Minulý týždeň som bol ohromený publikáciou Sandra Magistra o predslove emeritného pápeža Benedikta XVI. ku knihe Marcella Pera. Bol to ten starý dobrý Ratzinger. Neskôr v nedeľu večer som bol ešte viac užasnutý, keď som pozeral "60 minút" so zábermi pápeža Františka, ktorý odpovedal priamo do kamery filmára Wima Wendersa. Aby som pochopil oba "texty", chcel som sa pozrieť ešte na tretí text, na nedávne poznámky otca Toma Rosica, keď dostal cenu Touchstone od Národnej federácie kňazských rád.
Benediktov predslov sa zaoberá jedným z ústredných záujmov jeho teologických spisov a magisteriálnych vyhlásení ako pápeža, a to ako sa navzájom ovplyvňujú kresťanská viera a myšlienky, ktoré oživujú moderný západ. Jeho záverečné poznámky o pozícií prirodzeného poriadku odlišujúceho sa od nadprirodzeného sú nesmierne dôležité a vrátime sa k nim nabudúce.
No to, čo jasne žiari, nie je iba ľahkosť Benediktových myšlienok, ale to, ako náročné je karikovať tieto myšlienky a možno aj úmyslom zo strany tohto prefíkaného starého teológia je, ako zdôrazňuje témy, s ktorými zrejme častejšie prichádza jeho nástupca než jeho predchodca.
Napr., na zlosť neo-Feenyivcov, Benedikt do prvého odseku priamo zasadil tieto slová:
Diskontinuita medzi vyhláseniami pápežov devätnásteho storočia a novou víziou, ktorá začína s "Pacem in Terris", je zrejmá a vedie sa o nej množstvo diskusii. Je tiež stredobodom opozície Lefèbvrea a jeho nasledovníkov voči Rade.
"Diskontinuita"? "Stredobodom opozície"? Zomieram zvedavosťou, ako na to budú reagovať dnešní integralisti! A nielen integralisti. Pripomeňme si, že nikto iný ako kardinál Daniel DiNardo, predseda Americkej konferencie biskupov, nesprávne citoval Benedikta počas diskusie o "Vernom občianstve" v roku 2015, keď vyhlásil potrebu "hermeneutiky kontinuity", hoci Benedikt v skutočnosti povedal, že Druhý vatikánsky koncil vyzval na "hermeneutiku reformy" s prvkami kontinuity a diskontinuity, a to s oboma prvkami. Benedikt teraz jasne uvádza, že pokiaľ ide o zameranie tejto knihy, existuje výrazná diskontinuita.
Podobne, keď Benedikt odkazuje na "práva a povinnosti individuálneho svedomia", tak určite vie, že toto teologické storočné klišé sa stalo deliacou líniou v súčasnej Cirkvi kvôli nepochopeniu Jána Pavla II. a nenávisti voči Františkovi. V niektorých konzervatívnych kruhoch dnes odvolávanie sa na individuálne svedomie vyvoláva unáhlené reakcie a obvinenia z kacírskej odchýlky od prijatého učenia Cirkvi, hoci toto učenie vždy uznávalo dôležitosť svedomia.
Benedikt taktiež pojednáva o centrálnej úlohe ľudských práv v učení Jána Pavla II, keď píše:
Mám dojem, že u Svätého pápeža toto nebolo ani výsledkom reflexie (hoci tá mu nechýbala) ako skôr dôsledkom praktických skúseností. V úsilí proti totalitným tvrdeniam marxistického štátu a ideológii, na ktorej boli založené, vnímal myšlienku ľudských práv ako konkrétnu zbraň schopnú obmedziť totalitný charakter štátu. Tým sa ponúka priestor slobody potrebný nielen pre myslenie jednotlivca, ale predovšetkým aj pre vieru kresťanov a pre práva Cirkvi. Svetský obraz ľudských práv podľa formulácie, ktorá im bola odovzdaná v roku 1948, sa mu zjavne javila ako racionálna sila kontrastujúca so všeobecným predpokladom, ideologickým a praktickým, o štáte založenom na marxizme. A tak ako pápež potvrdil uznanie ľudských práv ako sily akceptovanej na celom svete zo všeobecných dôvodov, namierených proti diktatúram akéhokoľvek druhu.
Toto považujem za významné, pretože tak často počujeme kritikov Františka sa sťažovať, že jeho prístup k problémom je veľmi ovplyvnený jeho skúsenosťami z Argentíny. Benedikt poznamenáva, že aj Ján Pavol II. podporoval ľudské práva, hoci sekulárne chápanie práv a katolícke pochopenie zostávajú "veľmi rozdielne", a to z praktických dôvodov, alebo by sme mohli povedať z pastoračných dôvodov.
