Pamäť svätého Klementa bola od samého začiatku rímskej cirkvi obklopená zvláštnou slávou. Po smrti apoštolov akoby zatienil Lina a Kléta, hoci títo ho v pontifikáte predchádzali. Od Petra prechádzame akoby prirodzene ku Klementovi; a Východ oslavuje jeho pamiatku s nemenšou úctou ako Západ.
V skutočnosti bol univerzálnym pontifikom a jeho činy, ako aj jeho spisy sú známe v celej Cirkvi. Táto široká povesť spôsobila, že sa mu pripisuje množstvo apokryfných spisov, ktoré však možno ľahko odlíšiť od jeho vlastných. Je však pozoruhodné, že všetci falzifikátori, ktorí považovali za vhodné priradiť jeho meno k svojim dielam alebo vymýšľať o ňom príbehy, zhodne vyhlasujú, že bol cisárskeho pôvodu.
Až na jednu výnimku všetky dokumenty, ktoré dosvedčujú Klementove zásahy do záležitostí vzdialených cirkví, časom zanikli; ale ten, ktorý zostal, nám v plnej miere ukazuje monarchickú moc rímskeho biskupa v tej prvotnej epoche.
Korintskú cirkev znepokojovali črevné hádky, spôsobené žiarlivosťou voči niektorým pastierom. Tieto rozpory, ktorých zárodky sa objavili už za čias svätého Pavla’zničili všetok pokoj a vyvolávali pohoršenie u samotných pohanov. Korinťania napokon pocítili potrebu skoncovať s neporiadkom, ktorý by mohol byť na škodu rozšíreniu kresťanskej viery, a na tento účel bolo potrebné vyhľadať pomoc zvonka.
Všetci apoštoli odišli z tohto života, okrem svätého Jána, ktorý bol stále svetlom Cirkvi. Z Korintu do Efezu, kde sídlil apoštol, to nebolo ďaleko: napriek tomu sa korintská cirkev neobrátila do Efezu, ale do Ríma. Klement preskúmal prípad, ktorý mu táto cirkev predložila na posúdenie, a poslal do Korintu päť komisárov, aby zastupovali apoštolskú stolicu. Boli nositeľmi listu, ktorý svätý Irenæus nazýva potentissimas litteras. (Contra hæreses, iii. 3) V tom čase sa považoval za taký krásny a taký apoštolský, že sa dlho čítal v mnohých cirkvách ako akési pokračovanie kanonického Písma. Jej tón je dôstojný, ale otcovský, podľa rady svätého Petra’pastierom. Nie je v nej nič panovačné, ale vážny a slávnostný jazyk vystihuje univerzálneho pastiera, ktorého nikto nemôže neposlúchnuť bez toho, aby neposlúchol samého Boha. Tieto tak slávnostné a pevné slová priniesli želaný účinok: v cirkvi Korintskej bol obnovený pokoj a poslovia rímskeho pontifika čoskoro priniesli šťastnú správu. O storočie neskôr sa svätý Dionýz, korintský biskup, vyjadril k pápežovi svätému Soterovi vďačnosť, ktorú jeho stádo stále cíti voči svätému Klementovi za službu, ktorú mu preukázal.
Klement vyrastal v škole apoštolov, zachoval si ich štýl a spôsoby. Tie sú viditeľné v jeho dvoch Lietoch pannám, ktoré spomínajú svätý Epifanij a svätý Jeroným, a našli sa v osemnástom storočí preložené do sýrčiny, v rukopise prinesenom z Aleppa. [Aj keď moderní kritici spochybnili pravosť textu, o ktorom sa iní domnievajú, že ho svätý Klement adresoval pannám, skutočnosť, že svätý pápež písal v prospech panenstva, stále zostáva zachovaná, potvrdená zhodnými svedectvami svätého Epifánia (H. xxx, 15) a sv. Hieronyma (contra Jovinian. i. 12)]
Ako nám včera pripomenula svätá Cæcilia, princíp sľubu čistoty Bohu bol od samého začiatku jedným zo základov kresťanstva a jedným z najúčinnejších prostriedkov premeny sveta. Sám Kristus vyzdvihol vyššie zásluhy tejto obety; a svätý Pavol, porovnávajúc tieto dva životné stavy, učil, že panna je úplne zaujatá naším Pánom, zatiaľ čo vydatá žena, nech je jej dôstojnosť akákoľvek, je rozdelená. (1 Kor 7) Klement musel toto učenie rozvinúť a urobil tak v týchto dvoch listoch. Predbiehajúc tých veľkých doktorov kresťanského panenstva, svätého Atanáza, svätého Ambróza, svätého Hieronyma, svätý Ján Zlatoústy, svätý Augustín, rozvinul učenie svätého Petra a svätého Pavla na túto dôležitú tému:
Ten, kto sa usiluje o tento vyšší život, musí viesť ako anjeli existenciu, ktorá je celá božská a nebeská. Panna sa odrezáva od lákadiel zmyslov; nielenže sa vzdáva práva na ich dokonca zákonné používanie, ale usiluje sa o tú nádej, ktorú Boh, ktorý nikdy nemôže oklamať, povzbudzuje svojím prísľubom a ktorá ďaleko prevyšuje prirodzenú nádej potomstva. Za jej veľkodušnú obetu je jej údelom v nebi samotné šťastie anjelov.
