Kardinál Burke: O súčasnej cirkvi a úpadku sveta.

2,816
Kultúra života

Autor: DON FIER

Poznámka redakcie: Kardinál Raymond Leo Burke je prefektom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry v Ríme, predtým pôsobil ako diecézny biskup vo Wisconsine a ako arcibiskup v Saint Louis. Nedávno strávil istý čas v USA. Minneapolské noviny The Catholic Servant využili príležitosť porozprávať sa s kardinálom o rôznych témach na Fóre učenia cirkvi o večnom živote v Louisville (Kentucky) v júli tohto roka. The Catholic Servant povolil uverejnenie tohto rozhovoru aj na stránkach katolíckeho týždenníka The Wanderer.

(Don Fier pôsobí v redakcii novín The Catholic Servant a prispieva do náboženskej rubriky pre The Wanderer. ) + + +

Pred šiestimi rokmi pápež Benedikt vydal dokument Summorum Pontificum, ktorý povolil slúženie tridentskej omše v kostoloch. Vo svojom sprievodnom liste biskupom Svätý Otec uviedol, že používanie dvoch foriem rímskeho obradu môže obohacovať. Vidíte konkrétne výhody, ktoré prichádzajú do cirkvi v posledných rokoch vďaka dokumentu Summorum Pontificum?

Bol som svedkom niekoľkých výhod. Po prvé, teraz možno vidieť oveľa hlbší zmysel Božieho pôsobenia v bežnom formulári slávenia. Pri bežnom slávení liturgie bola určitá tendencia, že centrum pozornosti sa sústredilo na kňaza a miništrantov, skôr než na Krista, ktorý na každej svätej omši prichádza doprostred zhromaždenia skrze kňaza, ktorý slúži v jeho mene, aby priniesol dar života, tak ako to urobil na Kalvárii, a priniesol obetu pre nás.

Iným úzko spätým úžitkom je uznanie pravej reformy liturgie, ktorú chcel Koncil dosiahnuť, konkrétne tú, ktorá by nadväzovala na dlhoročnú tradíciu cirkvi a neznamenala by úplnú obnovu liturgie, úplnú odlišnosťod liturgickej tradície. Slávenie svätej omše podľa dvoch formulárov rímskeho rítu dvíha povedomie ľudí o potrebe obnovenia niektorých prvkov liturgickej tradície, ktoré sa hneď po koncile vyradili, hoci koncil ich vyradiť nechcel.

Inými slovami, to čo pápež Benedikt XVI. mal v úmysle, bolo podporovať reformu, ako to zamýšľal koncil, konkrétne takú reformu, ktorá by znamenala nadviazanie na dlhoročnú tradíciu cirkvi a nie jej pretrhnutie. Obnovený rítus nie je novým druhom svätej omše, ale nadväzuje na svätú omšu, ktorá sa slávila odjakživa.

Sú to už asi štyri mesiace, čo sa pápež František stal 266. rímskym pápežom v poradí. Spozorovali ste nejaké hmatateľné zmeny v tóne alebo dennej prevádzke vo Vatikáne, z pohľadu svojho rímskeho úradu? Aká je úloha skupiny ôsmich kardinálov, ktorú vytvoril pápež František?

Iste, pápež František, ako je to v prípade každého pápeža, má svoj ​​osobitý štýl, ktorý je iný, než bol ten Benediktov. Každý si na to postupne zvyká. Je to štýl, ktorý sa veľmi páči veriacim z hľadiska počtu pútnikov prichádzajúcich do Ríma a ich pozitívnych a ohromujúcich reakcií na nového Svätého Otca. Jeho spôsob komunikácie s ľuďmi je priamy a dokazuje jeho otcovskú starosť o nich, ako o jednotlivca. Keď ľudia vidia otcovskú a duchovnú starostlivosť, ktorú prejavuje ostatným, chápu, že aj o nich sa stará rovnako.

Svätý Otec naznačil, že sa chce venovať reforme rímskej kúrie a že to nevyhnutne znamená reformu jej fungovania v zmysle istých cirkevných spoločenstiev po celom svete. V súčasnosti sa na to aj zameriava. Tí, ktorí v rímskej kúrii zastávajú úrady, sú ustanovení len dočasne, pokiaľ sa pápežov prieskum neukončí. Ako sám pápež František povedal, on nikdy nebol členom rímskej kúrie a prichádza do nej len teraz. Musí sa oboznámiť s jej fungovaním, čo trvá nejaký čas. Vo svojom úrade je len štvrtý mesiac, takže treba počkať.

