Nasledujúca časť je treťou časťou série obhajob tvrdení Katolíckej cirkvi. Prvú časť si môžete prečítať tu a druhú časť tu.
V predchádzajúcej časti tohto seriálu sme si položili otázku, či je existencia Boha samozrejmá.
Dospeli sme k záveru, že existencia Boha nie je samozrejmá v tom zmysle, že by ju človek poznal okamžite a intuitívne.
I napriek tomu však pravdy, ktoré pre nás nie sú samozrejmé, môžeme poznať s istotou. To možno dosiahnuť buď demonštráciou, alebo použitím dôkazov.
Čo je demonštrácia?
Pri demonštrácii sa pravda dokazuje logickým argumentom takým spôsobom, že človek, ktorý rozumie každej fáze procesu argumentácie, je nútený uznať, že záver je pravdivý.
Demonštrácie možno použiť vo vedách, ako je matematika a filozofia, kde správny postup argumentácie aplikovaný na už známe pravdy môže viesť myseľ k záverom, ktoré sú považované za isté.
Existujú niektoré pravdy, ktoré nemožno logicky dokázať vyššie uvedeným spôsobom, ale napriek tomu možno pomocou dôkazov preukázať ich pravdivosť. Napríklad pomocou historických dokumentov možno dokázať, že sa určité udalosti stali, napríklad že Napoleon napadol Rusko v roku 1812 alebo že Berlín bol dobytý v máji 1945. Podobne aj prokurátor síce nemôže poskytnúť logický dôkaz o tom, že určitá osoba spáchala trestný čin, ale môže predložiť dôkazy dostatočné na to, aby presvedčil porotu o jej vine bez dôvodných pochybností.
Pravdu, ktorá je samozrejmá, nemožno dokázať. Je to preto, lebo je bezprostredne a intuitívne známa. Demonštrácia akejkoľvek pravdy je totiž založená na použití prvých princípov, ktoré sú samozrejmé a bez ktorých by náš proces uvažovania nemohol postúpiť k ďalším spoľahlivým záverom.
Nie je teda možné, aby existencia Boha bola pre nás samozrejmá a zároveň schopná demonštrácie.
Ak existencia Boha nie je samozrejmá, môžeme sa pýtať, či je to pravda schopná demonštrácie.
Oponenti prirodzenej poznateľnosti Boha
Existujú ľudia, ktorí neveria, že existenciu Boha možno dokázať prirodzeným rozumom.
Agnostici zastávajú názor, že bez ohľadu na to, či Boh existuje, alebo nie, náš rozum nie je schopný dospieť k určitým záverom o jeho existencii alebo jeho povahe. Existuje mnoho škôl agnosticizmu. Tá Immanuela Kanta (1724 - 1804) je jednou z najvplyvnejších. Kant považoval ľudský rozum za neschopný dospieť k určitým záverom o tom, čo je mimo dosahu zmyslov.
Kacírstvo modernizmu je formou agnosticizmu, ktorá za mnohé vďačí Kantovmu prístupu. Vo svojom encyklickom liste Pascendi Domenici Gregis, “O učení modernistov,” pápež svätý Pius X. poznamenal, že:
Modernisti kladú základ náboženskej filozofie do tej náuky, ktorá sa zvyčajne nazýva agnosticizmus. Podľa tohto učenia sa ľudský rozum obmedzuje výlučne na oblasť javov, teda na veci, ktoré sú vnímateľné zmyslami, a to spôsobom, akým sú vnímateľné; nemá právo a moc prekročiť tieto hranice. Preto sa nedokáže pozdvihnúť k Bohu a uznať jeho existenciu ani prostredníctvom viditeľných vecí.[1]
Modernista v dôsledku svojho agnosticizmu neverí, že človek môže súhlasiť s nadprirodzeným zjavením, ktoré urobil Boh. Namiesto toho verí, že katolícka doktrína môže byť len symbolickým vyjadrením vnútorných ľudských skúseností.
Fideizmus tiež popiera schopnosť prirodzeného ľudského rozumu dosiahnuť určité poznanie o Bohu. Existovalo mnoho rôznych foriem fideizmu, ale vo všeobecnosti zdôrazňujú akt viery, pričom popierajú možnosť istoty. Jednou z foriem fideizmu je heréza devätnásteho storočia známa ako tradicionalizmus. Zástancovia tejto myšlienky verili, že existenciu Boha možno poznať len tak, že vierou prijmeme zjavenie, ktoré sa odovzdávalo z generácie na generáciu. Popierali, že by ľudský rozum bez pomoci mohol dospieť k istému poznaniu Boha.
Poznanie, ktoré nám poskytujú naše zmysly, je isté
Oproti uvedeným omylom stojí téza o prirodzenej poznateľnosti Boha, ktorú svätý Pavol vyjadril takto:
Od stvorenia sveta sa totiž jasne vidia jeho neviditeľné veci, ktoré sú pochopiteľné zo stvorených vecí; aj jeho večná moc a božstvo. (Rim 1, 20)
Tento postoj zastávajú a obhajujú katolícki filozofi a teológovia už dvadsať storočí. Obhajovali ho aj mnohí mimo Cirkvi, medzi ktorými má prvenstvo antický filozof Aristoteles.