Takto hovoril učeník, ktorého si svätý Peter vybral, aby priložil ruku k dielu obnovy Ríma. Nepotreboval nič menej ako toto silné učenie, aby mohol bojovať proti skazeným mravom ríše. Keby sa kresťanstvo uspokojilo s pozývaním ľudí k úcte, ako to robili filozofi, jeho úsilie by bolo zbytočné. Stoicizmus tým, že vzbudzoval veľkú pýchu, mohol niektorých ľudí priviesť dokonca k tomu, aby pohŕdali smrťou; bol však úplne bezmocný voči zmyselnosti, ktorá, ako musíme uznať, bola najsilnejším pomocníkom tyranie Cæsárov. Ideál cudnosti, vrhnutý doprostred tejto zhýralej spoločnosti, mohol ako jediný zastaviť hanebný prúd, ktorý hrozil, že potopí všetku ľudskú dôstojnosť.
Na šťastie pre svet sa kresťanskej morálke podarilo získať pôdu pod nohami; a keďže jej maximy boli nasledované úchvatnými príkladmi, nakoniec si vynútila pozornosť verejnosti. Rímska skazenosť žasla, keď sa dozvedela, že panenstvo je v úcte a praktizuje ho veľké množstvo stúpencov nového náboženstva; a to v čase, keď najväčšie privilégiá a najstrašnejšie tresty sotva dokázali udržať pri povinnosti šesť vestálok, od ktorých vernosti závisela česť a bezpečnosť mesta. Vespasián a Titus si boli vedomí porušenia svojej prvoradej povinnosti, ktorého sa dopustili tieto strážkyne paládia; ale usúdili, že nízka úroveň, na ktorej sa vtedy nachádzala morálka, im nedovoľuje ukladať týmto zradkyniam starodávne tresty.
Blížil sa však čas, keď sa cisári, senát a celý Rím mali z prvej Apológie sv. Justína o zázrakoch čistoty, ktoré sa skrývajú v tomto Babylone neprávosti. “Medzi nami, v tomto meste,” povedal apologéta, “je mnoho mužov a žien, ktorí dosiahli vek šesťdesiat alebo sedemdesiat rokov; vychovaní od detstva pod Kristovým zákonom, zotrvali až dodnes v stave panenstva; a niet krajiny, kde by som nemohol poukázať na mnohých takýchto.” (Justin Martyr, Prvá apológia)
Athenagorus v pamätníku, ktorý o niekoľko rokov neskôr predložil Markovi Auréliovi, mohol podobne povedať: “Nájdeš medzi nami množstvo osôb, mužov i žien, ktorí prežili svoj život až do vysokého veku v stave panenstva, nemajúc inú ambíciu, ako sa tesnejšie spojiť s Bohom.” (Athenagoras, Čistota kresťanov vzhľadom na manželstvo)
Klement bol predurčený na slávu mučeníctva; bol vyhnaný do Chersonesu na Čiernom mori. Skutky apoštolov, ktoré rozprávajú o podrobnostiach jeho utrpenia, sú veľmi starobylé; nebudeme sa tu púšťať do diskusií o nich. Hovoria nám o tom, ako Klement našiel na polostrove značný počet kresťanov, ktorí tam už boli prevezení a zamestnaní pri práci v bohatých a hojných mramorových lomoch. Radosť týchto kresťanov pri stretnutí s Klementom si možno ľahko predstaviť; jeho horlivosť pri šírení viery v tejto vzdialenej krajine a úspech jeho apoštolátu nie sú dôvodom na prekvapenie. Zázrak prameňa vyvierajúceho zo skaly na Klementove’slová, aby uhasil smäd vyznávačov, je skutočnosť analogická stovkám iných, o ktorých sa píše v najautentickejších Skutkoch svätých. Napokon zjavenie tajomného baránka na vrchu, ktorý svojou nohou označil miesto, odkiaľ mala vytiecť voda, vracia myseľ k prvým kresťanským mozaikám, na ktorých možno dodnes vidieť symbol baránka stojaceho na zelenom pahorku. (Gueranger, ubi supra)
V deviatom storočí svätý Cyril, apoštol Slovanov, objavil neďaleko Chersonu vzácne pozostatky mučeníka-pontifika. Klimenta priniesli späť do Ríma; a veľká cirkev, ktorá doteraz podľa svätého Hieronyma “uchovávala pamiatku jeho mena,” (Hieron, de viris illustribus, xv.), odteraz vlastnila ešte bohatší poklad. Samotná pamiatka však mala veľkú hodnotu pre vedu nemenej ako pre zbožnosť: na základe svedectva starovekých tradícií bol tento kostol postavený na mieste starého domova svätého Klementa’v oblasti Monte Cœlio, o ktorej z iných zdrojov vieme, že bola štvrťou, ktorú preferovala vtedajšia rímska aristokracia. Moderné archeologické výskumy objavili pod apsidou primitívnej baziliky a tvoriacou akúsi podzemnú spovednicu alebo kryptu miestnosti súkromného obydlia, ktorého štýl a výzdoba sú z flaviovského obdobia. (Mullooly, “Svätý Klement a jeho bazilika”; De Rossi, Bullet. 1863, 1870, atď.)
