Americké impérium sa rúca. Utekajte!

595
Zuzana Smatanová
AltKAT

Akoby sa Spojené štáty ocitli v máji 1968, ale aj to je príliš optimistický odhad. Čitateľ, prominentný obyvateľ Washingtonu (overil som si ho, no neuvediem jeho meno), mi napísal, že spolu s niekoľkými ľuďmi nadobro opúšťa mesto po tom, čo sa v ňom čoraz viac dvíha vlna násilia. S jeho dovolením citujem:

"Som hotový. Žijem v tomto meste takmer celý život a milujem ho. Už si však nemôžem nič navrávať. Vidím, kam to smeruje, je to jasné, a nechcem čakať na to, čo sa bude diať ďalej. Mesto ovládli extrémisti, ktorí sa rýchlo prispôsobujú danej situácii a násilne sa prejavujú. Nestarajú sa koľkých ľudí zrania. Je to priam náboženský kult, v ktorom má hlavné slovo rasová teológia. Na kamaráta zo susedstva práve vulgárne nakričala stredoškoláčka z ich ulice. Pozná ju od narodenia a má rád jej rodičov. Nikdy sa medzi nimi nevyskytol ani najmenší problém. Odrazu sa však rozhodla, že kamarát dostatočne nepodporuje záležitosť ´čiernych´ a keď ráno zastavil na rohu na stopke, vyklonila sa z okna a rovno do tváre mu zarevala "J***m ťa!" A takýchto vecí sa tu deje plno. Paradoxné však je, že rasistické je to, čo robia oni teraz. Je to záruka oživenia bieleho rasizmu a zámernej segregácie. Každý, kto sa nad tým zamyslí, vie, že je to pravda. A všetkým je to jedno. Všetko je neuveriteľne temné a už sa tu viac nechcem zdržiavať, ja, ani moje deti. Utekám a nikdy sa už nevrátim."   

Čitateľ, beloch, žije v jednej z príjemnejších štvrtí mesta. Keď spomenul to dievča v susedstve, vybavil sa mi text z Live Not By Lies (Neži v klamstve), o tom, ako ruská revolúcia o celé roky predbehla vypuknutie skutočného boja, v ktorom sa rodičia privilegovaných odmietli postaviť svojim deťom:

"Väčšina revolucionárov pochádza z privilegovaných vrstiev. Ich rodičia by mali vedieť, že ak sa nové politické presvedčenie, ktoré ich deti hlásajú, stane realitou, dôjde ku kolapsu spoločenského poriadku. Napriek tomu svoje deti neodmietli. Slezkine píše, že "študentom takmer všade pomáhali, a keď sa stali revolucionármi, ani doma, ani v škole ich nikto nepriaznivo neposudzoval." Matky a otcovia možno nechceli, aby sa im synovia a dcéry odcudzili. Kto vie, možno aj títo rodičia prestali po hroznom hladomore a neschopnosti štátu postarať sa o hladujúcich, dôverovať systému."   

 

Presne toto sa teraz deje tu. Trump je náš Mikuláš II - príliš oslabený, váhavý, s chýbajúcou dôveryhodnosťou, že s tým dokáže niečo rázne urobiť. A medzitým počúvam o konzervatívnych Američanoch v DC, ktorí hovoria o emigrácii do niektorej z Visegrádskych krajín (Maďarsko, Česko, Slovensko, Poľsko). Tu už nemajú v čo dúfať. Spomínam si na tento kúsok od Marka Bollobasa, ktorý som publikoval v roku 2018. Mark sa narodil vo Veľkej Británii maďarským rodičom, ktorí v 60-tych rokoch utiekli pred komunizmom a našli útočisko v Británii. V dospelosti žil nejaký čas v Amerike a teraz sa vracia do rodného mesta svojich rodičov, do Budapešti, aby tu žil so svojou rodinou. Vtedy napísal:  

"Ani ako absolvent univerzity v USA neprežívam žiadny ´americký sen´. Nevidím príležitosť, iba nevšímavosť a zanedbávanie. Krajina zostáva stále Divokým západom, plným rýchlozbohatlíckych podomových obchodníkov na jednom konci spektra, a hrdinských veľkopodnikateľov, ktorí robia presne to isté na druhom. Je to krajina s nadmieru paranoidnou políciou, príslušníci ktorej sú najšťastnejší, keď môžu stláčať kohútik pušky; krajina, kde život neznamená nič a hoci v Memphise (súčasť Biblického pásu) chodia všetci do kostola, prekvitá tu rasizmus, strach, nedôvera."