Skupina ôsmych kardinálov, ktorých pápež František menoval (aby mu radili vo veci reformy rímskej kúrie) je výsledkom návrhu, ktorý padol už počas generálnej kongregácie pred konkláve. O tomto návrhu sa vlastne hovorilo už pred pár rokmi. Normy pre fungujúci orgán ešte neboli zverejnené, a tak nemôžem s určitosťou povedať, aký záber budú mať úvahy prezentované  o tejto skupine, alebo to, akým štýlom bude skupina fungovať. Moja predstava je, že bude vydaný dokument, v ktorom sa o tom dozvieme viac. Je zrejmé, že Svätý Otec chce skupinu sebe blízkych a vysokokvalifikovaných poradcov, s ktorými by konzultoval plnenie svojich povinností.

Pápež František 13. mája zasvätil svoje pápežstvo Fatimskej Panne Márii. Aký význam má toto zasvätenie?

Myslím si, že hlboký. Po prvé, je vyjadrením hlbokého odovzdania sa našej Matke, ktorá očividne poznačila život pápeža Františka. Od začiatku jeho pontifikátu opakovane prosil o príhovor blahoslavenej Panny Márie vždy, keď slúžil svätú omšu. Vždy si uctil obraz Blahoslavenej matky v kaplnke, a to nielen kadidlom alebo modlitbou, ale aj pohladením obrazu na znak špeciálnej náklonnosti a odovzdanosti.

S ohľadom na Fatimskú Pannu Máriu poznáme svedectvá, ktoré boli odovzdané trom svedkom vo Fatime a ktoré už boli zverejnené, ako aj to, čo naznačujú v súvislosti s útokmi satana na rímskeho biskupa. Som si istý, že pápež František to má určite na mysli a prosí o príhovor našej Matky, aby ho ochraňovala tak, ako ochránila Jána Pavla II. pred guľkou atentátnika. Tento hrozný čin sa stal práve na sviatok Fatimskej Panny Márie a Ján Pavol bol plne presvedčený, že to ona zasiahla, aby mu zachránila život. Myslím si, že Pápež František si v tomto čase vyprosuje rovnaký príhovor a ochranu.  

Zdá sa, že v našej krajine veci upadajú v zrýchľujúcom sa tempe. Napríklad je šokujúce, ako rýchlo sa veci udiali v Minnesote. Pred rokom sa javilo ako samozrejmé, že novembrové referendum ústavne zadefinuje manželstvo ako zväzok muža a ženy. Aj napriek heroickému úsiliu arcibiskupa Johna Nienstedta a mnohých ďalších cirkevných predstaviteľov sa to nepodarilo. Len o štyri mesiace neskôr bol v Minnesote, ako v 12. štáte USA v poradí, prijatý zákon, ktorý uznáva „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia. Ako sme sa dostali až sem? A čo môžu veriaci, okrem modlitieb a pôstu, robiť?

V prvom rade by som podčiarkol potrebu modlitby a pôstu. Alarmujúca rýchlosť realizácie homosexuálnej agendy by mala prebudiť všetkých nás a vzbudiť záujem o budúcnosť nášho národa. Toto je podvod, lož o najzákladnejšom aspekte našej prirodzenosti, našej ľudskej sexuality, ktorá nás definuje. Je len jeden zdroj, odkiaľ pochádzajú tieto lži, a síce od Satana. Je to diabolské dielo, ktoré chce zničiť jednotlivca, rodiny, a nakoniec náš národ.

A ako sme sa sem dostali? To, že sa takéto druhy „dohôd“ legalizujú, je prejavom kultúry smrti, kultúry, ktorá je proti životu a rodine a ktorá v našom národe už existuje nejaký čas. My, ako katolíci, proti nej nebojujeme dostatočne, pretože nepoznáme našu katolícku vieru do hĺbky, čo je potrebné, aby sme vedeli spoznať toto vážne zlo súčasnej doby. Je to zlyhanie katechézy detí ako aj mladých a trvá to už päťdesiat rokov. Hoci sa táto problematika rieši, je potrebné na ňu ešte viac zamerať pozornosť. Toto hovorím preto, lebo som pôsobil ako biskup vo viacerých diecézach.

