymi slobodomurármi”, ako hovorí Murr. V reakcii na tieto obvinenia Pavol VI. požiadal kardinála Édouarda Gagnona, aby sa pustil do dôkladného vyšetrovania cirkevného slobodomurárstva, ktorého výsledok bol Pavlovi VI. predložený v roku 1978.
Gagnon, ktorý bol blízkym priateľom Murra, zapojil Murra do niektorých svojich prác tým, že ho požiadal o pomoc v praktickej rovine pri niektorých dokumentoch a podelil sa s ním a s ďalším priateľom prelátom, monsignorom Mariom Marinim, o svoje zistenia. Ten Pavlovi VI. potvrdil, že Bugnini a Baggio boli skutočne slobodomurármi.
Až včera LifeSiteNews uverejnil reportáž, v ktorej pripomína Murrove’vyjadrenia počas epizódy zo 6. októbra Faith & Reason, v ktorom kňaz vysvetľuje, ako bol Baggio ako prefekt Kongregácie pre biskupov zodpovedný za vymenovanie kľúčových členov “St Gallenovej mafie”, ktorá stála za zvolením pápeža Františka v roku 2013. Moja priateľka a kolegyňa Liz Yoreová preskúmala mená kľúčových členov St. gallenskej mafie, ktorých vymenoval Baggio, a našla medzi nimi kardinálov Carla Martiniho, Teda McCarricka, Godfrieda Danneelsa, Karla Lehmanna, Achille Silvestriniho a Cormaca Murphyho O’Connora. Na tento osobitný zoznam má byť zaradený aj kardinál Basil Hume.
Druhý podozrivý slobodomurár, Bugnini, bol kľúčovým architektom Novus Ordo Missae, omše Novus Ordo, ktorá už desaťročia podlieha veľa kritiky za oslabenie katolíckeho charakteru a zamerania na Boha tridentskej omše.
Niektorí pozorovatelia by mohli namietať, že všetky tieto zistenia vychádzajú len z jedného zdroja, otca Charlesa Murra. Predslov profesora de Mattei’by však mal takéto pochybnosti vyvrátiť. Taliansky historik teraz potvrdzuje “absolútnu historickú presnosť” Murrovho opisu a hovorí, že mal vlastné nezávislé vzťahy s Gagnonom a Marinim, a tak sa dozvedel príbeh nezávisle od Murra.
Zaoberáme sa tu skutočnosťou, že Pavol VI. aj Ján Pavol II. v roku 1979 (po smrti Pavla VI’nezasiahli a neodstránili týchto dvoch podozrivých slobodomurárov – Baggia a Bugniniho – zo svojich úradov napriek tomu, že dostali vážne varovania a dôkazy od uznávaných kardinálov.
Uvažujme tu nad vlastnými slovami de Mattei’a, a to obšírne:
Monsignor Mario Marini mi v jednom z mnohých rozhovorov, ktoré som s ním viedol, povedal, že keď Gagnon išiel odovzdať Jánovi Pavlovi II. výsledky svojho vatikánskeho vyšetrovania [cirkevného slobodomurárstva], urobil jednu osudovú chybu. Pri opise dramatickej situácie Cirkvi Gagnon nedokázal zadržať slzy, čím potvrdil obraz, ktorý o ňom pápežovi vytvoril štátny sekretár [kardinál Jean Villot]: človek v kríze, deprimovaný, pomätený, v konečnom dôsledku nespoľahlivý. Ján Pavol II. si Gagnona vypočul, ale nezasiahol. Po smrti kardinála Villota’Mons. Marini s vážnym znepokojením sledoval, ako sa kľúčové vatikánske pozície prideľujú ľuďom, ktorým sa darilo v tieni nového štátneho sekretára Jána Pavla II. kardinála Agostina Casaroliho.
Vtedy de Mattei v súvislosti s týmito slobodomurárskymi silami v Katolíckej cirkvi použil aj slovo “mafia”: “Marini mi podrobne vysvetlil existenciu toho, čo nazval ‘mafiou’ okolo poľského pápeža. Keď používal slovo ‘mafia,’, vždy dával najavo, že Svätá cirkev zostáva božská a neporušiteľná, a to aj v prípade cirkevníkov, ktorí jej slúžia a zrádzajú ju.”