Prečo sa neusadí vo svojej domovine, v Británii? V Londýne síce nejaký čas žil a pracoval, no uvedomil si, že si nikdy nebude môcť dovoliť tam žiť nastálo.

"Čo týka kultúry, podstatné je, že Anglicko dneška je na hony vzdialené od Anglicka mojej mladosti; až tak, že sa mi javí ako úplne iný svet. Anglicko je známe svojím nonšalantným postojom ku všetkému. Kožená tvár. Humor. Nepredstieraný nezáujem o čokoľvek, čo robia druhí, pokiaľ to neprekáža mne. Morálna sila hrať fér, statočne prijať porážku ... Za posledné desaťročia to však všetko narušili cudzí imigranti, ktorí do Británie prúdia už nepretržite, prinášajú so sebou svoju kultúru a agresívne ju presadzujú. Už aj ich deti sú agresívnejšie než rodičia, ktorí sa prisťahovali. A Angličania to dovolia, pretože sú už raz takí. Zdvorilosť sa však už dnes vytratila. 

Prevádzkoval som bar vo Finsbury Park s nemennou otváracou dobou - začínal som na poludnie, zatváral som o polnoci. Každý deň som prichádzal do práce o desiatej doobeda a odchádzal domov o druhej v noci. Pred 20 rokmi v Anglicku ste pri takejto pravidelnosti poznali už pomaly každého, kto išiel okolo a prehodili ste pár slov. Už dlho to však tak nefunguje. Finsbury Park je plný Somálcov, severoafričanov a iných ("najobľúbenejší" je Abu Hamza, ktorý z cédečiek vyrevuje na okoloidúcich svoje jedovaté reči). Nenávisť z nich priam sršala a hľadeli na mňa s nedôverou a znechutením. Ich ženy, zabalené v dlhých závojoch, vysielali jasné posolstvo: "Odpáľ, neopováž sa na mňa pozrieť alebo sa so mnou zhovárať". Dva roky som chodil tými ulicami a s nikým som už nenadviazal kontakt. Návštevníci prichádzajú, prinášajú so sebou svoju kultúru a lipnú na nej (bez problémov vám prikážu podrezať kozu; krv doslova tečie po uliciach). Je to ich identita. Zneužívajú úžasnú hrdosť na príslušnosť občanov k Británii, čím však títo občania dovoľujú, aby sa v nej usadili trójske kone od výmyslu sveta.

To, že som sa rozhodol presťahovať naspäť do Maďarska - aj keď som sa tam nenarodil - ešte viac posilnil fakt, že Maďarsko pochopilo, že pre jeho existenciu ako spoločnosti je nevyhnutné zachovať si svoju kultúrnu identitu a pridŕžať sa jej. Kultúra sa samozrejme časom mení, ale tak, že sa normálnym spôsobom pomaly uberá smerom k civilizovanejšej budúcnosti. V Anglicku veru neprevláda pocit väčšej civilizácie - práve naopak. Je to tu čoraz divokejšie a ponurejšie. Spojené kráľovstvo sa pomaly, ale iste, ´zmieruje´ so svojím osudom. Neprítomnosť americkej kultúry znamená, že Maďari "nevedia čo im chýba, pretože to nikdy nemali". V Amerike sa však otvorila obrovská, bezodná, čierna diera. Čosi zjavne prasklo, nenávratne sa zlomilo. Amerika zlyháva, kolabuje a rúca sa sama na seba. Do Maďarska som sa vrátil pred 9 rokmi. Neprejde deň, aby som si sám pre seba, alebo niekomu inému nepovedal ´Som neskutočne rád, že môžem žiť tu.´ A stále to platí."

 

Prečítaj si všetko. Bollobas má maďarských predkov a aj hovorí ich rečou. V Maďarsku síce nevyrastal, ale kultúrne je s týmto miestom úplne spriaznený. Keby som bol vo vláde niektorej z krajín Visegrádskej štvorky, začal by som s programom ´lákania´ nespokojných Američanov, najmä tých, čo majú po ľudskej, aj finančnej stránke mojej krajine čo ponúknuť, k tomu, aby k nám emigrovali. Na jeseň minulého roka sme boli v Maďarsku a stretli sme sa s Viktorom Orbánom, ktorý povedal, že konzervatíci môžu pokladať Budapešť vždy za svoj domov. Predpokladám, že sa toho chytí nemálo Američanov, každý, kto môže odkiaľkoľvek pracovať online, kto sa chce dozvedieť viac.   

