Homo-Homofóbia. Pohľad do zákutia temnej gay reality v USA.

10.03.2017USA
1179 9 6
Matej Trančo
Kultúra smrti

Keď Najvyšší súd USA rozhodol o práve pseudo-manželstva pre celú krajinu, LGBT komunita (pre ktorú to bol dlhodobý cieľ), začala dumať nad tým, čo robiť a ako udržať svoju agendu stále v pozornosti.

Niektorí z nich ako aj napríklad rozhlasový moderátor/aktivisa Michelangelo Signorelli správne predpovedali, že odpoveď konzervatívnych kresťanov bude ochrana náboženskej slobody, že budú kresťania prosiť o to, aby ich nechali na pokoji a aby neboli nútení ísť proti svojej výhrade vo svedomí.

Iné silné homosexuálne organizácie odpovedali vytiahnutím transgender témy napriek tomu, že sa o ňu nikdy predtým nezaujímali. Letmý pohľad do New York Times ukazuje, že neexistovali žiadne transgender príbehy do roku 2015 až do prípadu Obergefell vs. Hodges (rozhodnutie najvyššieho súdu o sňatku osôb rovnakého pohlavia). Počet transgeder príbehov za noc vzrástol z jedného či dvoch na viac než 1000.  

Obe reakcie mali čo dočinenia so zvyšovaním (finančných) dotácií a udržiavaním svojej problematiky pred očami verejnosti potom, čo svojou agendou povymetali stôl Najvyššieho súdu. Koniec koncov, gay páry si môžu nájsť iných pekárov či fotografov, ktorí vyzdobia a zvečnia ich "svadby" (autor naráža na TIETO prípady - editor).

Pozoruhodnou vecou je to, že si teraz želajú otvorene hovoriť o svojom životnom štýle. Nechutná, avšak mainstreamová gay publikácia Advokát hovorí príbeh (autorom je lekár), ktorý učí mladých ako trénovať svoje telo na sodomiu. Je to naozaj príšerné čítanie.

Píše: "Často pacientom hovorím, že známi ľudia to už dlho robia a niektorí sa s tým prvýkrát stretli vo svojej mladosti. Nanešťastie nám nik neukázal na sexuálnej výchove na strednej škole cestu do zadku. No stále nie je neskoro na učenie sa a všetci si užívame nové a pozitívne sexuálne skúsenosti. Tu je moja príručka na to ako to robiť do zadku..."

V publikácii sa taktiež nachádzal úryvok hovoriaci, že by gayovia mali pravidelne podstupovať mikroskopickú skúšku svojich pozadí. Avšak tieto časti nebudú videné ľuďmi mimo homosexuálnej bubliny, no na verejnosti sú dva šokujúce a odhaľujúce úryvky, ktoré boli práve publikované ešte viac mainstreamovým Huffington Post

Pamätajte, že ak nebudú mať pocit víťazstva tak nebudú ani ochotní odhaliť nechutné zákutia svojho životného štýlu.

Chad Felix Greene začína dielo “Čo sa stane keď majú muži sex s násťročnými chlapcami” s takýmto úvodom: "Prvýkrát som mal sex s mužom ako tínedžer keď som mal 14 rokov." Hovorí, že k nemu vo verejnej knižnici pristúpil starší muž a v podstate ho napadol. Páčilo sa mu to a tak sa tam vracal za účelom opakovania. Píše, že tento starší muž "ho previedol cez mnohé sexuálne aktivity."

Greene pokračuje v opise svojho neviazaného a nebezpečného sexuálneho dospievania: "mal som 15 a stál som sám na prázdnom parkovisku o jednej ráno čakajúc na úplných cudzincov, ktorí si ma zoberú do auta za účelom sexu." Do svojich 16-tich rokov "mal za sebou desiatky sexuálnych partnerov." Keď odišiel zo strednej školy povedal, že stretol viac gayov jeho veku a bol "šokovaný keď zistil, že takmer všetci z nich zažili rovnaký príbeh."

Greene má teraz 34 a hovorí, že si nevie predstaviť robiť to isté, čo prežil, nejakému tínedžerovi. Avšak to, čo opisuje je bežnou praxou a niečim, čo gayovia doteraz nechcú priznať.

