Dlhodobo udržateľná a prijateľná forma vzťahu Západu k súčasnému islamu je jedným z determinantov, ktorý môže rozhodnúť o tom, či si len zvykneme na reakcie po teroristických útokoch islamistov alebo budeme napomáhať to, aby sa dal náboženský extrémizmus v islame eliminovať jeho vnútornou reformou.
Po marcových teroristických útokoch v Bruseli sme boli v mediálnom priestore opäť svedkami toho istého rozčarovania, ako je možné, že sa v európskej metropole zopakovalo teroristické peklo, aké zažil Madrid (2004), Londýn (2005) a Paríž (2015). Strojcami útokov boli majitelia pasov krajín EÚ, ktorí zväčša pochádzali z bežných rodín kultúrne aj spoločensky celkom dobre integrovaných. Islam ako náboženstvo v nich nezohrával úlohu fanatického rivala toho, čo by sme mohli s trochou zjednodušenia nazvať „hodnoty Západu“. Napriek tomu sa mladá generácia – tzv. Alah generácia – niektorých európskych moslimov rozhodla pre teror toho najhrubšieho zrna.
Príčin tohto javu je niekoľko a všetky spolu úzko súvisia. Viacerí poprední odborníci poukazujú v tejto súvislosti na fakt, že jedným z rozhodujúcich faktorov príklonu mladej generácie európskych moslimov k radikalizmu a islamizmu je zlyhávanie v oblasti prevencie a pôsobenie „importovaných“ duchovných. Títo sú, povedané slušne, neriadenými strelami extrémistickej interpretácie rôznych fanatických duchovných smerov a politických frakcií islamu v tej podobe, v akej si ich priniesli z domovských krajín. Bez akejkoľvek kontroly sa voľne pohybujú na pôde európskych krajín, kde poskytujú ideologické zázemie na útoky proti občanom tých štátov, v ktorých si ich poslucháči našli zázemie. Nie je bez zaujímavosti, že práve v tých európskych krajinách, kde sú v preventívnom výchovno-vzdelávacom procese prítomné aj náboženské prvky, sa pomerne úspešne darí nekontrolovanému vplyvu radikálnych imámov na mládež zabraňovať.
Ako príklad použime Francúzsko a Nemecko, resp. Rakúsko. V Nemecku je podiel moslimov na populácii krajiny väčší ako vo Francúzsku a aj v celkových číslach žije v Nemecku viac moslimov ako v krajine galského kohúta. Napriek tomu sa Nemecko a nemecká jazyková oblasť doteraz nestala terčom krvavých teroristických útokov, ako to bolo v Paríži a v Bruseli. Podľa odborníkov za to paradoxne vďačí inému postaveniu náboženstva v spoločnosti. V rámci výchovno-vzdelávacieho procesu nielen v Nemecku, ale aj v Rakúsku totiž žiaci a študenti prichádzajú do bezprostredného kontaktu s najväčšími monoteistickými náboženskými systémami a s ich inštitucionálnymi a hierarchickými reprezentantmi. V praxi to vyzerá tak, že súčasťou vyučovania sú teda aj návštevy mešít, islamských kultúrnych centier a spoznávanie aktivít lokálneho moslimského spoločenstva.
Najmä v mestách, kde rôzne náboženské a kultúrne komunity žijú vedľa seba, to prispieva k ich vzájomným kontaktom a spoznávaniu. Počas edukačných workshopov sa aj miestny imám musí pripraviť na dialóg so študentmi, musí sa naučiť rešpektovať ich svetonázorovú inakosť a náboženskú rozmanitosť. Keďže je tento proces v nejakej podobe súčasťou učebných osnov, má svoje jednotné kontúry a pravidlá rovnako platné pre všetkých. Skrátka, ako konštatoval popredný nemecký odborník na islamizmus Ahmad Mansour (v roku 2015 vydal knihu Generation Allah: Warum wir im Kampf gegen religiösen Extremismus umdenken müssen): „Všetci zúčastnení sa učia porozumieť takému islamu, ktorý je zlučiteľný s demokraciou, lebo len taký patrí k Nemecku.“ Celá táto činnosť má okrem iného za cieľ nedopustiť anonymitu a getizáciu moslimskej komunity uprostred domovskej väčšiny.
