- Žiadostivosť sa stala tyranom v modernom západnom svete, ohrozujúc morálne hodnoty.
- Ugandskí mučeníci ukazujú odvahu odmietnuť sexuálne zneužívanie mocných.
- Ich viera v Krista im dodala silu zachovať si sexuálnu dôstojnosť.
- Spoločenstvo v Kristovi vytvára skutočné bratstvo a povzbudzuje k čistote.
Keď sa zamyslíme nad sexuálnou revolúciou a jej dôsledkami, zdá sa prekvapujúce, že sa žiadostivosť stala takým tyranom v našom údajne civilizovanom a modernom západnom svete. A predsa, keď sa pozrieme okolo seba, je táto skutočnosť nepopierateľná. Možno sa teda môžeme obrátiť na juhovýchod, aby sme sa inšpirovali v boji za oslobodenie od šialeného pána žiadostivosti.
Myslím na Karola Lwangu a spoločníkov, 22 ugandských katolíckych mučeníkov, ktorých spolu s 23 ugandskými anglikánmi odsúdil na smrť Mwaga II, kráľ historického kráľovstva Buganda.
Bugande, ktorá je dnes súčasťou modernej Ugandy, vládli králi. Jeden z kráľov zrejme požiadal, aby do Bugandy prišli kresťanskí misionári, a tak v roku 1877 prišli anglikánski misionári a v roku 1879 katolícki “bieli otcovia”. Mwaga II, ktorý sa stal kráľom v roku 1884, však hlboko nesúhlasil s rastúcim vplyvom kresťanstva vo svojom kráľovstve.
Najprv na Mwagovom dvore vznikla rivalita medzi kresťanmi, moslimami a tradičnými africkými náboženstvami. Na druhej strane sa zdalo, že kresťanstvo je spojené s európskym imperiálnym expanzionizmom. A napokon, čo bolo najfatálnejšie, kresťanstvo zasahovalo do Mwagovho’sexuálneho života.
Praktiky rovnakého pohlavia boli na bugandskom dvore inštitúciou a Mwaga II. ako vládca očakával, že dvorné stránky sa sexuálne podriadia jemu, jeho priateľom alebo jeho hosťom, kedykoľvek to prikáže. Podľa historik Neville Wallace Hoad, revolúcia cudnosti na kresťanských stránkach začala, keď anglikán Matthias Gayiga odmietol mať sex s Mwangovým’kamarátom Lutayom. Gayinga potrestali, ale nepopravili.
Po tom sa kresťanské stránky začali vyhýbať Mwagovým’náklonnostiam, buď sa v jeho blízkosti stránili, alebo jednoducho odmietali jeho požiadavky. Nakoniec sa Mwaga II. rozhorčil, keď zistil, že kresťanský páža menom Denis Ssebuggwawo evanjelizuje dovtedy samoľúbeho páža menom Mwafi. Rozzúrený, že ho oberajú o obľúbenú sexuálnu hračku, dal Mwaga Denisa zbiť a potom ho odovzdal katom, ktorí ho roztrhali na kusy.
Na druhý deň Mwaga zhromaždil svoje stránky a rozdelil ich do dvoch skupín. Tí, ktorí sa nemodlili, mali stáť po jeho boku. Tí, ktorí sa modlili, mali stáť za plotom po jeho ľavici. Charles Lwanga viedol kresťanské stránky k plotu. Potom ho spolu s nimi zviazali a odviedli na smrť dvadsať míľ odtiaľto. Otec Lourdel, jeden z katolíckych misionárov, oznámil, že išli šťastne. Jeden z nich mu povedal, aby nebol smutný: “To, čo teraz trpím, je málo v porovnaní s večným šťastím, ktoré ste ma naučili očakávať!"”
Niektorých mučeníkov prebodli cestou na popravisko, ostatných upálili zaživa. Svoje utrpenie zrejme znášali s rovnakou vierou a vytrvalosťou, akú si spájame s prvými kresťanskými mučeníkmi: žartovali, navzájom sa povzbudzovali, spievali a modlili sa. Bolo to na sviatok Nanebovstúpenia Pána, roku 1886.
Na ugandských mučeníkoch ma zaráža hlavne to, že ich novonadobudnutá viera v Krista im dodala odvahu zachovať si sexuálnu dôstojnosť–odmietnutie byť zneužití na ukojenie chtíča mocnej osoby–aj s rizikom bolestivej smrti.
Ugandskí mučeníci nielenže ponúkajú Severu a Západu príklad skutočnej sexuálnej dôstojnosti, ktorou je čistota, ale ich vzájomné povzbudzovanie až po smrť jasne ukazuje, ako jedine spoločenstvo v Kristovi môže vytvoriť skutočné bratstvo. V našej neusporiadanej kultúre žiadostivosti možno ugandskí mučeníci môžu poskytnúť príklad svätej odvahy tým, ktorí ju najviac potrebujú.