Dole je plné znenie predslovu profesora Roberta de Mattei’
Túto knihu Vražda v 33druhom stupni považujem za fascinujúce čítanie. Jej autor, otec Charles Murr, je americký kňaz, ktorý v rokoch 1972 až 1979 žil, študoval a pôsobil v Ríme. Tieto rozhodujúce rímske roky jeho života mu umožnili napísať nádherný opis mnohých významných udalostí, ktoré sa odohrali pred jeho očami. Jeho knihu robí takou presvedčivou nielen príjemný a pútavý štýl rozprávania, ale aj presný opis postáv a predovšetkým samotný znepokojujúci príbeh, príbeh [1975 - 1979] vyšetrovania slobodomurárstva v samotnom Vatikáne, ktoré viedol veľmi vzorný prelát. Poznám niektoré fakty a poznal som niektoré z hlavných postáv opísaných v knihe Dona Murra’a môžem potvrdiť absolútnu historickú presnosť udalostí, ktorých bol autor sám svedkom. Jeho dielo nie je len memoárom, ale cenným historickým príspevkom k lepšiemu pochopeniu zložitej reality, akou je Rímska kúria.
Otec Charles Theodore Murr, narodený v Saint Paul v Minnesote v roku 1950, bol vysvätený za kňaza v Ríme 13. májateho roku 1977. Práve v rokoch 1977 až 1979 sa odvíja jeho príbeh prostredníctvom pätnástich kapitol, ktoré zodpovedajú pamätným stretnutiam a dialógom medzi protagonistami: Mons. Maria Mariniho [1936 - 2009], arcibiskupa Giovanniho Benelliho [1921 - 1982], kanadského arcibiskupa Eduarda Gagnona [1918 - 2007] a troch pápežov, ktorí sa vystriedali v roku 1978, teda v roku, v ktorom sa uskutočnil búrlivý prechod od pontifikátu Pavla VI’ [1963 - 1978] k pontifikátu Jána Pavla II.
V rokoch 1972 až 1974 sa dvaja významní kardináli, Dino Staffa a Silvio Oddi, obrátili na pápeža Pavla VI. a oficiálne obvinili arcibiskupa Annibale Bugniniho (sekretára Posvätnej kongregácie pre Boží kult) a kardinála Sebastiana Baggia (prefekta Posvätnej kongregácie pre biskupov) z toho, že sú aktívnymi slobodomurármi. Na odporúčanie arcibiskupa Benelliho’pápež Pavol VI. poveril vyšetrovaním Rímskej kúrie arcibiskupa Gagnona, rektora Kanadského kolégia, ktorý sa tejto úlohe venoval s vážnosťou a odhodlaním, ktoré ho vystihovali.
16. mája 1978 sa uskutočnilo pamätné stretnutie Pavla VI. ešte stále hlboko zasiahnutého atentátom na Alda Mora s arcibiskupom Gagnonom, ktorý mu odovzdal výsledky vyšetrovania Rímskej kúrie a upozornil ho na hrozivú vážnosť situácie. Pápež, unavený a trpiaci, požiadal Gagnona, aby si dokumenty ponechal a odovzdal ich jeho nástupcovi. Pápež Pavol VI. zomrel o niekoľko mesiacov neskôr, 6teho augusta 1978. Nasledovali ešte dve stretnutia, obe neúspešné, medzi apoštolským vizitátorom [Gagnonom] a ďalšími dvoma pontifikmi.
Príbeh otca Murra’končí audienciou arcibiskupa Gagnona’u pápeža Jána Pavla II. v roku 1979. V tom istom roku som spoznal doktorku Wandu Poltawskú z Krakova a prostredníctvom nej v roku 1980 aj Mons. Maria Mariniho. Poltawska bola veľmi blízkou priateľkou nového pápeža. Vďaka modlitbám otca Pia sa zázračne uzdravila z rakoviny a bol to práve otec Karol Wojtyla, ktorý upozornil otca Pia na jej prosbu. Prostredníctvom doktorky Poltawskej som mal možnosť stretnúť sa s pápežom Jánom Pavlom II., ale predovšetkým s mladým osobným tajomníkom pápeža, Mons. Stanislawom Dziwiszom. Doktorka Poltawská mi povedala o veľkej úcte a obdivu, ktorý mal pápež Ján Pavol k arcibiskupovi Gagnonovi. Jeho úcta bola taká veľká, že po atentáte na jeho život pápež povolal Gagnona späť do Ríma, vymenoval ho za predsedu Pápežskej rady pre rodinu a vymenoval ho za kardinála. Keď sme spolu s markízom Luigim Codom Nunziantem založili Asociáciu Famiglia Domani, našli sme v ňom priateľa a podporovateľa. Kardinál Gagnon zomrel 25. augusta 2007 a treba ho považovať za veľkého obrancu Cirkvi, čo otec Murr vo svojej knihe dobre predstavuje.
