Nestáva sa často, aby stretnutie cirkevných predstaviteľov vo Vatikáne ukázalo tri veľké irónie o dianí v katolicizme. Zdá sa však, že táto situácia nastane v prípade stretnutia, na ktorom budú prítomní vatikánski predstavitelia a nemeckí preláti. Na summite budú rozoberať otázky Prijímania pre protestantských partnerov katolíkov v zmiešaných manželstvách.
Takým či onakým spôsobom, stretnutie odráža tieto tri postrehy:
- Dokonca aj vtedy, keď je pápež alebo vatikánsky režim skutočne odhodlaný decentralizovať, je to v globále pre Rím ťažko udržateľné
- Niektoré záležitosti v Cirkvi majú v jednej časti sveta iba symbolický význam, ale v inej môžu mať obrovský dopad.
- Pápež František je prvým pápežom z juhu, ale veľa ad intra drámy za jeho úradovania sa točí okolo prostredia par excellence - bohatej a teologicky zapálenej nemeckej katolíckej cirkvi.
Podnet na štvrtkové stretnutie pochádza z neskorého februárového zasadnutia nemeckej biskupskej konferencie, ktorá prijala usmernenia umožňujúce protestantským manželom/manželkám prijímať prijímanie za určitých podmienok, najmä keď „zdieľajú katolícku vieru“ o Eucharistii.
To viedlo skupinu siedmich nemeckých biskupov, vrátane kardinála Rainera Maria Woelkiho z Kolína, aby napísali do Vatikánu list, v ktorom požiadali o vysvetlenie, či je to záležitosť, o ktorej môže rozhodnúť miestna biskupská konferencia, alebo či je potrebné „rozhodnutie všeobecnej Cirkvi.“
List napísali bez vedomia kardinála Reinharda Marxa z Mníchova, prezidenta nemeckej biskupskej konferencie a člena papežskej rady „C9“ poradcov kardinálov. Vo svojej odpovedi z dňa 4. apríla Marx vyjadril prekvapenie, pretože text, o ktorom sa diskutovalo vo februári, je len návrh a môže sa ešte upravovať.
Na nemeckej strane sa Marx aj Woelki zúčastnia štvrtkového stretnutia, na ktoré sa pripojí aj taliansky arcibiskup Luis Ladaria, vedúci Vatikánskej Kongregácie pre náuku viery a švajčiarsky kardinál Kurt Koch, ktorý riadi Pápežskú radu pre podporu kresťanskej jednoty.
Pri všetkej úprimnosti, to nemusí byť rozhodnutie, ktoré chce František naozaj urobiť. Keď v minulosti hovoril o interprijímaní, napríklad počas návštevy rímskej nemeckej luteránskej komunity v roku 2015 a vo svojej apoštolskej exhortácii-Amoris Laetitia z roku 2016, upravil to na otázku svedomia, ktorá sa má posudzovať od prípadu k prípadu.
Inými slovami, František by mohol pokojne nechať miestnych biskupov, aby si to uvedomili sami, ale niektorí z tých istých biskupov trvajú na tom, že práve Rím by mal túto záležitosť usmerniť.
Poznamenal, že Vatikán nepožiadal o toto stretnutie a neexistuje žiadny konkrétny náznak, že by sa chcel zapojiť. Napriek tomu v 21. storočí, v prostredí nasýtenom sociálnymi médiami, rozdiel medzi „miestnym“ a „univerzálnym“ je do určitej miery anachronizmom. Všetci vieme, že všetko, čo sa stane a tlak na Rím, aby reagoval, či už od miestnych, alebo z hierarchie, často vyžaduje nevyhnutný zásah.
Inými slovami, iróniou číslo #1 je, že František sa usiluje byť decentralizujúcim pápežom vo veľmi centralizovanom období.
Po druhé, Marxova odpoveď na list od siedmych jeho kolegov prelátov bola špeciálna, pretože povedal, že on nedokáže dostatočne pochopiť to, o čom je zmätok, pretože dovoliť protestantským manželom, aby prijali prijímanie, keď zdieľajú katolícku vieru o Eucharistii a hovorili s pastorom, je už v Nemecku zavedenou praxou založenou na existujúcej cirkevnej legislatíve a pápežskom učení.
