De Mattei: Plán “reinterpretácie” Humanae Vitae

14.06.2017SVET
425 1 2

 

Pápež František vymenoval monsignora Gilfreda Marengo, profesora Pápežského inštitútu Jána Pavla II, za koordinátora komisie, vytvorenej za účelom „reinterpretácie“ encykliky Pavla VI Humanae Vitae vo svetle Amoris Laetitia, a to pri príležitosti 50-teho výročia jej promulgácie (verejného vyhlásenia; pozn. prekl.), ktoré pripadne na budúci rok. Prvé chýry o existencii tejto komisie, ešte stále tajnej, poskytuje Vatikánsky reportér Marco Tosatti, z overeného zdroja.

Môžeme potvrdiť, že existuje komisia, ktorú tvoria: monsignor Pierangelo Sequeri, ktorý je riaditeľom Pápežského inštitútu Jána Pavla II, ďalej profesor Philippe Chenaux, ktorý prednáša Cirkevné dejiny na Lateránskej pápežskej univerzite a monsignor Angel Maffeis, riaditeľ Inštitútu Pavla VI v Brescii. Koordinátorom tejto komisie je už spomínaný msgr. Gilfredo Marengo, ktorý prednáša Teologickú antropológiu na Inštitúte Jána Pavla II a je členom prípravného výboru na preskúmanie CVII-Centro Vaticano II Studi e ricerche.

Komisia, vymenovaná pápežom Františkom, má za úlohu získať z Vatikánskych archívov dokumentáciu, súvisiacu s prípravnými prácami na encyklike Humanae Vitae, ktoré prebiehali v období 3 rokov – počas Druhého Vatikánskeho koncilu a po ňom. Prvú pracovnú skupinu, ktorá mala preskúmať problematiku „regulovania pôrodnosti“, vytvoril ešte pápež Ján XXIII v marci 1963. Za pápeža Pavla VI sa rozrástla na 75 členov. V roku 1966 doručili „odborníci“ svoje závery pápežovi Montinimu a automaticky očakávali, že sa tým otvorí brána k umelej antikoncepcii.

V apríli 1967 sa dokument, vyhradený pre komisiu - inak je to dokument, od ktorého by mala začať „re-interpretácia“ encykliky – objavil súčasne vo francúzskom Le Monde, v anglickom The Tablet a v americkom The National Catholic Reporter. Pápež Pavol VI napokon po dvojročnom váhaní zverejnil 25. júla 1968 svoju encykliku Humanae Vitae, v ktorej potvrdil tradičný postoj Cirkvi, ktorá vždy zakazovala umelé obmedzovanie pôrodnosti. Toto bol, ako sa vyjadril aj filozof Romano Amerio, najdôležitejší úkon jeho pontifikátu.

Encyklika Humanae Vitae bola objektom bezprecedentných sporov, a to nielen zo strany teológov a kňazov, ale aj niekoľkých biskupov, počnúc belgickými, na čele s prímasom kardinálom Leom Suenensom, ktorý sa ešte na koncile vehementne ozval: „Nechajte nás riadiť sa vedeckým pokrokom. Veľmi vás prosím, bratia. Vyhnime sa novému Galilejskému utrpeniu. To jedno už Cirkvi úplne stačí.“ Turínsky arcibiskup, kardinál Michele Pellegrino dokonca označil encykliku za „jednu z tragédií pápežskej histórie“.  

V roku 1969 deväť holandských biskupov, medzi ktorými bol aj kardinál Alfrink, hlasovalo za tzv. Deklaráciu nezávislosti, v ktorej vyzývali veriacich, aby odmietli náuku Humanae Vitae. Holandská pastoračná rada sa v neprítomnosti biskupov postavila na stranu Nového katechizmu, odmietajúc opravy odporúčané Rímom a žiadajúc Cirkev, aby sa otvorila „novým radikálnym prístupom“ k riešeniu morálnych problémov, ktoré sa vynorili počas Koncilu: predmanželské spolunažívanie, homosexuálne zväzky, potrat a eutanázia.

Kardinál Francis J. Stafford upozorňuje: „V roku 1968 sa v Cirkvi odohralo niečo hrozné. V kňazskej službe, medzi priateľmi – všade bol rozkol, rozdelenie – ktoré už nikdy nikto nenapraví; tieto zranenia budú čoraz viac sužovať celú Cirkev“ (1968, l´anno della prova, L´Osservatore Romano, 25. júla 2008).