V jednom z mnohých rozhovorov, ktoré som s ním viedol, mi Mons. Mario Marini povedal, že keď Gagnon išiel odovzdať Jánovi Pavlovi II. výsledky svojho vatikánskeho vyšetrovania, urobil jednu osudovú chybu. Pri opise dramatickej situácie Cirkvi Gagnon nedokázal zadržať slzy, čím potvrdil obraz, ktorý o ňom pápežovi vytvoril štátny sekretár [kardinál Jean Villot]: človek v kríze, deprimovaný, pomätený, v konečnom dôsledku nespoľahlivý. Ján Pavol II. si Gagnona vypočul, ale nezasiahol. Po smrti kardinála Villota Mons. Marini s vážnym znepokojením sledoval, ako sa kľúčové vatikánske pozície prideľujú ľuďom, ktorým sa darí v tieni nového štátneho sekretára Jána Pavla II. kardinála Agostina Casaroliho. Marini mi podrobne vysvetlil existenciu toho, čo nazval “mafiou” okolo poľského pápeža. Keď používal slovo “mafia”, vždy jasne zdôrazňoval, že Svätá cirkev zostáva božská a neporušiteľná, a to aj v prípade cirkevníkov, ktorí jej slúžia a zrádzajú ju.
Podľa Msgr. Mariniho, aby sme pochopili, čo sa deje vo Vatikáne, treba sa vrátiť do obdobia smrti Pavla VI [6. augusta 1978], keď o moc v Meste pápežov súperili dve silné regionálne skupiny alebo “klany”. Marini ich nazval lombardsko-piešťanskou “rodinou” a románskou “rodinou”, pričom slovu “rodina” pripisoval to, čo mafia označuje slovom “cosche,” klany alebo skupiny ovládajúce nejaké územie.
Po smrti Pavla VI. uzavreli obe “Rodiny” zmluvu “z ocele” o kontrole Vatikánu. Riaditeľom tejto dohody bol arcibiskup Achille Silvestrini, tieň a alter ego kardinála Casaroliho, ktorého v roku 1973 vystriedal na sekretariáte Rady pre verejné záležitosti Cirkvi. Samotný Silvestrini – ako nám ho vo vynikajúcej rekonštrukcii dejín predstavuje Julia Meloni – je “hlavným mozgom” St. gallenskej mafie [The St. Gallen Mafia, Tan, 2021, tr. sk, The St. Gallen Mafia, Faith and Culture, 2022]. “Každé ráno o deviatej – vysvetľuje Msgr. Marini – politická skupina, ktorá riadi Vatikán, zložená z týchto postáv, sa stretáva a pripravuje svoje správy pre pápeža, ale skutočné rozhodnutia už urobilo skryté “riaditeľstvo”, ktoré účinne kontroluje všetky informácie, uložené v neprístupných archívoch a vhodne filtrované na účely manévrovania pri voľbách a navrhovania nominácií pod zdanlivo zjavnými zámienkami.” Tieto odhalenia boli uverejnené pod pseudonymom Romanus v troch článkoch v mesačníku Impact Suisse [február, marec a apríl 1980]. Priblížil som ich v Corrispondenza Romana, 3. a 17. novembra a 21. decembra 2021.
Msgr. Mario Marini bol neskoršími pápežmi vysoko cenený. Ján Pavol II. ho vymenoval za kanonika vatikánskej baziliky a podsekretára Posvätnej kongregácie pre Boží kult; Benedikt XVI. ho vymenoval za sekretára Pápežskej komisie Ecclesia Dei. Podobne ako kardinál Gagnon, aj Marini bol autentickým kňazom v dobe zmätku a apostázy. O Gagnonovom’spise, ktorého časti sa stratili, nechcel ďalej hovoriť, čo vo Vatikáne zanechalo mnoho zásadných otázok týkajúcich sa slobodomurárstva.
Pokiaľ ide o moje vlastné povedomie o tejto téme, spomínam si, že začiatkom júla 1978 mi telefonovala princezná Eliane Radziwillová (1919 - 2006), ktorá ma požiadala o stretnutie s mojím priateľom Agostinom Sanfratellom, aby sme prediskutovali citlivú záležitosť. Eliane Radziwillová bola decentná, ale energická a aktívna žena, dlhé roky národná tajomníčka združenia “Una Voce Italia”, ktorému poskytovala priestory vo svojom nádhernom dome na Via Giulia. Nám, ktorí sme dôverne dostali spis obsahujúci mená niektorých vatikánskych cirkevníkov a laikov údajne spojených so slobodomurárstvom, princezná vyjadrila svoje pochybnosti o pravosti dokumentov. Chcela poznať náš názor na túto záležitosť.
