O požehnaná a šťastná noc, v ktorej sa narodil náš Spasiteľ v betlehemských jasliach! Keď padne tma a svet zahalí ticho, zhromažďujeme sa pri jasliach, aby sme vzdali hold Dieťaťu Kráľovi, ktoré vidíme ležať uprostred pastierov a kráľov, medzi ovcami a volmi a medzi svätým Jozefom a požehnanou Božou Matkou. Aký šťastný a nádherný pohľad pre dušu!
Občas môže byť ťažké uvažovať o tom, ako sa najlepšie “vložiť” do tejto scény. V skutočnosti sa zdá byť taká pokojná a dokonale svätá, že sa zdá byť takmer neslušné ju prerušiť. Kristus nás však túto noc pozýva k svojmu trónu z dreva a slamy, aby sme mu vzdali náležitú úctu, ktorá prináleží Kráľovi neba a zeme. Ako by sme teda mali čo najlepšie odpovedať na toto pozvanie novonarodeného Kráľa?"
Dom Guéranger vo svojej meditácii k antifóne O na 22. decembra vrhá svetlo na to, ako najlepšie vstúpiť na scénu, tým, že poskytuje hlboký a dojímavý pohľad na Máriinu lásku:
Cesta sa už takmer skončila a tvoja ctihodná Matka, utešená a posilnená drahou ťarchou, ktorú nesie, vedie s tebou na ceste nepretržitý rozhovor. Zbožňuje tvoj božský Majestát, vzdáva vďaky tvojmu milosrdenstvu, teší sa, že bola vyvolená na vznešenú službu byť Božou Matkou. Túži po tom šťastnom okamihu, keď na teba budú hľadieť jej oči, a predsa sa ho obáva. Veď ako ti bude môcť preukázať tie služby, ktoré prináležia tvojej nekonečnej veľkosti, ona, ktorá sa považuje za posledné stvorenie? Ako sa odváži zdvihnúť ťa do náručia, pritisnúť si ťa k srdcu a kŕmiť ťa na svojich prsiach?
Keď si pomyslí, že sa blíži hodina, keď sa z nej narodíš a budeš potrebovať všetku jej starostlivosť a nehu, srdce jej klesne, lebo ktoré ľudské srdce by znieslo prudkosť týchto dvoch citov: lásku takej Matky k svojmu Dieťaťu a lásku takého stvorenia k svojmu Bohu? Ale ty ju podporuješ, O ty, vytúžená z národov! lebo aj ty túžiš po tom šťastnom Narodení, ktoré má dať zemi jej Spasiteľa, a ľuďom ten Kameň Uholný, ktorý ich všetkých spojí do jednej rodiny.
Týmito slovami svätý opát odhaľuje niečo z tajomstva a krásy zväzku Svätej rodiny, najmä puta medzi matkou a Synom. Mária totiž nie je vznešenou kráľovnou, ktorá “trpezlivo, ale neochotne” znáša prosby, modlitby a prístupy, ktoré prednášame. Nie je ani príliš ochranárskou matkou, ktorá si želá, aby sa jej Syn oslobodil od dychtivých, ale aj váhavých duší zhromaždených okolo jasieľ.
Nie, naozaj – je Matkou Božou a matkou všetkých, oplývajúcou nebeskou radosťou a najčistejšou láskou. Jej srdce je tak plné tejto božskej radosti, že si ju nedokáže nechať pre seba a túži, ba dokonca túži po tom, aby mohla do takejto radosti vtiahnuť aj iných. V tejto chvíli Kristovho narodenia sme schopní pochopiť niečo z nesmiernej hĺbky lásky, ktorú Mária prechováva nielen k svojmu Synovi, ale aj k nám, svojim deťom.
Jej láska k Bohu je taká živá a dokonalá, že neobsahuje ani náznak sebectva. Pozemská matka by sa mohla chrániť prvých vzácnych minút so svojím dieťaťom, Mária si to však nemôže priať. Táto chvíľa je tak božsky radostná, že sa túži o túto radosť podeliť so všetkými, priviesť duše k uskutočneniu takejto blaženosti, a tak v konečnom dôsledku priviesť všetkých k Bohu.
Ak sa vžijeme do scény pri jasliach, prostredníctvom meditácie nad týmto okamihom môžeme vidieť jej lásku v akcii. Zástup duší, ktoré prichádzajú pred Kráľa, totiž nie je odvrátený, ale naopak, je prijatý. Vlastne viac ako to, Mária vidí svoje deti zhromaždené, aby vzdali hold Kristovi, a dychtivo nás pozýva dovnútra. Ak je to možné, jej radosť v tejto chvíli rastie, keď vidí tie zbožné duše pri jasliach, pretože môže priviesť ďalších, aby spoznali a milovali jej Syna.
Nie je ani zachmúrená, ani smutná. Jej srdce pozná len jedno: všeobjímajúcu lásku k Bohu, ktorá sa prejavuje v úcte a starostlivosti, ktorú preukazuje svojmu Synovi, a v prirodzenej horlivosti, s akou po ňom túži a priťahuje k nemu duše. Existuje azda nežnejšia alebo hlbšia chvíľa, ako byť svedkom hlbokého spojenia duší medzi našou matkou a jej Synom? Zdá sa, akoby sa svet mal zastaviť, keď uvažujeme o nežnom pohľade, ktorý Mária venuje svojmu Synovi, ktorý on venuje jej, a o túžbe, ktorú majú, aby spoločne vtiahli do tohto spojenia celé ľudstvo.
Tak často sa pozornosť sústreďuje na Máriu pri úpätí kríža, no počas tohto vianočného obdobia sa zamerajme na túto tichú, čistú a hlbokú scénu. Je to obraz dokonalosti: dokonalosť lásky, ktorú Boh prejavil, keď poslal svojho Syna na zem, aby spasil hriešneho človeka: dokonalosť lásky, ktorú má Kristus k svojej Matke: dokonalá láska, ktorú má ona k svojmu Synovi: a láska, ktorú majú k celému ľudstvu, túžiacemu aj v tej chvíli po kríži, aby sa uskutočnila spása a zvíťazil hriech.
Tento obraz máme dnes večer pred sebou a je to obraz, ktorý možno správne pochopiť len v tichu srdca. Tak ako Dom Guéranger pripomína “nepretržitý rozhovor”, ktorý Mária viedla s Kristom vo svojom srdci na svojej ceste, aj my sme pozvaní vstúpiť do vnútorného rozhovoru s Kristovým dieťaťom a jeho Matkou.
Predstavme sa pri úpätí jasličiek, najprv pozorujme a vnímajme najčistejšiu lásku Márie k svojmu Dieťaťu, nekonečnú lásku, ktorú má On k svojej Matke a k nám; potom odpovedzme na úsmevnú výzvu našej Matky, ktorá nás vyzýva, aby sme sa klaňali Tomu, ktorý prišiel priniesť život a spásu všetkým. Tá, ktorej láska k Bohu nie je poznačená žiadnou náklonnosťou k hriechu alebo konkubinátu, túži len po Ňom a po tom, aby k Nemu v túto vianočnú noc priviedla všetkých.