Po päťdesiatich rokoch máme veľa voličov, ktorí podporujú politikov s nemorálnymi stanoviskami, pretože nepoznajú svoju katolícku vieru a jej učenie vo veci náklonnosti osôb rovnakého pohlavia a poruchy sexuálneho vzťahu medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia. Z tohto dôvodu nie sú v tejto veci schopní obhajovať katolícku vieru.

K tejto situácii taktiež prispieva prízvukovanie tolerancie, ktorá je mylne vnímaná ako cnosť, ktorá je nad všetky iné cnosti. Inými slovami, máme tolerovať nemorálne konanie iných ľudí, až sa zdá, že toto morálne zlo prijímame. Tolerancia je cnosť, ale určite to nie je hlavná cnosť, hlavnou prednosťou je milosrdenstvo. To znamená, hovoriť pravdu, zvlášť o ľudskom živote a ľudskej sexualite. Máme mať radi aj týchto ľudí a chcieť pre nich len to najlepšie. Avšak máme mať odpor k homosexuálnym prejavom, pretože sú v rozpore s našou prirodzenosťou, ako ju stvoril Boh.

Cnosť lásky nás vedie k láskavosti a porozumeniu pre jednotlivca, ale tiež k odolávaniu samotnému zlu. Tento zmätok je veľmi rozšírený. Stretol som sa s tým osobne ako kňaz a biskup. To je niečo, čím sa jednoducho musíte zaoberať. Je príliš veľa mlčiacich ľudí, ktorí o tom nechcú hovoriť, pretože táto téma nie je politicky korektná. Ale dlhšie už nemôžeme mlčať, pretože sa ocitneme v hriechu a cesta späť bude veľmi ťažká.

Kánon 915

Keď sa nedávno na tlačovej konferencii opýtali predsedníčky snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej na to, aký je morálny rozdiel medzi tým, keď doktor Gosnell zabil živonarodené dieťa v 23. týždni a medzi potratom, politička odmietla odpovedať. Namiesto toho údajne povedala: „Pre mňa ako pre praktizujúcu katolíčku je toto posvätná oblasť. Nemyslím si, že táto téma súvisí s politikou.“ Ako máme reagovať na také zdanlivo škandalózne vyhlásenia? Je to prípad, o akom hovorí Kánon 915? [Pozn. red.: Kánon 915 Kódexu kánonického práva hovorí, že tí, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu nie sú pripustení k svätému prijímaniu.]

Iste ide o prípad, o ktorom hovorí Kánon 915. Ide o človeka, ktorý tvrdošijne, po opakovanom napomenutí, pretrváva v ťažkom hriechu spolupracujúc so zločinom potratov a stále tvrdí, že je oddaný katolík. To je ukážkovým príkladom toho, čo blahoslavený Ján Pavol II. hovoril o situácii katolíkov, ktorí oddelili svoju vieru od verejného života, a preto neslúžia svojim bratom a sestrám pri ochrane a podpore života nevinných a bezbranných nenarodených detí či pri ochrane a presadzovaní integrity manželstva a rodiny.

To, čo kongresmanka Pelosiová hovorí, nie je len výsadou viery čí praktizovania katolíckej cirkvi. Patrí to k prirodzenému mravnému zákonu, ktorý je vpísaný do srdca každého človeka a ktorý katolícka cirkev samozrejme tiež učí – prirodzený morálny zákon, ktorý je tak nádherne ožiarený skrze nášho Pána Ježiša Krista podľa Jeho učenia o našej záchrane, ale predovšetkým skrze jeho umučenie a smrť.

Povedať, že to sú otázky výlučne katolíckej viery, ktoré v politike nehrajú žiadnu rolu, je nesprávne a zlé. Obávam sa, čo bude, ak predsedníčka Pelosiová nepochopí, ako vážne sa mýli. Pozývam ju k tomu, aby sa zamyslela nad príkladom sv. Tomáša Móra, ktorý si v podobnej situácii počínal správne, a to aj za cenu svojho života.