Dôkladne sme preskúmali dokumenty, ktoré nám dala (ich kópie som si ponechal). Obsahovali abecedný zoznam prelátov a laikov, z ktorých niektorí zastávali funkcie vo Vatikáne. Boli medzi nimi mená kardinála Jeana Villota, štátneho sekretára, Agostina Casaroliho, sekretára Rady pre verejné záležitosti Cirkvi, Pia Laghiho, nuncia v Argentíne, Annibale Bugniniho, nuncia v Iráne, Paula Marcinkusa, predsedu Náboženských diel [pozn, Vatikánskej banky], kardináli Ugo Poletti a Leo Suenens, Franco Biffi, rektor Lateránskej univerzity, don Virgilio Levi, riaditeľ Osservatore Romano, a mnohí biskupi rôznych talianskych diecéz. Okrem mien boli uvedené aj poradové čísla a dátumy zasvätenia do slobodomurárstva. Dátum zasvätenia biskupa Bugniniho’bol uvedený ako 23. apríl 1963, jeho kódové číslo 1365/75 a kódové meno BUAN.
Dokumenty nám pripadali mimoriadne amatérske. Všetky listy boli napísané na stroji, bez záhlavia, s jasne apokryfnými podpismi. Údajný list Bugninimu zo 14. júla 1964 mu dával za úlohu vytvoriť nové náboženstvo a šíriť dechristianizáciu “v priebehu desiatich rokov”, s “pevným platom 500 000 lír mesačne, ktorý sa môže zvýšiť”. Žiadny seriózny sprisahanec by sa nevyjadroval takým neobratným spôsobom, aký sa nachádza v týchto listoch. Čo z toho vyvodiť? Mal som dojem, že ide o operáciu uskutočnenú samotným slobodomurárstvom alebo zo strán, ktoré sú mu blízke. Podľa môjho názoru dokumenty, ktoré sa dostali do rúk princeznej a ktoré sa potom rozšírili do rôznych kruhov, boli podvrhmi, ktoré mali zdiskreditovať seriózne vyšetrovanie, ktoré vo Vatikáne viedol arcibiskup Edouard Gagnon. Týždenník OP [Osservatore Politico] , ktorý viedol novinár Carmine (“Mino”) Pecorelli, uverejnil 12. septembra 1978 článok s názvom La Grande Loggia Vaticana, zoznam 121 mien vatikánskych úradníkov a vysokopostavených prelátov, v ktorom sa o nich tvrdilo, že sú slobodomurárskymi členmi. Pecorelliho meno – zavraždený v Ríme 20. marca 1979 – sa neskôr objavilo v abecednom zozname 962 údajných členov slobodomurárskej lóže P2, ktorý bol 17. marca 1982 zhabaný “veľmajstrovi” Liciovi Gellimu. Zdrojom dokumentu’teda boli slobodomurári alebo prinajmenšom niektorá z odnoží slobodomurárstva.
Masonské infiltrácie do Cirkvi sú realitou, rovnako reálnou, ako boli infiltrácie KGB v rokoch Druhého vatikánskeho koncilu. Napriek tomu je typickou stratégiou tajných hnutí zosmiešňovať svojich protivníkov šírením dezinformácií alebo dokumentov, ktoré sú pravdivé a zároveň nepravdivé; dokumentov poprepletaných takým spôsobom, aby zahmlili vodu. Preto musíme k týmto záležitostiam pristupovať opatrne a vyvážene, bez toho, aby sme upadli do “konšpiračnej” mentality, ktorá je často pascou nastraženou samotnými tajnými hnutiami. Z rozprávania otca Murra’je zrejmé, že takáto mentalita bola úplne cudzia arcibiskupovi Gagnonovi, ktorý k svojmu delikátnemu poslaniu pristupoval taktne, čestne a s oddanosťou pravde.
Problémy, ktoré sú tu nastolené, sú skutočne vážne, ale tón knihy otca Murra’je múdry a miestami dokonca žoviálny. Hoci obraz Rímskej kúrie, ktorý vykresľuje, je neúprosný, jeho stránky sú presiaknuté silnou nadprirodzenou láskou k Cirkvi a autentickým “rímskym duchom”Takže áno, chceme, aby naši sprievodcovia boli príkladom cnosti, určite chceme svätých kňazov a biskupov, ale Cirkev s viac ako dvetisícročnou skúsenosťou nám môže pomôcť prijať spletitú špirálu cností a nerestí, ktorá existuje v ľudskom srdci. Človek chce to najlepšie, ale podobne ako jeho Majster sa musí uspokojiť s tým, čo je k dispozícii. V tom nájde väčšiu múdrosť než čokoľvek, čo mu naša “zrušená kultúra” môže ponúknuť.
LifeSite ďakuje otcovi Karolovi Murrovi za povolenie uverejniť tu tento úvodník.