Škandál v New York Times (NYT) sa medzičasom zmenil na "rozvod" americkej žurnalistiky. Mollie: Po tom, čo v NYT prostredníctvom informačnej vojny zaviedli politickú kontrolu a kontrolu zmýšľania a názorov, by nemal s nimi spolupracovať žiadny konzervatívec, ani GOP politik s trochou sebaúcty. A kto tak urobí, mal by sa hanbiť. Predpokladám, že sa k tejto výzve pridá množstvo znechutených konzervatívcov. Všetci vedia, že Times sú liberálne noviny, ale tento ich redakčný ťah z nich urobil netolerantné noviny ľavicového krídla. Schyľovalo sa k tomu už dosť dlho - v žurnalistike, aj na akademickej pôde. Pred niekoľkými rokmi som publikoval komentár istého konzervatívneho akademika, ktorý uviedol, že "aj napriek tomu, že je vo svojom odbore jediným konzervatívcom, cíti sa pod vedením "staromódneho´ liberála bezpečne. Keď však táto generácia odíde do dôchodku, skončí aj toto. "Deti milénia" (nar. 1985 - 1995) a Gen Zers, ktorí za nimi stoja, sú jakobíni". (jakobíni - najradikálnejšie, ľavicové krídlo Francúzskej revolúcie; pozn. prekl.)   

A táto jakobínska generácia práve prebrala Times. Pod maskou rasovej spravodlivosti upevňujú svoje sily a postavenie v rámci ostatných mediálnych inštitúcií. Nikto, kto neodprisahá vernosť ľavicovej sociálnej spravodlivosti, nemá žiadnu budúcnosť. Chcete svoju kariéru venovať propagácii? Podobne je to aj s akadémiou: koľko ideologických, re-edukačných programov dokážete tolerovať? Koľkým ideologicky otráveným prednáškam a náukám ste ochotní sa podrobiť? A to všetko prichádza!"

Ako dlho dokážete klamať, alebo pritakávať lžiam, len aby ste mohli fungovať v tomto prehnitom systéme? Aké obety ste pripravení priniesť ´na oltár´ pravdy?

Istý čitateľ, ktorý je právnikom, mi povedal, že Benedict Option (Benediktínska voľba), sa čoskoro stane Benediktínskym príkazom. Požiadal som ho, aby to vysvetlil: 

"Existuje možný (aj keď nie nevyhnutný) scenár, podľa ktorého sa ocitneme v legálnom a kultúrnom režime, ktorý si naplno osvojí kritickú rasovú teóriu, znehodnotí stabilnú definíciu rodiny (to sa dnes deje na súdoch už všade) a podľa ktorého sa bude veriť odporcom prevládajúcej sexuálnej etiky. Aj keby všetko toto fungovalo len na 30% výkonu, znepríjemnilo by to vo veľkej miere život všetkým, ktorí nepália kadidlo pred vládcom týchto vecí. Podľa tohto scenára bude ortodoxná cirkev naozaj iba s veľmi malým ´o´ a bude čoraz menšia a biednejšia a Benediktínska voľba už nebude voľbou, ale jedinou možnou cestou vpred."

Som presvedčený, že to príde a preto som aj napísal The Benedict Option, a Live Not By Lies. Rýchlo sa blížime k novému politickému poriadku, novému mediálnemu poriadku a novému spoločenskému poriadku. Príbeh, ktorý som touto poštou odštartoval, je symbolom toho, o čom tu hovorí škótsky filozof Alasdair MacIntyre:

"K rozhodujúcemu prelomu v dejinách došlo vtedy, keď muži a ženy dobrej vôle odmietli poklonkovať Rímskej ríši a prestali sa stotožňovať s ´civilizáciou a morálkou´ spoločnosti, ktorá ju v podstate určovala. Namiesto toho sa usilovali o vytvorenie nových foriem spoločnosti, v rámci ktorej by sa podporovala správna životná morálka, ktorá by pomohla prežiť nadchádzajúce obdobia barbarstva a temnoty."

Impérium sa rozpadáva. To, čo ho nahradí, bude nepochybne len horšie a podmienky stability sa už nikdy nedosiahnu. Ako sa vám to pozdáva z miesta, kde dnes popoludní sedíte? Akú máte pred sebou budúcnosť vy a vaša rodina?