Nemeckí biskupi často citujú dokument z roku 2003 od pápeža Jána Pavla II., Ecclesia de Eucaristia, ktorý hovorí, že okrem povolenia interprijímania v prípadoch „vážnej nevyhnutnosti“, ako je riziko smrti, môže nastať aj v prípadoch,keď existuje „vážna duchovná potreba.“
Tí, ktorí poznajú skutočnosť nemeckého katolicizmu, vo všeobecnosti hovoria, že veci sa analyzujú takto: Väčšina katolíkov a protestantov v zmiešaných manželstvách nechodia pravidelne na sv. omše, takže problém interprijímania fakticky nevzniká. Pre tých, ktorí chodia a protestantský partner túži prijať prijímanie, väčšina už dávnejšie našla pastora, ktorí im rozumie a po celý čas sa potichu zúčastňujú na sviatosti. Pozorovatelia hovoria, že počty ľudí, ktorí chcú prijímanie, ale z nejakého dôvodu to nemajú umožnené, sú pomerne nízke.
Pripusťme, že dedičstvo reformácie a evanjeliového príkazu ohľadom hľadania jednoty kresťanov je kultúrnou a teologickou otázokou. Čokoľvek sa stane, stretnutie nemusí veľa znamenať, pokiaľ ide o praktizovanie prijímania v Nemecku.
Tam, kde by to mohlo znamenať viac, sú ostatné časti sveta, najmä tam, kde sú najčastejšie zmiešané manželstvá. Je zrejmé, že rozdiel medzi slovami „Nemci robia x“ a „Nemci majú teraz pápežské oprávnenie robiť x“, sťažuje vysvetlenie, prečo by iné miestne cirkvi nemali mať rovnakú voľnosť. Takže irónia č. #2: Kompromis ospravedlnený nemeckými požiadavkami by mohol mať najväčší dopad niekde inde.
Po tretie, je prekvapujúce, že nemecký hovoriaci katolicizmus pôsobí v období pápežstva Františka ako hlavný impulz vo vnútorných cirkevných diskusiách.
To bol prípad rozruchu okolo Amorisa Laetitia a otázka prijímania pre katolíkov, ktorí sa rozviedli a znovu sa zosobášili mimo Cirkvi, kde je nemecký kardinál Walter Kasper intelektuálnym architektom návrhu a rakúsky kardinál Christoph Schönborn, jeden z jeho najvýrečnejších interprétov. Bolo to taktiež v dokumente pápeža v septembri 2017 Magnum Principium, ktorý v mnohých prípadoch posunul hlavnú zodpovednosť za liturgický preklad miestnym biskupom. Marx bol jedným z najviac nadšených podporovateľov tohto kroku, keď nemeckí a rakúski biskupi štyri roky neustále odmietali prijať nový rímsky schválený preklad omše.
Teraz opäť teologická a pastoračná agenda nemecky hovoriacej cirkvi informuje o podmienkach diskusie v tomto prípade o interprijímaniach.
Obdivovatelia povedia, že niektoré z najlepších teologických reflexií v katolicizme v posledných niekoľkých storočiach vyšli z nemecky hovoriacich oblastí a je úplne vhodné, aby sa zbierali plody tejto tradície. Kritici vo všeobecnosti k tomu pristupujú podozrievavo, keď sa pýtajú, prečo klesajúca miera povolaní a miera účasti na sv. omšiach oprávňuje Nemecko, aby dávalo lekcie zvyšku katolíckeho sveta.
Bez ohľadu na to, aký pohľad ste prijali, tu je irónia # 3: Aj za pápeža „tretieho sveta“, je prvý svet sotva irelevantný. V dobrej katolíckej móde, realita cirkvi 21. storočia nie je juh namiesto severu, ale skôr juh a sever.
Tieto tri body mimochodom vôbec nezávisia od toho, čo sa stane, keď sa vo štvrtok stretnú nemeckí pastieri a vatikánski velikáni. Preto budeme musieť len čakať a uvidíme!