Iný príbeh zverejnený v Huffington Post sa volá "Spolu: Epidémia osamelosti gayov" a pochádza od Michaela Hobbesa. Je neskutočne dlhý a opísaný môže byť ako výkrik srdca o tom aký hrozný je svet gayov. Hobbes opisuje trajektóriu, ktorá oddeľuje jeho gay a sexuálne normálnych priateľov. Sexuálne normálni sa vydávajú na cestu vzťahov, sobášov a šťastia. Gayovia žijú životy drogami poháňaného anonymného sexu, ťažkého pitia, porna a ubíjajúcej osamelosti (dobrá poznámku z minulého článku - tak prečo zrazu ten pochod "hrdosti" keď je život homosexuála smútok a osamelosť? - editor). Hobbes cituje pol tucta štúdií hovoriac, že niečo vo svete gayov je fakt chybné.

Je u nich "dva až desaťkrát väčšia pravdepodobnosť spáchania samovraždy ako u hetero ľudí ... dvakrát väčšia pravdepodobnosť depresií." Tri štvrtiny "gayov, ktorí nedávno prišli do New Yorku, trpia úzkosťou či depresiou, užívajú drogy či alkohol, zažívajú riskantný sex alebo dokonca kombináciu týchto troch variantov."

Hobbes hovorí, že "gayovia majú menej blízkych priateľov ako heterosexuáli či lesbičky" a že pocit osamelosti "nie je len americkým fenoménom. V Holandsku v ktorom je homosexuálne manželstvo legálne od roku 2001 sú gayovia trikrát náchylnejší k poruche nálady než heterosexuáli, a je u nich 10-krát väčšia pravdepodobnosť spôsobenia si 'samovražedného sebapoškodzovania'." "Vo Švédsku v ktorom existujú občianske spolky od roku 1995 a legálnosť manželstva od roku 2009 muži vydatí (angličtina nerozlišuje vydať sa/oženiť sa - editor) za mužov páchajú trikrát viac samovrážd ako muži vo sväzkoch so ženami," píše Hobbes.

Hobbes spomína New York, Švédsko a Holandsko zámerne. Každé z týchto miest je rajom pre gayov a tak externá "homofóbia" nemôže byť dôvodom. Samotný Hobbes bol "vychovaný v modrom mestečku PFLAG (organizácia heterosexuálov ktorí podporujú LGBT - editor) rodičmi. Nikdy som nepoznal nikoho kto by zomrel na AIDS, nikdy som nezažil priamu diskrimináciu a vyšiel som zo svojho uzavretého sveta do takého, kde manželstvo, veľké ploty a zlatý retriever neboli len uskutočniteľné ale očakávané." Potom hovorí: "Taktiež som chodil na terapiu a prerušoval som ju častejšie ako som si stiahol a vymazal Grindr." (Grindr je nechutná gay webstránka, ktorá mužom umožňuje vyraziť si s iným mužom kdekoľvek sa práve nachádza - prakticky rýchla [sex]zoznamka)

Hobbes hovorí, že súčasťou problému je internalizovaná homofóbia a teda niečo, čo môžete nazvať "homo-homofóbiou," no oni to nazývajú "menšinovým stresom." Teória menšinového stresu je taká, že člen "marginalizovanej" komunity (v preklade - taký, ktorý je na okraji spoločnosti - editor) môže pociťovať otvorené nepriateľstvo alebo aspoň potrebuje vynakladať dodatočné úsilie vo všetkých aspektoch svojho života a teda prežíva tlak, ktorý je väčšine z nás neznámy. Možno. A možno nie.

Doktori Lawrence Mayer a Paul McHugh vo svojom prehľade literatúry o sexuálnej orientácii a rodovej identite píšu:

Model sociálneho stresu možno platí pre pár zlých duševných následkov, ktoré zažívajú sexuálne menšiny, avšak dôkazy podporujúce tento model sú obmedzené, nekonzistentné a neúplné. Niektoré z ústredných pojmov tohto modelu akým je napríklad stigmatizácia nie sú ľahko realizovateľné. Existujú dôkazy spájajúce niektoré z foriem zlého zaobchádzania, stigmatizácie a diskriminácie s niektorými zlými duševnými následkami zažívanými homosexuálmi, ale nie je ani zďaleka jasné, či platia tieto faktory pre všetky rozdiely medzi heterosexuálnou a neheterosexuálnou populáciou.