Mnohí veriaci katolíci majú problém s tým, keď významní politici s neskrývaným postojom proti životu a rodine sú poctení napríklad pozvaniami na zahájenie školského roka, aby predniesli príhovor na katolíckych vysokých školách, alebo keď dostanú čestné tituly či pamätné tabule, bez toho, aby sa vzdali svojho nemorálneho stanoviska. Katolíci zároveň vedia o tom, že sa dopúšťajú vážneho hriechu, ak budú voliť takýchto kandidátov. Aké je riešenie tohto rozporu pre tých, ktorí sa naozaj snažia žiť svoju vieru?

Tento rozpor sa nedá vyriešiť. Ide o protiklad, je to zlé, je to škandál a musí to skončiť. Žijeme v kultúre s falošným pocitom dialógu, ktorý sa tiež vkradol do cirkvi, kde predstierame, že ide o dialóg o otvorenom a neslýchanom porušovaní mravného zákona. Môžeme sa nazdávať, že je prípustné uznávať verejne známych ľudí, ktorí podporujú otvorené a neslýchané porušovanie týchto zákonov, a potom sa čudovať, ak to niekoho pohoršuje? Ak katolícke inštitúcie alebo jednotlivci uznávajú takéto osoby, v rôznych ohľadoch im vzdávajú poctu, je to zdrojom vážneho škandálu, za ktorý nesú zodpovednosť. Istým spôsobom prispievajú k hriešnosti zúčastnených osôb. Neexistuje žiadny spôsob, ako to zosúladiť, jednoducho to nie je v poriadku.

Účasť na svätej omši

Prieskumy jednotne uvádzajú, že len 20 až 25 % z tých, ktorí sa považujú za katolíkov pravidelne chodia na nedeľné omše. Zdá sa, že nevedia, aký vplyv budú mať ustanovenia tzv. HHS mandátu na náboženskú slobodu napriek tomu, že Konferencia katolíckych biskupov USA vyjadrila svoje jasné stanovisko. Takže, aj keď sa biskupi snažia šíriť svoje posolstvo o blížiacom sa nebezpečenstve pre rodiny, náboženskú slobodu a tak ďalej, ako to môžu robiť v takomto prostredí? Ako môžu pomôcť laici? [Pozn. red: Mandát HHS požaduje, aby zdravotníctvo hradilo výdavky na antikoncepciu, potraty či sterilizácie z poistenia, ako súčasť tzv. preventívnej zdravotnej starostlivosti pre ženy.]

Je smutné, že v období po Druhom vatikánskom koncile došlo k reforme posvätnej liturgie, čím sa jej centrom stal človek a stala sa banálnou. V niektorých prípadoch sa liturgia stala ťažko únosnou z dôvodu nedovolených vsuviek, zahraničných agend a vkladania osobných záujmov kňazov či kongregácií do liturgie do tej miery, že si ľudia začali myslieť, že omša je akýmsi druhom sociálnej aktivity. Ak to začali považovať za neprijateľné, prestali chodiť.

Ak niekto rozumie tomu, o čom omša skutočne je, teda, že Kristus sám prichádza z neba aby obnovil obetu z Kalvárie, ako by mohol chýbať v nedeľu na omši? V minulosti ľudia tomuto rozumeli a účasť sa pohybovala medzi 80-90%. Musíme obnoviť posvätnosť svätej eucharistie, aby tí, ktorí odpadli, sa znovu vrátili.

Po druhé, keď ľudia neprichádzajú na omšu vo veľkých počtoch, ako v tomto prípade, nepočujú nedeľnú homíliu, ktorá obsahuje základné prostriedky pre nasmerovanie dospelých veriacich. Niekedy však, hoci aj na omšu prichádzajú, nie sú usmerňovaní, ako by mali. Biskupi, v prvom rade, a potom kňazi s nimi, musia hovoriť jasne a v spoločnom duchu, keď prezentujú pravdu o slobode svedomia a o zle mandátu zdravotnej starostlivosti.

Po tretie, v súčasnej situácii, ktorú musíme identifikovať, je jediným riešením, ak laici budú vydávať svedectvo iným laikom. Čoraz viac úprimných a dobre informovaných katolíkov musí byť pripravených svedčiť o svojej viere iným, hoci nepatria medzi tých najvýrečnejších. Už len samotný fakt, že sa priblížia k iným katolíkom a budú hovoriť o problematike slobody svedomia, bude mať pozitívny vplyv na daného jednotlivca.