Krajiny ako Rakúsko a Nemecko ukazujú, že sa to dá a má to zmysel. Islam je v Rakúsku po katolicizme druhé najrozšírenejšie náboženstvo (predbehlo evanjelickú cirkev a. v., ako aj ortodoxné kresťanské cirkvi), ale krajina aj vďaka vyššie zmienenému medzináboženskému vzdelávaciemu modelu patrí medzi lídrov v národnom dialógu medzi moslimami a kresťanmi. S tým sa stotožňuje aj Ahmad Mansour a dodáva, že „mladým musíme začať o nebezpečenstve radikálneho islamu hovoriť skôr a dôraznejšie. Ak sa o to začneme zasadzovať tam, kde sa islamizmus už prejavuje násilnými činmi, tak sme prehrali.“
O Francúzsku sa niečo také, žiaľ, povedať veľmi nedá. Krajina sa ocitla v pasci svojej vlastnej sekulárnej doktríny. Jej najväčšou etatistickou dogmou je sekularizmus, podľa ktorého majú byť všetky náboženské symboly a náboženstvá vylúčené z inštitúcií, ktoré kontroluje štát, vrátane štátneho školstva. Preto ani nie je možné tamojšiu mladú generáciu učiť a vzdelávať v kultúre medzináboženského spolužitia a dialógu v miere, v akej sa to deje na vyššie uvedených príkladoch. Politicky korektná dereligionizácia Francúzska ho dostala do situácie, keď môžu v mešitách a islamských kultúrnych centrách frankofónnej Európy nerušene a pod rúškom anonymity pokojne účinkovať aj extrémisti a teroristické bunky bez toho, že by si to niekto zvonku všimol.
Radikálny „importovaný“ imám sa tak aj spoločensky vo Francúzsku odhaľuje veľmi ťažko a dokáže poľahky žiť z prostriedkov islamistických mecenášov z krajín mimo EÚ. Rovnako tak aj aktivisti miestnych moslimských komunít nie sú nijako motivovaní nadväzovať kontakty s lokálnym domácim obyvateľstvom a študenti zo štátnych francúzskych škôl prichádzajú azda o jedinú možnosť nahliadnuť do bežného života svojich moslimských spoluobčanov. Francúzsky model striktného oddelenia vzdelávacieho procesu od akéhokoľvek náboženského konceptu zlyhal a dnes mu frankofónne prostredie v Európe „vďačí“ za moslimské No Go zóny, ktoré napríklad v Rakúsku nenájdete.
Pritom aj v samotnom islamskom prostredí existujú platformy, ktoré sa pokúšajú o partnerský dialóg s nemoslimským svetom a snažia sa byť protiváhou radikálneho politického islamu a islamizmu. Jedna takáto iniciatíva sa o slovo prihlásila minulý rok. Vydala tzv. Manifest, čo bola spoločná výzva prezidenta Svetovej konferencie náboženstiev pre mier (World Conference of Religions for Peace) Ghaleba Bencheikha, bývalého vicepremiéra Malajzie Anwara Ibrahima a zároveň predsedu Svetového fóra moslimských demokratov (World Forum for Muslim Democrats), spoluzakladateľa Nadácie pre islamské reformy Felixa Marquarda (Abd al-Raḥman al-Kawakibi Foundation) a oxfordského profesora pre islamské štúdiá Tarika Ramadana.
Vo vyhlásení sa okrem iného hovorí o odsúdení tých islamských mienkotvorcov, ktorých rétorika podriaďuje násilie a teror náboženstvu. Signatári vyzývajú k reformám v oblasti náboženskej výchovy, postoja k legitímnym vládam, rešpektovania zásad právneho štátu, slobody prejavu a k ochrane základných práv a slobôd. Zaujímavosťou tejto výzvy je aj zmienka o náboženskej slobode v moslimských krajinách, v ktorej autori jednoznačne deklarujú, že každý má právo sa sám rozhodnúť, aké vierovyznanie si zvolí.
Inou, ešte dôležitejšou iniciatívou je tzv. Vyhlásenie z Marakeša (Marrekesh Declaration) z 28. januára tohto roku. V dňoch 25. až 27. januára sa tam na pozvanie marockého monarchu Mohameda VI. stretlo 250 islamských učencov (sunitských aj šítskych) zo 120 krajín sveta, aby sa zreteľne vyjadrili proti diskriminácii nemoslimov v moslimských krajinách. Požadovali občiansky vývoj vo vnútri islamskej tradície a záruky náboženskej slobody. Hlavný islamský učenec z Mauretánie, šejk Abdullah bin Bayyah, ktorý pripravoval text Vyhlásenia doslova povedal, že „úlohou popredných islamských teológov je energické odmietnutie extrémistického pohľadu na islam a ochrana náboženských menšín a ich kultúr. K tomu je nevyhnutné očistiť v moslimskom školstve učebné osnovy od diskriminačných vyjadrení proti nemoslimom. Tiež potvrdzujeme, že je bezohľadné a nezodpovedné zneužívať náboženstvo s cieľom potláčať práva náboženských menšín v islamských krajinách.“
Je síce pravda, že text Vyhlásenia nemá právny účinok a v tomto zmysle nezaväzuje moslimské krajiny k tomu, aby sa zaručili za jeho realizáciu. V každom prípade je to ale dôležitý signál pre reformné a umiernené prúdy vo vnútri bohatej islamskej tradície. Svojou účasťou a vyjadreniami Vyhlásenie spolu s ďalšími 50 zástupcami iných náboženstiev, ktorí boli hosťami podujatia, podporili aj niekdajší arcibiskup Washingtonu, kardinál Theodore McCarrick a francúzsky biskup z Évry Michel Dubost. Na stretnutí mal prehovoriť aj chaldejský patriarcha Iraku Rafael I., ale iracká vláda mu nedovolila vycestovať.
