- Zamietnutie asistovanej samovraždy je víťazstvom pre ochranu života a tradičné hodnoty.
- Pandémia COVID-19 vyvolala prehodnotenie posvätnosti života v britskej spoločnosti.
- Obavy z reformy NHS sa nenaplnili, ale morálne zmätenie pretrváva.
- Porážka pokusu o legalizáciu asistovanej smrti prináša nádej na ochranu života.
Nedávne zamietnutie najnovšieho pokusu o legalizáciu asistovanej samovraždy v Anglicku a Walese predstavovalo významné víťazstvo britského hnutia za ochranu života a vzácny záblesk nádeje v čoraz temnejšom západnom svete, kde sú posvätnosť života, rodina a tradičné morálne hodnoty neustále pod paľbou útokov.
Keďže ide už o druhýkrát v roku 2026, čo takýto návrh zákona neprešiel v britskom parlamente (predchádzajúci návrh prešiel Dolnou snemovňou, ale v Hornej snemovni mu vypršal čas), môžeme si dovoliť dúfať, že táto otázka je teraz vyriešená na celú generáciu. Ako obhajcovia nevinného života však musíme zostať ostražití.
Aby sme pochopili, čo mohlo spôsobiť tento dramatický obrat, môže byť užitočné posúdiť tieto udalosti v kontexte drakonických obmedzení, ktorým bola Veľká Británia (rovnako ako väčšina sveta) vystavená počas pandémie COVID-19, a ako nám zmätočné a protirečivé správy, ktoré nám podávala vláda a médiá, mohli paradoxne podnietiť národ k prehodnoteniu svojho chápania posvätnosti života.
Veľká Británia bola jednou z posledných veľkých ekonomík, ktoré na jar 2020 zaviedli lockdown; vtedajší premiér Boris Johnson bol inštinktívne proti celonárodnému lockdownu, napokon však podľahol naliehaniu svojich poradcov. Pre mňa najzarážajúcejším aspektom týchto ekonomicky a sociálne ničivých obmedzení bolo to, že boli v úplnom rozpore s prísnymi smernicami o proporcionalite, na ktorých je založená britská Národná zdravotná služba (NHS), a to ešte skôr, než sa zohľadní tragédia pacientov s liečiteľnými formami rakoviny alebo inými závažnými ochoreniami, ktorí čelili oneskoreným diagnózam.
Od roku 1999 sa NHS pri rozhodovaní o tom, ktoré lieky a iné liečby budú pacientom poskytované bezplatne v mieste poskytovania zdravotnej starostlivosti, opiera o usmernenia Národného inštitútu pre excelentnosť v zdravotníctve a starostlivosti (NICE). NICE používa ukazovateľ „rok života upravený o kvalitu“ (QALY) na posúdenie toho, koľko rokov kvalitného života poskytne konkrétna liečba pacientovi so život ohrozujúcim ochorením, pričom zohľadňuje aj náklady na liečbu s cieľom určiť „libry na QALY“.“[1]
Mnohí tento systém odsúdili ako utilitárny, nakoľko porovnáva očakávanú dĺžku života a kvalitu života s čisto ekonomickými hľadiskami. Spojené kráľovstvo je skutočne jedinou rozvinutou krajinou, ktorej národný rámec poskytovania štátom financovanej zdravotnej starostlivosti sa riadi ukazovateľmi QALY. Je však ťažké uveriť, že by britský štát pri čelení pandémii, pri ktorej sa čoskoro ukázalo, že miera prežitia presahuje 99 percent, prijal prístup typu „zachrániť každý život za každú cenu“.
Medzi proporcionalitou a utilitarizmom môže existovať morálne zradná šedá zóna[2], ale človek nemusí byť lekár, aby vedel, že napríklad lekárska veda dnes dosiahla bod, v ktorom môže výrazne predĺžiť očakávanú dĺžku života, nedokáže však výrazne zlepšiť kvalitu života starších ľudí. A je sotva utilitárne uprednostňovať prirodzenú a pokojnú smrť v úctyhodnom veku pred udržaním pri živote tak dlho, ako je to vedecky možné, aj keď sociálno-ekonomické hľadiská, na ktorých dnes stoja všetky západné systémy zdravotnej starostlivosti, sú čiastočne symptómom morálneho úpadku.