Nadišiel čas prečítať si liturgický opis veľkého pápeža prvého storočia.
Klement bol pôvodom Riman, syn Faustína, ktorý žil v oblasti Monte Cœlio. Bol žiakom blahoslaveného Petra; svätý Pavol ho spomína v Liste Filipanom týmito slovami: ‘Prosím aj teba, môj úprimný spoločník, pomôž tým ženám, ktoré so mnou pracovali na evanjeliu, spolu s Klementom a ostatnými mojimi spolupracovníkmi, ktorých mená sú v knihe života.’ Rozdelil Rím na sedem oblastí a pre každú určil notára, ktorý mal s najväčšou starostlivosťou zisťovať a zapisovať skutky a utrpenia mučeníkov. Napísal mnoho užitočných a učených diel, ktoré robili česť kresťanskému menu.
Svojou učenosťou a svätosťou života obrátil mnohých na Kristovu vieru a z tohto dôvodu ho cisár Trajan vyhnal do púšte Cherson za Čiernym morom. Tu našiel dvetisíc kresťanov, rovnako vyhnaných Trajánom, ktorí boli zamestnaní pri ťažbe mramoru. Keď videl, že trpia nedostatkom vody, Klement sa dal na modlitbu a potom vystúpil na susedný kopec, na ktorého vrchole uvidel baránka, ktorý pravou nohou ukazoval na prameň sladkej vody. Pri tomto prameni všetci uhasili smäd a mnohí neveriaci sa vďaka tomuto zázraku obrátili a začali si Klementa uctievať ako svätého.
Keď sa to Traján dozvedel, rozzúril sa a poslal dôstojníkov s rozkazom hodiť Klementa do mora s kotvou priviazanou na krku. Po vykonaní tohto rozsudku, keď sa kresťania modlili na brehu, more začalo ustupovať na vzdialenosť troch míľ; keď sa priblížili, našli malú mramorovú stavbu v podobe chrámu, v ktorej ležalo mučeníkovo telo v kamennej rakve a vedľa neho kotva, ktorou bol utopený. Obyvatelia krajiny boli týmto zázrakom tak ohromení, že prijali kresťanskú vieru.
Sväté telo bolo potom za pápeža Nikoláša I. prevezené do Ríma a uložené v kostole svätého Klementa. Na jeho počesť bol postavený a zasvätený aj kostol na tom mieste ostrova, kde vytryskol zázračný prameň. Pontifikát zastával deväť rokov, šesť mesiacov a šesť dní. V dvoch sväteniach v mesiaci december ustanovil desať kňazov, dvoch diakonov a pätnásť biskupov pre rozličné miesta.
Vlastné antifóny svätého Klementa’ofícia tvoria pôvabnú zbierku, ktorá nesie zjavné znaky starobylosti.
Všetci prosme nášho Pána Ježiša Krista, aby objavil zdroj vody pre svojich vyznávačov.
Kým sa svätý Klement modlil, zjavil sa mu Boží Baránok
.Nie pre nejaké moje zásluhy ma Pán poslal k vám, aby som sa podelil o vaše koruny.
Videl som na vrchu stáť Baránka, spod ktorého nôh vytryskol prameň živej vody.
Pod jeho nohami vytryskol prameň živých vôd; prúd rieky rozveseľuje Božie mesto.
Všetky okolité národy uverili v Krista Pána.
Keď sa priblížil k moru, ľud volal veľkým hlasom: Klement s plačom povedal: "Pane Ježišu Kriste, zachráň ho! Otče, prijmi môjho ducha.
Pán, dal si svojmu mučeníkovi Klementovi príbytok v mori, mramorový chrám postavený rukami anjelov; a otváraš tam cestu ľuďom na zemi, aby mohli rozprávať o tvojich obdivuhodných skutkoch.
Nasledujúcu krásnu formuluæ preberáme z Leónskeho sakramentára.
