2.jpg

Kňaz objasňuje tvrdú pravdu o príčinách úpadku Cirkvi

1,299
Zuzana Smatanová
AltKAT

Už dlhší čas trávim tým, že premýšľam nad príčinami úpadku Cirkvi v našej krajine, veľa v súvislosti s tým čítam a modlím sa. Prílev prisťahovalcov z Latinskej Ameriky síce mieru úpadku trochu skresľuje, no aj napriek tomu všetky merateľné indikátory klesajú: počet krstov, birmovancov, sobášov, kňazských vysviacok, mužských aj ženských rehoľných povolaní, detí v cirkevných školách a náboženských programov. Je to tvrdé. Ako sme sa dostali až sem?!

Najväčšou chybou je, že sme ´pochovali´ transcendentno (nadprirodzeno). Boha sme si zdomestikovali. Stali sme sa praktickými ariánmi. (pozor, nie árijcami!). To znamená, že konáme tak, akoby Ježiš bol iba čisto človekom; nejakým guru, svojpomocným učiteľom, výnimočným sociálnym pracovníkom. Nehovorím samozrejme o každej jednej farnosti, no celkove ako Cirkev v tejto krajine už dávno nevieme kde je sever.

Sväté omše už nie sú časom a priestorom pre bohoslužbu a uctievanie Boha, ale čoraz častejšie pripomínajú len stretnutie za účelom dobitia bateriek. Naše kostoly prestávajú mať katolícky ráz a zamoruje ich obrazoborectvo. Z kostolov, ktoré najmä aj vizuálne svedčili o katolíckej viere, sa postupne stávajú všestranné ´posvätné priestory´, ktoré skôr než kostol pripomínajú divadlo. Na niektorých miestach ide doslova o divadlo; bohoslužba sa mení na zábavné predstavenie. To, čo si z nej beriem, je oveľa dôležitejšie, než čo do nej vkladám. Vytrhnutím transcendentna z bohoslužby sme sv. omšu zredukovali na minimum. Niet sa preto čo čudovať, že viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii prudko upadá. Prudko klesá aj počet kňazských povolaní. Zatiaľ čo generácia, ktorá tajomstvá viery poznala, ich aj milovala, ďalšia generácia pred nimi húfne uteká. Za bohoslužbou a vzdávaním úcty Bohu, zbavenou nadprirodzena, čoskoro nasleduje aj úpadok katolíckeho spôsobu života. Vytrácajú sa prejavy zbožnosti vo farnostiach a farské kostoly sa stávajú len zastávkou na omšu. Povzbudivý je rastúci záujem o Eucharistickú adoráciu.

Prestali sme sa sústrediť na transcendentno a následne prudko klesla naša ostražitosť. Vytráca sa spytovanie svedomia pred spoveďou. Používaním antikoncepcie sa scvrkávajú rodiny. Hlasný džavot detí ustupuje mĺkvej sivosti. Bez prekážok sa tu udomácňuje svetská kultúra. Spory nahrádzajú skutky. A skutky milosrdenstva sa znevažujú a degradujú na falošné prejavy sociálnej spravodlivosti, ktorá sa udomácňuje na ich mieste. 

V takomto prostredí je pre ľudí jednoduché odísť. Bez prvku nadprirodzena im totiž neponúkame nič iné, iba bratskú formáciu. Bez nadprirodzena odumiera objektívna morálnosť. A pretože, ako sme na začiatku spomenuli, už nevieme kde je sever, 78% katolíkov jednoducho prestalo chodiť na sv. omšu. Bez svojho zdroja a vrcholu, ktorým je Eucharistia, katolícky život odumiera. Čaká ho smrť vyhladovaním.   

V ľuďoch, ktorí odišli, však stále zostáva túžba, aj keby hneď nikam inam nešli. Túto túžbu mnohí z nich definujú ako túžbu po "duchovne, no nie náboženstve". Ako vidno, stále tu rezonuje túžba po nadprirodzene. A ak ho títo ľudia nenájdu u nás, budú ho hľadať inde, aj keby to znamenalo, že si niečo vymyslia sami. Môžeme ich znevažovať a robiť si z nich posmech - na vlastné riziko. To, že si do kostola neprídu len ´dobiť baterky´, nie je na nich - je to na nás. 

 

Čo s tým? Ako toto smerovanie zvrátiť?

Začnime tým, že sa budeme znovu sústrediť na transcendentno. V našich bohoslužbách, v našej hudbe, speve, v našich kázňach, v našom učení. To však neznamená, že budeme ignorovať bežný život. Vôbec nie! Lekcie z nadprirodzena si musia nájsť svoje miesto v našom každodennom živote. Ak v nás Boh vyvoláva túžbu po sebe, jej ohniskom je určite sv. omša. Ak sa nebudeme na Boha sústrediť tam, neponecháme ľuďom inú šancu, len ísť hľadať inde.  

Dajme Bohu prominentné miesto vo svojom živote a ´tešme sa´, že v tomto zmysle ideme proti prúdu svetskej kultúry. Sme vo svete, ale nie sme z tohto sveta. Sme kvasom, svetlom, soľou a všetkým tým, čím Ježiš opísal svoj ľud. Ak sa totiž v názoroch a skutkoch stotožníme so svetskou kultúrou okolo nás, len veľmi ťažko budeme svedčiť tým zástupom ľudí, ktorí hľadajú niečo, čím by zaplnili prázdno vo svojej duši, kam patrí iba Boh. Napokon, aj sv. Augustín nám pripomína, že "nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu".

Musíme opäť zistiť, kde je sever. Musíme sa sústrediť výlučne na Krista. Nie na spoločenstvo veriacich, nie len na kňaza. Je nutné sústrediť sa na Krista.

A mojou povinnosťou, ako kňaza a pastiera duší, je zabezpečiť, že pozornosť sa bude skutočne zameriavať na Neho!

 

 

DISKUSIA k článku