shutterstock_1453604594.jpg

Pandémia a dni "po"

248
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Hoci pandémia koronavírusu nepreukazuje v čase písania tohto článku ešte známky ústupu, nie je na škodu začať uvažovať o tom, čo sme za zatiaľ z tejto bolestivej skúsenosti naučili. Na lekárov, politikov a ekonómov ponechávam vyvodiť dôsledky v ich oblasti špecializácie a ja sa sústredím na poučenie, ktoré si z tejto pandémie môžu zobrať veriaci.

Najdôležitejšie je to, že si oveľa viac uvedomujeme hodnotu ľudí a vecí, ktoré sme doteraz považovali za samozrejmé. Patria sem manželia, manželky, rodina, priatelia, sloboda ísť a prísť kamkoľvek chcete, a pre nás, katolíkov, ide o sväté omše a prijímanie sviatostí, na ktoré sme boli zvyknutí v našich farských kostoloch. Nutnosť dodržiavať vzdialenosť medzi ľuďmi kvôli hroziacej nákaze COVID-19 nám poslúži ako pripomienka toho, že nič nie je dôležitejšie, ako mať pri sebe niekoho blízkeho a tráviť s ním čas. 

Predovšetkým treba povedať, že táto pandémia je pre mnohých výraznou pripomienkou toho, akým vzácnym darom je život. A tu sa už žiada rozlišovať.

Celkom súhlasím s náboženskými komentátormi, ktorí uzatvorenie kostolov a zákaz omší za účasti verejnosti používajú na to, aby poukázali na omyl absolutizovania len čistého prežitia, akoby jednoduché prežitie bolo najvyššou hodnotou vôbec. Tento omyl istý katolícky autor nazval "sentimentom zachovania života za každú cenu". Vážne však spochybňujem dobrý úmysel všetkých, čo od tohto všeobecného princípu prechádzajú k jeho nadmieru spochybňujúcej aplikácii tým, že kritizujú náboženských predstaviteľov, ktorí zatvorili kostoly a zrušili omše za účasti veriacich ako krok k spomaleniu šírenia vírusu. Vyhlásenia, spojené s týmito krokmi síce môžu vyznieť viac byrokraticky než pastoračne, ale kritizovať ich je omyl, ktorý úplne stráca zmysel a nezachytáva podstatu veci. 

O aký zmysel a podstatu ide?

V prvom rade ide o znevažovanie dôležitosti zachraňovania životov bagatelizovaním statočnosti a oddanosti zdravotníckeho personálu, ktorý sa starostlivosťou o chorých trpiacich ľudí opakovane vystavuje nebezpečenstvu nákazy. Po druhé táto kritika v sebe nesie odkaz pre vysoko rizikovú skupinu starých ľudí, že je od nich sebecké, keď teraz preferujú život pred smrťou. Mnohým starým ľuďom beztak trvá dlhú dobu, než sa vyrovnajú s faktom, že skôr či neskôr zomrú, no je celkom prirodzené, že by preferovali lepšiu a krajšiu smrť, než prostredníctvom koronavírusu. 

Tí, čo sú sklamaní, že nemôžu pristupovať k sviatostiam, tvrdia, že kanonické právo zakazuje znemožniť im prístup k sviatostiam. Chápem ich sklamanie, no nič v kanonickom práve nenahrádza zdravý rozum a spoločenskú zodpovednosť v čase mimoriadnej krízy, akou je aj táto. Okrem toho Kánon 27 múdro poukazuje na to, že "najlepším výkladom zákonov je zvyk".

Pandémia napokon umožnila aj objektívnu lekciu v ocenení odvahy, kreativity a prípadného charizmatického vodcovstva v Cirkvi. Chcem sa touto cestou srdečne poďakovať všetkým, počnúc pápežom Františkom, ktorí umožnili v tejto dobe plnohodnotnú účasť na sv. omšiach a iných náboženských podujatiach prostredníctvom televízie, facebooku a iných médií. Na druhej strane by som privítal viac invenčnosti - omše na parkoviskách, spovedanie z auta a podobne.

Pomohlo by, keby sa po skončení tejto krízy stretli katolícki biskupi USA na konferencii a vydali by ´manuál´, v ktorom by boli zachytené najlepšie pastoračné skúsenosti z tohto mimoriadneho obdobia. V skutočnosti by sa niektoré zo súčasných skúseností mohli použiť aj na miestach, kde nedostatok kňazov je už realitou, alebo čoskoro bude. 

 

DISKUSIA k článku