Sme blízko bodu, kedy katolíci, ktorí sú učeniu cirkvi verní v otázkach morálky, už nebudú zamestnávaní v oblastiach ako zdravotníctvo, vzdelávanie, sociálne služby či poradenstvo, kde ich náboženská viera by mohla byť v rozpore s vládnymi nariadeniami a deviačnými kultúrnymi normami, ktoré sú v našej spoločnosti považované za hlavné. Hrozí prepuknutie prenasledovania? Je možné vláde tomu zabrániť?

Ak sa súčasná vláda, ktorá je celkom iste totalitná, nebude brániť smeru, ktorý je určený, na rad prídu perzekúcie. Potom nebude možné, aby katolíci zastávali pozície či už v zdravotníctve, školstve alebo sociálnej starostlivosti, pretože vo svojom svedomí budú cítiť, že nemôžu robiť to, čo vláda požaduje: spolupracovať s vážnym morálnym zlom. Smerujeme k tomu a môžeme to dokonca už vidieť.

Dostávam množstvo otázok od katolíckych majiteľov malých podnikov, ktorí sú poistení, avšak hlboko ich znepokojuje súčasná situácia v našej krajine. Pre niektorých z nich nie je ľahké nájsť vhodné zdravotné poistenie. V našej krajine je neznesiteľná situácia a to musí skončiť.

Samozrejme, môžeme to odvrátiť – máme demokraciu. Vláda, ako je tá naša, môže a musí byť zastavená v tom, čo robí. Prieskumy nám hovoria, že väčšina Američanov je proti potratom a tiež, že nesúhlasia s uznaním zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia. Prečo teda naša vláda ukladá takéto požiadavky na ľudí, ktorí správne cítia svoje svedomie a odmietajú tieto záležitosti?

Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale mali by sme si brať príklad z Francúzska. Francúzi majú vládu, ktorá je bohužiaľ podobná tej našej. Totalitným spôsobom sa snaží presadzovať zákony, aby sa uznali zväzky osôb rovnakého pohlavia. Obyvatelia krajiny však vyšli do ulíc, aby protestovali. Na jednej takej demonštrácii sa zúčastnili aj dva milióny ľudí. Vo Francúzsku sa zdvihla vlna odporu voči vláde. Toto potrebujeme aj u nás.

Nemôžeme súhlasiť s nariadeniami vlády a zákonmi, ktoré ničia nevinných a bezbranných spomedzi nás. Ublíži to aj takým, ktorí sú slabí, možno kvôli pokročilému veku či vážnej chorobe. Tento vzor: úplný úpadok pravdy o ľudskej sexualite, ktorý už vykonal také hrozné škody pre jednotlivcov a rodiny, ako aj pre našu spoločnosť, musí prestať.

Povzbudzovať mladých

A nakoniec, čo z toho, čo ste spozorovali na svojich cestách po svete, vám dodáva nádej?

Najväčšiu nádej čerpám z mladých ľudí, ktorých stretávam a ktorí vidia, viac než moja generácia, to, ako skazená je naša spoločnosť a hľadajú pravdu. Uvedomujú si, že sme sa vzdali množstva dobrých vecí v prospech potratov, homosexuálnych zväzkov a podobne, a že to má ničivé dôsledky. Takže, povedal by som, že to je jedným veľkým zdrojom nádeje.

Avšak títo mladí potrebujú povzbudenie nás starších. Potrebujú múdrosť od staršej generácie, ktorá statočne bojovala za pravdu, za milosrdenstvo, pretože ono je pravda a je v súlade s Božím zákonom. Tí z nás, ktorí sú starší, by mali vyjadriť veľké povzbudenie, no zároveň musíme investovať sami do komunikácie s mladou generáciou a pomáhať im budovať lepšiu budúcnosť.

Myslím na tých najmenších, ktorí teraz vyrastajú. Niekedy ma veľmi napĺňa smútok, pretože vidím, že ich rodičia tvrdo pracujú na tom, aby ich vychovávali v naozaj kresťanskej rodine a držali sa pravdy viery a jej praktizovania. Ale svet, do ktorého vstúpia ako dospelí, ak zostanú verní svojej viere, bude vyžadovať, aby boli odvážni a silní.

DISKUSIA k článku