Všemohúci, večný Bože, ktorý si obdivuhodný v cnostiach všetkých svojich svätých, daj nám, aby sme sa tešili z výročnej slávnosti blahoslaveného Klementa, ktorý ako mučeník a pontifik tvojho Syna ospravedlnil jeho službu svojimi slovami a potvrdil jeho učenie svojím príkladom. Skrze nášho Pána.
Je naozaj správne, že ti vzdávame vďaky, keď oslavujeme narodeniny svätého Klementa, tvojho mučeníka, ktorý opustil svoj ľud a svoju krajinu a priťahovaný sladkou vôňou tvojho mena prešiel cez krajiny a moria; zaprel sám seba, vzal na seba kríž týchto potuliek, aby ťa mohol nasledovať v šľapajach tvojich apoštolov. Najprv bol učeníkom blahoslaveného Petra a potom jeho vikárom a nástupcom; a tak si ho, Pane, ustanovil za vládcu toho mesta Ríma, ktorého hodnosťami opovrhol pre teba, a namiesto pominuteľných poct si ho zušľachtil nebeskou dôstojnosťou. Nakoniec si ho povýšil na slávu mučeníctva a jeho časnú prácu si odmenil večnou korunou.
“Pán hovorí: Moje slová, ktoré som ti vložil do úst, nevyjdú z tvojich úst a tvoje dary budú prijaté na mojom oltári.” (Izaiáš 59,21) Takto Cirkev otvára spevy veľkej obety na tvoju počesť, svätý pápež! Bolo pre ňu naozaj radosťou a najvyššou útechou zakúsiť, že po odchode apoštolov slovo nezaniklo; veď zo všetkých darov, ktoré jej zanechal jej božský Snúbenec pri svojom nanebovstúpení, bolo toto najpotrebnejšie.
V tvojich spisoch slovo naďalej putovalo svetom, autoritatívne a rešpektované, usmerňovalo, upokojovalo, posväcovalo ľudí, a to tak plne a spoľahlivo ako za čias apoštolov alebo samého nášho Pána. Jasný a zjavný bol vďaka tebe dôkaz, že Ježiš podľa svojho prísľubu zostáva so svojimi učeníkmi až do konca sveta. Buď blahoslavený, že si takto v prvých časoch potešil našu Matku Cirkev.
Pochopil si, Klement, že veľké apoštolské dielo, šírenie evanjelia medzi všetkými národmi, sa nemalo prerušiť odchodom prvých robotníkov. Ty si spôsobil, že smrť a temnota ustupovali ďalej a ďalej. Všetky národy sú ti zaviazané hlbokou vďačnosťou, najmä však Francúzi: veď si poslal svojich poslov do Paríža a jeho sesterských miest, ktorí v tvojom mene volali: “Vstaň ty, ktorý spíš, a vstaň z mŕtvych, a Kristus ťa osvieti.” (Ephesians 5, 14)
Ale ani práca apoštolátu, na ktorý v každej krajine útočí knieža tohto sveta, a starosti o všeobecnú vládu nevyčerpali horlivosť, ktorá rozpaľovala tvoju apoštolskú dušu. Buď blahoslavená za to, že si si vyhradila svoje osobitné učenie a starostlivosť pre najmilšiu časť nášho Pánovho’stáda, pre tých, ktorí nasledujú Baránka na vrchu, kde si ho videla a kamkoľvek ide.
Prostredníctvom tvojich modlitieb nech napodobňovateľov Flavie Domitilly pribúda a ešte viac pribúda zásluh. Nech sa každý kresťan poučí z lekcie tvojho života, že vznešenosť tohto sveta nie je ničím v porovnaní s tou, ktorú získava Kristova láska. Nech sa svet a jeho hlavné mesto, ktoré kedysi apoštoli a rímski patricijovia odovzdali Bohu, opäť stane jeho nesporným kráľovstvom.
Dňa 10. júla sme si uctili svätú Felicitu, matku mučeníkov, ktorá porodila druhých a nebeských sedem synov. Jej vlastná odmena sa však oneskorila o štyri dlhé mesiace. Cirkev jej meno zapísala na posvätné diptychy; v tento deň jej teda opäť vzdávajme svoje modlitby a chvály, keď meč konečne splnil jej túžby a na ospravedlnenie jej mena jej vrátil synov vo večnej blaženosti.
ANT. Daj jej z plodov jej rúk a nech ju chvália jej diela v bránach.
℣. Milosť sa rozlieha na tvojich perách.
℟. Preto ťa Boh požehnal naveky.
Daj, prosíme ťa, všemohúci Bože, aby sme sláviac slávnosť blahoslavenej Felicity, tvojej mučeníčky, boli chránení jej zásluhami a modlitbami. Skrze nášho Pána.