Prečo však počas pandémie COVID štatistiky ukazovali, že v Anglicku a Walese zomieralo každý deň 1 400 ľudí vo veku nad 65 rokov už rok predtým, ako sa vírus objavil[3] bezstarostne zametené pod koberec? Navyše, prečo ten neskorší agresívny tlak na očkovanie celej populácie, vrátane tých najstarších?
Keďže som vedel, že to nie je celkom typické pre NHS (so všetkými jej nedostatkami), začal som tušiť, že niečo nie je v poriadku. Ak by sa situácia nakoniec vrátila do normálu, mohla by sa ich mentalita „zachrániť každý život za každú cenu“ preniesť aj do verejného poskytovania liekov, pričom by sa nielen zrušili ukazovatele QALY, ale odsunula by sa stranou aj akákoľvek úvaha o kvalite života?
V takomto scenári by vyhliadka na to, že už aj tak nedostatočná ponuka paliatívnej starostlivosti bude ešte viac oslabená prísnym liečebným režimom, znamenala významný impulz pre zástancov asistovanej samovraždy. Mohli by nás, zástancov práva na život, vykresliť ako tých, ktorí sa snažia upierať umierajúcim dokonca aj právo na prerušenie liečby predlžujúcej život, hoci ide samozrejme o úplne rozvážne a morálne prípustné riešenie pre niektorých pacientov, ktoré nie je ani zďaleka porovnateľné s eutanáziou alebo asistovanou samovraždou.
Nakoniec sa moje obavy z neuváženej reformy NHS nenaplnili. Ale ak sa posunieme o niekoľko rokov dopredu, spôsob, akým sa poslankyňa Kim Leadbeaterová pokúsila označiť ustanovenia svojho návrhu zákona o asistovanej smrti za morálne rovnocenné s tým, keď sa nevyliečiteľne chorý pacient sám prepustí z nemocnice, dokonale vystihuje, aká morálne zmätená sa spoločnosť stala – konkrétne tým, že nedokáže rozlíšiť medzi odňatím života a tým, že nechá prírodu, aby si išla svojou cestou. To by lobistom za smrť uľahčilo rôznymi spôsobmi zneužiť šialenstvo okolo COVIDu.
Všimnite si napríklad, že drvivá väčšina britského obyvateľstva tak dlho stoicky akceptovala lockdown ako nevyhnutnú obeť na zachovanie života, hoci dnešné západoeurópske zmýšľanie vo všeobecnosti považuje život za bezvýznamný, ak človek nemôže chodiť do barov, cestovať do zahraničia atď.
To vyvoláva ďalšiu znepokojujúcu možnosť: Mohlo byť posolstvo britských médií „zostaňte doma, aby ste zachránili babičku“ súčasťou cynického plánu, ako urobiť myšlienku eutanázie babičky prijateľnejšou? Zamyslite sa nad tým, ako boli Vianoce 2020 v sekulárnom zmysle v podstate zrušené, pričom vláda uisťovala ľudí, že im to umožní stráviť budúce Vianoce s blízkymi – zatiaľ čo v skutočnosti odsúdili viac ako 500 000 seniorov k tomu, aby svoje posledné Vianoce strávili osamote alebo len s najbližšou rodinou.
Vráťme sa do súčasnosti: zdá sa, že ak sa vláda, médiá a lobistická skupina presadzujúca smrť skutočne pokúsili využiť chaos a zmätok spôsobený COVID-om na to, aby z lekárov urobili vrahov chorých, ich stratégia sa našťastie obrátila proti nim. Drakonické obmedzenia z rokov 2020–2021, ktoré spôsobili spúšť v sociálnej štruktúre národa a v duševnom zdraví obyvateľstva, mohli mať naopak opačný účinok: donútili verejnosť 1) spochybniť, či vláde a zdravotníckemu systému, ktoré s radosťou pošliapavajú princíp triáže a upúšťajú od akejkoľvek predstieranej komplexnej starostlivosti uprostred mediálne podnecovaného panického šialenstva, možno skutočne zveriť právomoci nad životom a smrťou, a 2) dôkladne premýšľať o tom, aký vzácny je život v skutočnosti.
Zostáva otvorené, či to nakoniec prinúti k širšiemu prehodnoteniu britského kolektívneho svedomia, v dôsledku čoho sa aj potraty začnú považovať za nepredstaviteľné. Porážka najnovšieho pokusu o legalizáciu asistovanej smrti nám však pripomína, že stále existuje nádej, že aj keď sa nepriateľ zdá najsilnejší a všade vládne tma, existuje svetlo, ktoré nevidíme.