Ateizmus a jeho gravitačná sila

28.07.2017
300 1 1
ZSmatanova

 

Pochopiť rozsah a nárast ateizmu v Amerike neznamená rozprávať len o ateizme ako takom, ale aj o tzv. „semi-ateizme“ (poloateizme). Pod týmto pojmom mám na mysli ľudí, ktorí nie sú celkom ateisti, ale ktorí k nemu inklinujú; prinajmenšom majú „tendenciu“ k nemu smerovať. Formou vysvetlenia vám teraz ponúkam zoznam, ktorý však ostane stále otvorený, neúplný:

Prvým na zozname je, pochopiteľne, samotný ateizmus. Má dve formy – individuálny ateizmus a absolútny ateizmus. Ten prvý vyznáva človek, ktorý povie „Čo sa mňa týka, ja neverím v Boha“. Tento človek je však tolerantný (alebo, pre každý prípad, ľahostajný) a neprekáža mu, ak iný človek v Boha verí. Na rozdiel od neho absolútny ateista celoplošne odmieta tvrdenie, že Boh existuje a pochopiteľne by bol najradšej, keby si ani ty neveril v existenciu Boha z rovnakého dôvodu, z akého neveríš v škriatkov a víly – pretože také veci skrátka neexistujú.

 

Ďalším na zozname je agnosticizmus. Agnostik sa teoreticky nachádza uprostred, medzi vierou v Boha a nevierou, pochybnosťou, či skepsou. Teoretický agnostik hovorí, že šanca že Boh existuje je približne 50/50. Niektorí agnostici to naozaj aj hovoria. V praxi je to však tak, že ak vám dnešný Američan povie, že je agnostik, v skutočnosti je ateista. Uvažuje asi tak, že pokiaľ mu nikto nemôže absolútne zaručiť, že Boh neexistuje, je tu šanca asi jedna k tisícke, k miliónu, k desiatim miliónom ..., že Boh existuje.

Mimochodom, tvrdiť o sebe, že ste vyloženým ateistom, je voči vašim veriacim blížnym dosť hrubé. Slušný ateista sa prezentuje skôr ako agnostik. Typický agnostik žije tak, ako by neexistoval žiadny Boh – nemodlí sa, nechodí do kostola (okrem sobášov a pohrebov) a neriadi sa, pochopiteľne, morálnymi zásadami, ako je Desať Božích prikázaní.

Agnosticizmus má, podobne ako ateizmus, dve formy: individuálny agnostik, ktorý hovorí „Čo sa mňa týka, ja pochybujem že Boh existuje, no nevadí mi, ak ty v neho veríš“, a absolútny agnostik tvrdí, že otázku existencie Boha nedokážeme svojím ohraničeným ľudským rozumom zodpovedať. A preto by si sa o to nemal pokúšať ani ty.

 

Tretiu položku na zozname môžeme nazvať aj moderný deizmus. Sem patria ľudia, ktorí vezmú židovsko-kresťanskú predstavu Boha, obnažia ju až na kosť, zbaviac ju tak všetkých nepodstatných prvkov. A čo sú pre nich nepodstatné prvky? Nuž všetko, čo je neprijateľné a nepohodlné pre zmýšľanie naozaj svetského, moderného (alebo postmoderného) človeka. Ježiš bol podľa nich dobrý a múdry človek, rozhodne však nie vtelený Boh.

 

 

Bol starobylou verziou moderných mučeníkov – Mahátma Gándhího a Johna Lennona. Boh neinšpiroval pisateľov Svätého Písma, ani nezaložil Katolícku cirkev, či inú kresťanskú cirkev. Z pohľadu Boha sú podľa nich cirkvi v podstate nepotrebné inštitúcie, ba práve naopak, škodia.

Títo deisti sú „duchovne založení, nie však nábožní“, čo v preklade znamená „Som nábožný, ale iba v súkromí; nepatrím do žiadneho organizovaného náboženstva.“ Niektoré aspekty kresťanskej morálky sú pre deistický názor dobré, napr. láska a tolerancia (majú utkvelú predstavu, že Ježiš bol majstrom tolerancie). Iné aspekty sú podľa nich beznádejne zastaralé, napr. kresťanská sexuálna morálka. A kto alebo čo je Boh? Boh je tajomná, avšak priateľská sila, ktorá sa nachádza mimo viditeľného sveta.

 

Štvrtým na zozname je „liberálny“ kresťan. Liberálni veriaci sú takí, ktorí tvrdia, že kresťanské dogmy nie sú vôbec (alebo len minimálne) podstatné a dôležité. Dôležité pre nich, v skutočnosti to najdôležitejšie, na kresťanstve je jeho etický prvok – nezáleží na tom, v čo veríš, ale na tom, ako sa cítiš a ako sa správaš.

Liberálni veriaci bez problémov odmietnu akúkoľvek, alebo aj všetky, kresťanské dogmy, ktoré pokladajú za nepohodlné, neprijateľné pre seba alebo za také, ktoré nedokážu udržať krok s úžasnou múdrosťou a šikovnosťou prosperujúcich krajín 21. storočia. A hoci liberáli veria, že morálne dobro je podstatou kresťanstva, ich slobodomyseľný postoj k dogmám im dovoľuje predefinovať, čo sa pokladá za morálne dobro a čo za morálne zlo.

A následok? Nie je nič nezvyčajné stretnúť liberálneho kresťana, ktorý nielenže popiera takmer všetky časti Nicejsko-carihradského vyznania viery (okrem „bol ukrižovaný za vlády Poncia piláta“) ale úprimne súhlasí (nemá problém s morálkou) so smilstvom, potratom a s „manželstvami“ osôb rovnakého pohlavia. Extrémnejšie liberálne formy len ťažko rozoznáte od vyššieuvedeného deizmu, okrem dvoch vecí: liberáli sa radi nazývajú kresťanmi a radi patria do Cirkvi.

 

Tieto formy ľahko skĺznu jedna do druhej – liberálne náboženstvo k deizmu, deizmus k agnosticizmu, agnosticizmus k plne rozvinutému ateizmu. Je to ten najšmykľavejší svah na svete. Keď sa teda kresťania rozhodnú „liberalizovať“ svoju vieru, je viac než isté, že ich deti alebo vnúčatá skončia ako ateisti.

Niekto však môže namietať, že „svah síce je šmykľavý, ale ak by sme robili malé kroky, prečo by vývoj nemohol ísť naopak? Prečo by sa nedalo skĺznuť z ateizmu k agnosticizmu, odtiaľ k deizmu, odtiaľ k liberálnemu kresťanstvu a z liberálneho kresťanstva k plnej kresťanskej ortodoxnosti?“

Áno, dá sa to. Niektorí to aj robia. Lenže dnes ide skôr o výnimku, než o pravidlo. Veľa totiž závisí od toho, aký má tento šmykľavý svah sklon. A v USA a ostatných rozvinutých krajinách sa už jedná skôr o voľný pád priamo do ateizmu. Ateizmus, spolu s rozličnými druhmi „semi-ateizmu“, dnes dominuje takzvaným „rozhodujúcim postom súčasnej kultúry“ – médiám, zábavnému priemyslu, vyššiemu vzdelaniu).

A výsledok? Ateizmus má dnes oveľa väčšiu gravitačnú silu, než tradičné kresťanstvo. A prekonať sklon tohto svahu si už nevyžaduje iba obnovenie síl v cirkevných spoločenstvách, ale aj zásadný kultúrny prerod – taký, aký sa v dejinách ľudstva vyskytoval len veľmi zriedka.

 

DISKUSIA k článku