Blížime sa k času, keď sa vyrovnáme s faktom, že ministerstvo rímskeho biskupa sa zmenilo spôsobom, ktorý v tom čase mohol byť potrebný, ale narušil našu ekleziológiu? Po stáročia hral Rím odvolaciu úlohu v teologických sporoch a iba v 19. storočí sa pápežstvo stalo väčším protagonistom v teologickej diskusii. Teraz každý vzhliada k Svätej stolici nie len pre potvrdenie, ale aj pre smerovanie. Nie je to zdravé, ale v tomto odstredivom veku to snáď aj potrebujeme. Ak áno, mali by sme si však uvedomiť ťažkosti.
Čo nás privádza k rozhovoru s Františkom, alebo aspoň k výňatkom odvysielaných v "60 minútach". Obsah je pre Františka klasický: rozoberá klerikalizmus, dumá nad morálnou nevyhnutnosťou ochrany životného prostredia a jeho šarm žiari až do konca, keď hovorí o modlitbe sv. Tomáša Mora a jej nárokoch na dobrý zmysel pre humor. No je to technika, ktorá je pútavá: pri rozprávaní sa František pozerá priamo do kamery.
Ak ste niekedy robili "offsite" TV rozhovor, viete, aké znepokojujúce, či dokonca rozptyľujúce, je robiť rozhovor a hovoriť priamo do kamery. Musíte sa trénovať, aby ste sa nepozreli na monitor vpravo, kde sa zobrazuje obraz osoby, ktorá kladie otázky. Je ťažké zostať osobným a zaujatým, pretože hovoríte so strojom.
V dokumente "Pápež František: Muž svojho slova" tvorca filmu Wender využíva techniku, ktorú prvýkrát použil Errol Morris: jeho vlastný obraz sa premieta cez obojstranné zrkadlo, takže osoba rozhovoru sa pozerá do tváre moderátora, hoci sa v skutočnosti díva do kamery.
V dokumente "The Fog of War" použil Morris túto techniku, aby emocionálne odkryl Roberta McNamaru, známeho pre svoju neoblomnosť a rezervovanosť, v otázke o jeho rozhodnutiach, ktoré urobil vo vzťahu k vojne vo Vietname. Jeho cieľom bolo prekonať zastieranie, ktoré tak dlho využívali tí "najlepší a najschopnejší", aby ospravedlnili svoje mylné rozhodnutia. Wenders v tomto prípade používa rovnakú techniku a namiesto toho, aby si posvietil na to, čo bolo skryté a falošné, svieti na Františka, ktorého záväzok k čestnosti až do bodu príkrosti je všeobecne známy.
Výsledok? "Je tou najodvážnejšou osobou, akú som kedy stretol," povedal filmár o pápežovi. Kto by to mohol spochybniť pri sledovaní tohto dokumentu?
Obrátim sa ešte k prejavu otca Rosicu. Hovoril o Františkovej výzve k revolúcii nežnosti v Evangelii Gaudium, ale potom pokračuje v diskusii o druhej revolúcii. "To, čo robí, je normálne, ľudské, kresťanské správanie," povedal Rosica. "Nežnosť a normálnosť sú revolúcie v srdci a duši úradu pápeža Františka. Je to jeho neoblomná sloboda, ktorá mu umožňuje robiť to, čo robí, pretože sa nebojí a je úplne sám sebou a zároveň je týmto verným synom Cirkvi."
Je takmer nemožné preceniť mieru, do akej je kultúra Vatikánu zvláštnou kultúrou. Podobne ako v prípade vojenskej hierarchie, aj tu existuje posadnutosť protokolmi, formami a autoritou. Človek i všednosť musia zápasiť s božstvom a nadpozemstvom: stále prítomné nebezpečenstvo, že sa jedno zrúti do druhého; nebezpečenstvo ich oddelenia bude stále pokušením. Ako na kráľovskom dvore, priazeň, prístup a patronát majú prehnane vysoký význam, často vytláčajú kompetentnosť a zodpovednosť. Ako v nevestinci, pravidlá, ktorými sa riadi sexuálne správanie, sú prísne a vytvárajú skreslený, karikovaný zmysel ľudského šťastia a hriešnosti.
Pre Benedikta a Františka, v ich veľmi odlišných spôsoboch, snaha, aby si mohli zachovať svoju slobodu, ich nebojácnosť a normálnosť nie je žiadnou maličkosťou.