O antikoncepcii sa pápež Pavol VI v Humanae Vitae vyjadril spôsobom, ktorý teológovia označili za neomylný, čiže aj nemenný, no nie preto že by sám dokument mal náležitosti neomylnosti, ale preto, lebo opätovne potvrdzuje dogmu, ktorej sa odjakživa pridŕžalo Magistérium (náuka) Cirkvi. Jezuitskí teológovia Marcelino Zalba, John Ford a Gerald Kelly, ako aj filozofi Arnaldo Xavier da Silveira a Germain Grisez a mnohí iní, vysvetľujú, prečo sa doktrína Humanae Vitae má pokladať za neomylnú – nie kvôli jej verejnému vyhláseniu, ale preto, lebo potvrdzuje riadne, stále a všeobecné Magistérium pápežov a biskupov celého sveta.

Monsignor Gilfredo Marengo, prelát, ktorého pápež František poveril úlohou „re-interpretácie“ Humanae Vitae, patrí zas naopak, do kategórie prelátov, ktorí sú presvedčení, že dokážu zlúčiť a zmieriť niečo, čo je nezlučiteľné a nezmieriteľné. V septembri 2015, vo svojom komentári v novinách Vatican Insider, v súvislosti so Synodou o rodine odporučil „zriecť sa koncepcie doktrinálneho dedičstva Cirkvi ako uzavretého systému, do ktorého nepreniknú otázky a podnety súčasnosti; v ktorom je kresťanské spoločenstvo povolané dosvedčovať svoju vieru ohlasovaním a vydávaním svedectva o nej.“

23. marca 2017 vyšiel v tých istých novinách článok s príznačným názvom Humanae Vitae a Amoris Laetitia, v ktorom monsignor Marengo hovorí: Polemická hra – antikoncepčná tabletka áno/nie, tak ako dnes – sväté prijímanie pre rozvedených áno/nie – je iba vonkajším obalom nepokoja a napätia, ktoré sú v štruktúrach života Cirkvi markantnejšie. Vždy, keď kresťanské spoločenstvo upadne do omylu a navrhuje žiť podľa vzoru, ktorý je odvodený od príliš abstraktných a umelo vykonštruovaných teologických ideálov, pojme tento pastoračný úkon ako schematickú aplikáciu doktrinálnej paradigmy“, a dodáva, že „určitý spôsob obrany a uznania náuky Pavla VI bol zrejme jedným z faktorov, kvôli ktorým – a v tomto bode cituje pápeža Františka - prezentujeme príliš abstraktný teologický ideál manželstva, takmer umelo vykonštruovaný, na hony vzdialený od konkrétnej situácie a skutočných možností rodín. Táto neúmerná idealizácia, a najmä teraz, keď sme znova prebudili dôveru v milosrdenstvo, nerobí z manželstva príťažlivejšiu a žiadanejšiu vec, ale pravý opak.“

 

Tak či onak, ak sú ale antitézy „antikoncepčné tabletky áno/nie“, podobne ako dnes „sväté prijímanie rozvedeným áno/nie“ iba polemickou hrou, potom by sa mal ten istý princíp aplikovať aj na také závažné témy viery a morálky, ako sú: „potrat áno/nie“; „zmŕtvychvstanie áno/nie“; „dedičný hriech áno/nie“ a tak ďalej. Samotná podstata protikladu medzi pravdou a omylom, medzi dobrom a zlom, sa teda z tohto hľadiska stáva iba „polemickou hrou“.

Treba poznamenať, že monsignor Marengo nenavrhuje čítať Amoris Laetitia na základe hermeneutickej (vysvetľujúcej) spojitosti. Nepopiera existenciu protirečení medzi obidvoma dokumentmi; pripúšťa, že Amoris Laetitia dovoľuje to, čo Humanae Vitae zakazuje. Pridŕža sa však toho, že každá teologická a doktrinálna antitéza by sa mala relativizovať a nahradiť syntézou, ktorá dokáže zlúčiť a zmieriť protiklady. Pravá dichotómia (rozdelenie na dve časti) je teda medzi abstraktným a konkrétnym, medzi pravdou a životom. Podľa monsignora Marenga sa teda ráta to, keď kňaza hodíte do vôd pastoračnej praxe bez toho, aby sa mohol oprieť o „príliš abstraktné a umelo vykonštruované teologické ideály“. Smer činnosti teda bude určovať prax, a nie doktrína, Správanie sa skrátka rodí zo správania. A žiadne správanie nemôže podliehať abstraktnému teologickému a morálnemu hodnoteniu. „Životné vzory“ neexistujú; je len život, ktorý sa žije tak ako prichádza a ktorý akceptuje všetko, ospravedlňuje všetko a posväcuje všetko. Princíp imanencie, ktorý sv. Pius X vo svojej encyklike Pascendi z roku 1907 zrušil, sa opäť, a to exemplárnym spôsobom, navrhuje.

 

Nájde sa kňaz alebo teológ, ktorý bude mať tvárou v tvár programu „reinterpretácie“ Humanae Vitae odvahu použiť slovo „heréza“?

 

 

DISKUSIA k článku