V týchto dňoch si želám, aby na tradičnú latinskú omšu prišlo viac starších dám.
Nechápte ma zle. Som’rád, že sa k nášmu nie-už-tak-malému spoločenstvu pridalo toľko vysokoškolákov a mladých rodín. Je to’takmer cool, keď sa ocitnem ako najstarší veriaci na každodennej omši. A som si istý, že muži a ženy, ktorí tvorili “starú gardu”, keď som sa pred 15 rokmi prvýkrát objavil v Škótsku a odvtedy odišli na odpočinok, sa tešia, že priemerný vek našich miestnych návštevníkov TLM prudko klesol.
Zmeny v spoločenstve však znamenali oveľa viac práce pre hlavnú čajovú dámu, tradične jednu zo starších žien, a to je pre mňa veľmi dôležité, pretože v súčasnosti som to ja. Pochodeň mi pripadla, keď som mala štyridsať rokov, čo bolo, úprimne povedané, nemysliteľné, keď moje sedemdesiatročné predchodkyne držali v rukách konvičku s čajom po omši a lyžičkou vyťahovali instantnú kávu. Stôl aj kuchyňa sa zdali byť posvätným miestom starších žien; jedna žena vo svojich osemdesiatich rokoch po dopití čaju vstala zo stoličky, vytiahla z kabelky utierku a pomohla s umývaním riadu.
Bol to nedeľný rituál, ktorý odrážal komplementárnosť pohlaví—a vekových skupín, pomyslel som si. Mladí muži slúžili pri oltári a staré ženy obsluhovali pri čajovom stole. A ja som si želal, aby tu boli ešte staršie ženy, ktoré by mi pomohli podávať čaj, alebo aby moje predchodkyne boli ešte na mieste a poradili mi. Bez ohľadu na to, či sú ženatí a majú deti, ktorým treba zabrániť, aby sa rozbehli po ulici, mladí sú zaneprázdnené bytosti. Nemôžu vždy zostať po čaji, aby pomohli s umývaním riadu, a ani vo sne by ich nenapadlo nosiť v kabelke utierky na riad.
A predsa je úloha čajovej dámy veľmi dôležitá, rovnako ako je dôležitou spoločenskou inštitúciou poobedná káva a čaj. Farská miestnosť je miestom, kam môžu ísť katolíci, ktorí sa neradi stretávajú počas omše, aby dali najavo, že sa radi stretávajú po mši. Je to bezpečný priestor pre rodičov väčšieho počtu detí, než sekulárna spoločnosť považuje za úctyhodné, aby sa spolu porozprávali o svojich spoločných skúsenostiach. Je to tiež bezpečný priestor pre mladých mužov a ženy, ktorí majú cnosti, o ktorých si sekulárna spoločnosť myslí, že sú to necnosti—alebo neurózy. Malo by to byť—a niekedy aj je—miesto, kde si smädný kňaz môže dať šálku čaju a pár sušienok. Keď nie je’preto, lebo sála je zároveň bezpečným priestorom pre deti, ktoré rady zjedia toľko sušienok, koľko si myslia, že im prejde. Je to’dom na polceste medzi kostolom a domácim kostolom a momentálne som’zaň zodpovedná ja.
“Čo by robila Elaine?”niekedy si pomyslím, keď som pred šiestimi rokmi hodil na Elaine’rakvu hrudku zeme. “Čo by povedala Elaine?"”premýšľal som, keď sme prestali s instantnou kávou kvôli pravej. Lebo Elaine bola svojím spôsobom katolícka vodkyňa. Viedla svojím radostným príkladom služby a odvtedy som zistil, že to, prečo ona—a ostatné čajové dámy—zvládali kávu po omši tak, ako to robili, malo svoju pevnú logiku. (K pravej káve patria kanvice, ktoré sa rozbijú, a drahšie značky, ktoré nadmerne zaťažujú dary.)
Elaine možno prekvapí, že bola vodcom, rovnako ako mnohých z vás možno prekvapí, čo by ste mohli ponúknuť rokovaniam na Rímskom fóre života. Tomáš Akvinský však vo svojej neporovnateľnej učebnici teológie Summa Theologiae chváli staršie ženy svojej doby (“parvulae”) za ich duchovnú múdrosť. Potrebujeme duchovnú múdrosť starších žien—a mužov—ktorí veria tak, ako verili Tomášom chválené ženy. A veľmi potrebujeme múdrosť tých, ktorí chápu dôležitosť služby.
Pokiaľ som žila, katolíci mysleli na mladých: zapájať mladých, priťahovať mladých, chváliť sa, koľko mladých ľudí máme v našom spoločenstve (voči čomu zjavne nie som imúnna). Možno by sme však mali viac zapojiť múdrosť zrelých, veriacich katolíkov nad 50 rokov, ktorým sa nepáči, čo sa stalo s ich Cirkvou, ale hoci chcú slúžiť, sú príliš pokorní, aby sa ozvali.
Je veľa katolíkov, ktorí sú lídrami, pretože sú služobníkmi slúžiacimi Cirkvi ako sakristi, čajovníci, katechéti a organizátori farských podujatí. Nepovažujú sa za “katolíckych lídrov”čiastočne preto, že sú zbožní laici, ktorí právom považujú za našich lídrov duchovných, ale aj preto, že nemajú”internetovú platformu alebo knihy, ktoré by mohli predávať. Som si však istý, že každý, kto sa venuje skutočne kresťanskému životu v službe, najmä tichej službe, má čo ponúknuť na Rímskom fóre života. Koniec koncov, svätý Jozef nikdy nepovedal ani slovo, ktoré by bolo zaznamenané vo Svätom písme, a predsa je jedným z našich najdôležitejších svätcov, patrónom otcov, tehotných matiek a univerzálnej Cirkvi.
A preto vás prosím, ak sa cítite povolaní pripojiť sa k LifeSiteNews v Ríme 31. októbra 1. novembra tohto roku, príďte. Potrebujeme vašu múdrosť. O Rímskom fóre života si môžete prečítať na romelifeforum.com