V úvode tohto seriálu som vysvetlil, že prvé diely budú pojednávať o tom odvetví filozofie, ktoré je známe ako prirodzená teológia. Najprv však musíme stručne zhrnúť niekoľko záverov, ku ktorým dospelo odvetvie filozofie nazývané Logika. Logika je veda, ktorá skúma tak procesy ľudského myslenia, ako aj pravdivosť a istotu našich záverov.
Základom všetkého ľudského poznania sú zmyslové poznatky, ktoré získavame prostredníctvom našich piatich vonkajších zmyslov: hmatu, čuchu, chuti, sluchu a zraku.
Tieto zmysly, ak sú zbavené fyzických porúch a sú použité na svoj správny predmet, prinášajú isté poznanie. Napríklad zdravé oko nám prináša určité poznatky o farbách, zdravé ucho nám prináša určité poznatky o zvukoch a podobne.
V praxi nikto nepochybuje o tom, že to tak je. Najväčší skeptik si sadne na stoličku, ktorú jeho oči vnímajú ako prítomnú, bez toho, aby očakával, že sa namiesto nej zrúti na zem. Potom vypije kávu, ktorú si uvaril, bez toho, aby očakával, že to, čo vyzeralo a voňalo ako káva, sa ukáže ako čaj. Pozrie sa von oknom a vie, že je skôr deň ako noc, a tak ďalej. Spoľahlivosť zmyslov, ak nie je narušená poškodením zmyslového orgánu, je základom ľudského myslenia a ľudského konania.
Smyslové poznanie vedie k intelektuálnemu poznaniu
Naše zmysly nám prinášajú poznanie jednotlivých predmetov. My vidíme kresbu tohto konkrétneho kruhu. Prostredníctvom nášho zmyslu vidíme tento konkrétny strom; môžeme sa tiež dotýkať jeho kôry, cítiť a ochutnávať jeho plody a počuť vietor šumiaci v jeho listoch.
Ako ľudské bytosti s intelektuálnou dušou sme schopní abstrahovať zo zmyslovo vnímaných údajov a vytvárať idey. Môžeme vedieť, čo je podstatou “kruhu” alebo “stromu”, spôsobom, ktorý abstrahuje od akéhokoľvek konkrétneho kruhu alebo stromu. Teraz vieme, čo platí o všetkých možných kruhoch a o všetkých možných stromoch. Istota nášho zmyslového poznania umožňuje uchopenie týchto univerzálnych veci, ktoré je tiež isté. Existujú jednoduché intuitívne predstavy, ktoré si vytvárame bezprostredne na základe vnemov, a ďalšie zložitejšie predstavy, ktoré odvodzujeme z tých jednoduchších.
Pri vytváraní predstáv ich začíname navzájom porovnávať a zisťujeme, v čom sa zhodujú a v čom nie. Napríklad idey “človek” a “zviera” sa zhodujú v tom, že ľudia a zvieratá sú cítiace živé telá, ale nezhodujú sa v tom, že ľudia sú rozumní, kým iné zvieratá nie. Táto operácia mysle sa nazýva rozhodovanie.
Rozhodnutia sa vyjadrujú ako propozície. Propozícia je formula pozostávajúca zo subjektu a predikátu. Príkladom, ktorý sme uviedli v minulom článku, bol “Človek je rozumný živočích”, pričom “človek” je subjekt a “je rozumný živočích” sa o ňom tvrdí.
Súdenie vyjadrené ako propozícia tvorí základ procesu uvažovania, ktorým odvodzujeme alebo vyvodzujeme ďalšie pravdy implikované v dvoch propozíciách. Základným vyjadrením tohto procesu ľudského uvažovania je sylogizmus, pri ktorom sa z dvoch premis vyvodzuje určitý záver. Napríklad:
Hlavná premisa: Reykjavík je na Islande
Minorná premisa: John žije v Reykjavíku
Záver: Ak sú premisy pravdivé, musí byť pravdivý aj záver. Záver potom môžeme zahrnúť do nového sylogizmu s novou premisou. Ak sú obe tieto premisy pravdivé, dosiahneme ďalší záver a naše poznanie sa opäť posunie dopredu. Všetky ľudské úvahy sú vo svojej podstate sylogistické, aj keď si to možno vedome neuvedomujeme.
Dôležité je samozrejme uvedomiť si, že záver je len taký správny, aké sú jeho predpoklady. Ak je premisa nepravdivá, potom môže byť nepravdivý (ale nemusí) aj záver. Ľudské myslenie je teda často chybné.
Príklad:
Hlavná premisa: Všetky živé veci sú rozumné
Hlavná premisa: Strom je živá vec
Záver: Strom je racionálny
Tento záver je nepravdivý, pretože prvá premisa je nepravdivá.