Dokonca ani Hobbes nie je úplne presvedčený. Hovorí, že bežný pocit v živote gaya je odcudzenie a to zvlášť po úpechu webu Grinder. Avšak, viac než len odcudzenie - sociálna interakcia je im odporná. Opisuje situáciu ako sa priznal že je homosexuál a dychtivo sa vydal do West Hollywood aby strávil čas so svojimi ľuďmi no zistil, že "to bolo skutočne hrozné. (To miesto) pozostávalo z dospelých gayov a nevítalo neplnoletých gayov." Povedal, že mu to pripomínalo džungľu. Hobbesov kamarát Paul povedal, že sa tam cítil ako kus mäsa. Okrem toho odmietnutie bolo cítiť všade a bolo konštantné. "Zrazu to nie je naša homosexualita čo spôsobuje odmietnutie. Je to naša telesná váha, finančný príjem či rasa."

Hobbes hovorí, že gayovia k sebe navzájom nie sú zrovna veľmi milí.

Hobbesove naozaj úprimné vyznanie pokračuje a je veľmi ťažké ho čítať zvlášť keď viete, že stále viac a viac chlapcov-tínedžerov je klamaných a nalákaných do tohto škodlivého a psychicky zničujúceho zmätku.

No toto je realita svetu gayov o ktorej väčšina američanov netuší (bohužiaľ, asi ani väčšina LGBT občanov v SR - editor). Je to realita sveta gayov, ktorú spolok Homosexuáli s.r.o. horlivo skrýval a od ktorej s radosťou držali ruky preč lídri spolkov tradičného manželstva.

Momentálne sme zaneprázdnení obranou náboženskej slobody a aby nás štát nenútil podieľať sa na homosexuálnych zväzkoch. Toto je pravdepodobne tá najviac obranná pozícia akú môžeme zaujať a teda aj najslabšia; a mimochodom tento boj je už z väčšej časti prehraný. Prečo by sme mali mať právo odmietnuť nejakú službu (fotograf, pekár torty - editor) na homosexuálnom sobáší keď sú rovnakí ako my a je to legálne?

Jedine že by neboli ako my. Skrytá realita sveta gayov je odporná a nebezpečná. Dokonca aj oni to priznávajú. No toto je niečo, čo sa spolok Tradičné manželstvo s.r.o. rozhodol NEzvažovať.

Jeden z našich lídrov vlastne povedal, že "si váži" vzťahy medzi svojimi homosexuálnymi priateľmi. Pripomeňme si ako superprávnik Chuck Cooper plánoval svadbu svojej lesbickej dcéry v rovnakom čase ako náramne obhajoval tradičné manželstvo pred súdmi Kalifornie. Lídri tradičného manželstva rezolútne odmietli angažovať tézu Roberta Reillyho vo svojom diele Making Gay Okay: How Rationalizing Homosexual Behavior Is Changing Everything (Robenie gay štýlu OK: ako správne odôvodnenie homosexuálneho správania všetko mení).

Niektorí lídri za tradičné manželstvo hovoria, že sex gayov nemá nič spoločné s obranou manželstva a nemôžeme pracovať na zrušení homosexuálneho manželstva pokým si nezametieme pred vlastným prahom. Hovoria, že sme zruinovali manželstvo a poskytli homosexuálom ich právo naň. V skutočnosti to boli práve ľavicoví sexuálni revolucionári kto sa rozhodol zničiť manželstvo.

Realitou je však to, že aj potom čo sa zdvihla vlna opovrhnutia na posvätnú inštitúciu manželstva, väčšina ľuďí ho stále chce a prahne po ňom. Podľa prieskumu Gallup v USA 78% slobodných ľudí hovorí, že sa chcú v budúcnosti zosobášiť. A keď sú ľudia v manželstve, tak veria vo vernosť. Gallup hovorí len o 10 percentách ľudí, ktorí si myslia, že nevera je morálne prijateľná a tento počet od roku 2001 vzrástol len o tri percentá.

Faktom je, že skrytá a nechutná realita homosexuality je skrytá pred zrakom priemerného občana USA. Boli by tak otvorení keby vedeli pravdu? Nechali by sa mladí chlapci nalákať keby vedeli aké hrôzy ich čakajú? To sa dozvieme len vtedy ak im to niekto prezradí. Kto to teda bude?

Podobné články

DISKUSIA k článku