Je nespochybniteľné, že tieto dve veľké výzvy sú signálom toho, že v islamskom prostredí sú skupiny intelektuálov, politikov, biznismenov a bežných veriacich, pre ktorých je radikálny islamizmus neprijateľným konceptom. Na druhej strane je nevyhnutné povedať, že akékoľvek náboženstvo, resp. jeho interpretácia, sa dá reformovať len v skutočne slobodnej krajine. Preto sa domnievam, že táto jedinečná šanca na zmenu zatiaľ existuje len u nás v Európe, keďže krajiny ako Saudská Arábia, Turecko a Irán, ktoré sa pasujú za politických lídrov islamu (nehovoriac o ďalších islamských krajinách), majú k slobode poriadne ďaleko.
Pre európskych moslimov tak Manifest a Vyhlásenie predstavujú jedinečnú šancu na zmeny. Obidva dokumenty sú tiež príležitosťou, ako dopomôcť k zlepšeniu veľmi zlého imidžu ich náboženstva (v Egypte sa už v tomto smere podarilo dosiahnuť prvé pozitívne výsledky). Ak sa totiž vo veci vnútornej reformy islamu aspoň v jeho európskych kontúrach nič nezmení, budú bombové útoky smutnou realitou našich dní a EÚ definitívne príde o ďalšie zo svojich dlho budovaných benefitov – luxus bezstarostnosti a pocit bezpečia.
Hoci spomenuté iniciatívy v žiadnom prípade neznamenajú málo, pre úplnosť treba povedať, že pri ich podpore zohráva zásadný problém skutočnosť, že centrá kľúčových islamských autorít sú už z podstaty svojej historickej tradície za hranicami Európy a to ešte v krajinách, kde sa o občianskej a slobodnej spoločnosti nesmie ani len verejne hovoriť, a nie to ešte prenášať takéto myšlienky do islamského svetonázorového konceptu. Preto zdieľam obavu, že reformný občiansky islam európskeho razenia je zatiaľ viac utópiou ako svetlou budúcnosťou. Avšak v duchu hesla, že je lepšie spraviť aspoň niečo ako nič, si predsa len myslím, že by nebolo zlé mať na zreteli, že islamské platformy ako Manifest a Vyhlásenie stoja za podporu.
Kým sa tak stane, nebolo by na škodu, keby európski politici nebrali na ľahkú váhu fakt, že z moslimskej komunity krajín EÚ pochádzajú tisíce bojovníkov IS, z ktorých sa regrutovali stovky potenciálnych atentátnikov. Podľa rešpektovaného amerického Pew Research Centervo Washingtone vystúpi v najbližších 35 rokoch podiel moslimského obyvateľstva na celkovej svetovej populácii zo súčasných 23 na asi 30 percent. International Bulletin of Missionary Research (v. 39, n. 1, 2015) odhaduje, že v absolútnych číslach to v roku 2050 bude asi 2,678 miliardy ľudí.
Je viac ako zrejmé, že sa tieto predpovede v určitých štatistických, sociologických a religionistických ukazovateľoch dotknú aj EÚ. Súčasné politické elity Západu by preto vzhľadom na možnú reformu islamu mohli konečne dospieť k tomu, aby aspoň Turecku a Saudskej Arábii, ako svojim deklarovaným spojencom, dali zreteľne najavo, že si u nás neželajú ich podporu „importovaným“ imámom a takej podoby islamu, ktorá neakceptuje náboženskú slobodu a hodnotovú pluralitu, na akú sme v Európe zvyknutí.
V opačnom prípade riskujeme, že vlna teroru islamistov bude pokračovať a vyústi do mutácie právnych štátov EÚ na bezpečnostné etatistické útvary, ako pred tým varuje taliansky filozof Giorgio Agamben.