Dôležité je však, aby sme si uvedomili, že je’možné:
Závery, ku ktorým sa týmto postupom dospeje, budú isté, ak v žiadnej z uvedených fáz nedôjde k chybám.
Poznanie príčiny z jej účinku
Našim vonkajším zmyslom nie je možné získať zmyslové poznanie, ktoré by nám umožnilo vytvoriť si predstavu o božskej podstate.
Nie je však nevyhnutné vnímať vec priamo, aby sme sa dozvedeli o jej existencii a poznali niečo o jej podstate.
Môžeme získať určité poznatky o jednej veci na základe poznatkov, ktoré máme o inej veci. Môžeme:
Predstavme si, že z pištole sa má vystreliť na cieľ. Zo svojich vedomostí o zbrani by ste mohli vedieť veľa o tom, aký účinok bude mať na cieľ ešte pred výstrelom. Závery, ktoré by ste si vytvorili o povahe účinku, by boli určené povahou príčiny.
Tento druh argumentu sa nazýva a priori, argumentuje sa tým, čo bolo predtým, aby sa ukázalo, aký bude účinok.
Na druhej strane si predstavte, že by ste skúmali cieľ po tom, ako bol vystrelený. Skúmaním účinku budete môcť extrapolovať späť na existenciu zbrane. Existencia zbrane je určite známa, aj keď ste nevideli výstrel. A čím viac informácií o účinku získate, tým viac budete vedieť o type zbrane, ktorá bola použitá.
Tento druh argumentu sa nazýva a posteriori. Existencia a povaha príčiny sa dokazuje jej účinkami.
Aplikácia na existenciu Boha
V predchádzajúcom článku sme videli, že slovo Boh označuje najvyššiu bytosť, ktorá je stvoriteľom a vládcom vesmíru.
Ak sa snažíme dokázať existenciu Boha, ktorý je príčinou všetkých vecí, nemôžeme sa pokúšať o dôkaz pomocou a priori argumentu. Boh podľa definície nie je dôsledkom inej príčiny, a preto nemôžeme z takejto príčiny tvrdiť, že existuje.
Na druhej strane navrhujeme, že Boh je príčinou účinku – konkrétne materiálneho stvorenia. Preto môžeme skúmať povahu tohto účinku a na jej základe sa pokúsiť určiť povahu príčiny. To znamená, že sa môžeme pokúsiť o demonštráciu a posteriori.
O túto demonštráciu sa pokúsime v ďalšej časti tohto seriálu.
Prirodzená poznateľnosť Boha ako dogma viery
Doteraz sme v tomto článku pristupovali k otázke prirodzenej poznateľnosti Boha z pohľadu prirodzeného rozumu.
To preto, lebo v tomto seriáli skúmame, ako môže pravdu katolíckej viery s istotou poznať každý človek ako výsledok procesu uvažovania, ktorý začína istým poznaním, ktoré nám poskytujú naše zmysly, a končí aktom nadprirodzenej viery.
Na záver tohto článku by som sa však chcel krátko zamyslieť nad touto otázkou z pohľadu človeka, ktorý sa už podriadil neomylnej učiteľskej autorite Katolíckej cirkvi.
Človek, ktorý pristupuje k tejto otázke z tohto pohľadu, s istotou vie, že existenciu Boha je možné dokázať pomocou prirodzeného rozumu, pretože túto tézu nám ponúka Cirkev.
Vatikánsky koncil (1870) učil nasledovné:
Svätá Matka Cirkev zastáva názor a učí že Boha, prameň a cieľ všetkých vecí, možno s istotou poznať z úvahy o stvorených veciach, a to prirodzenou silou ľudského rozumu: od stvorenia sveta sa jeho neviditeľná prirodzenosť jasne vnímala vo veciach, ktoré boli stvorené.
Na tom istom zasadaní koncilu bol odsúdený opačný omyl:
Ak niekto hovorí, že jediného pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, nemožno s istotou poznať vo svetle ľudského rozumu podľa vecí, ktoré boli stvorené, nech je anathemovaný.[2]
V dôsledku toho popieranie toho, že prirodzený rozum môže s istotou poznať zo stvorených vecí, že Boh existuje, je heretické.
V roku 1910 pápež svätý Pius X. v prísahe proti modernizmu nariadil vyznávať túto pravdu:
Vyznávam, že Boha, pôvodcu a cieľ všetkých vecí, možno s istotou poznať prirodzeným svetlom rozumu zo stvoreného sveta, to znamená z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu z jeho účinkov, a že teda možno dokázať aj jeho existenciu.
V tejto pasáži svätý Pius X. výslovne požaduje prijatie stanoviska, že existenciu Boha možno poznať preukázaním “z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu z jeho účinkov,” teda a posteriori.[3]
V ďalšom článku pristúpime k vytvoreniu takejto ukážky.