   

 

UPDATE: Premyslený komentár lekára z Wyomingu:

"Pripojím sa k tejto pošte za seba a za svoju rodinu. Z veľkých preľudnených miest sme už odišli. Spolu s manželkou sme desaťročia žili v jednej z najhustejšie obývaných oblastí. Bol som profesorom medicíny na jednej z našich najprestížnejších lekárskych univerzít - a moja manželka, inžinierka, bola projektovou manažérkou jedného z najväčších infraštruktúrnych projektov tejto krajiny.

Potom prišli deti.

Už predtým sme si všimli, že deti všetkých našich susedov užívajú amfetamíny - a ich rodičia namiesto toho, aby ich to zahanbovalo, boli na to hrdí - ako by to bola pocta. Všimli sme si, že vonku sa nehrá žiadne dieťa - všetky sedeli doma a celé dni hrali videohry. Išli sme sa informovať do troch najlepších prípraviek v našom meste a prvé, čo sa nás VO VŠETKÝCH TROCH spýtali, bolo: "V akom rode vychovávate svoje deti?"

Začal som mať neblahé tušenie, že moja kariéra univerzitného profesora rýchlo speje ku koncu (napriek 7 pedagogickým vyznamenaniam), keď ma "dekan pre rozmanitosť" niekoľkokrát pokarhal za to, že som nesprávne použil zámená. Čoskoro potom mi moja pacientka rozprávala o svojom 7-ročnom synovi, ktorému na štátnej škole, kam chodí, údajne diagnostikovali rapídnu rodovú dysfóriu a bez vedomia rodičov mu nasadili psychoterapiu rodového prechodu. Rodičia sa o tom dozvedeli až po 6 mesiacoch. Museli ich upozorniť, pretože "lekár" rozhodol, že dieťa potrebuje intenzívnu hormonálnu terapiu. Keď sa ma opýtala čo si myslím, opatrne som ju informoval, že odsúdili ich rodinu na život v slzách. Žena odmietla navrhovanú terapiu - a "lekár" ma nahlásil "dekanovi pre rozmanitosť" na univerzite. Rozhodla sa, že ma má už dosť a začala mi strpčovať život.  

TO VŠETKO SA STALO NA NAJVÝZNAMNEJŠEJ UNIVERZITE V JEDNOM Z NAŠICH "ČERVENÝCH ŠTÁTOV" (štáty, ktoré volia prevažne republikánov).              

S manželkou sme sa rozhodli odísť. Zanechali sme svoju kariéru, na dosiahnutí ktorej sme tvrdo pracovali. Presťahovali sme sa ďaleko na vidiek - a nikdy sme sa neobzreli späť. Obidve naše deti dobre prosperujú - veľa športujú a chodia von. Naplno sme sa zapojili do činnosti spoločenstva v našom malom mestečku a je úžasné, ako sa človeku odrazu zmenia priority. Ako jeden z mála lekárov v meste viem, že používanie napríklad stimulantov tu jednoducho neexistuje. Deti, čo tu žijú, vyzerajú zdravšie, než som kedy videl doma. Spolu s manželkou sa cítime najzdravšie od našej mladosti - život tu vyžaduje veľa práce vonku a to je pre nás veľmi dobré. Vypestujeme si 2/3 vlastných vecí. Susedia na seba navzájom dávajú pozor a my sme sa nikdy necítili takí užitoční pre druhých ako teraz.

Rád by som povedal vašim čitateľom, aby sa neobávali opustiť veľké preľudnené mestá. Budete naozaj príjemne prekvapení, čo nájdete na vidieku. Čo sa týka tohto, nikto z mojej rodiny nikdy neľutoval, že sme to urobili a nikto sa nechce vrátiť späť. Sledujeme, čo sa deje v našom bývalom bydlisku - lúpeže, vylomeniny, krv v uliciach - a len krútime hlavami. V priebehu jedného týždňa som sa dozvedel až o troch bývalých kolegoch, ktorých napadli, zranili a olúpili v meste. Množstvo lekárov, opúšťajúcich veľké mestské oblasti a sťahujúcich sa na vidiek, je čoraz väčšie. 

Po prvýkrát za dlhý čas sa cítime slobodne. O našu krajinu sa však bojíme neustále. Vieme, že celkom neunikneme nikdy, no to, čo sa tu teraz deje, je absolútne neudržateľné."

 

DISKUSIA k článku