V rámci rôznych rehoľných rodín si Cirkev neváži žiadnu viac ako kartuziánsku; predpisy corpus juris určujú, že osoba môže prejsť z akéhokoľvek iného rádu do tohto bez toho, aby sa zhoršila. (Cap. Viam ambitiosæ, i. tit. viii. Extrav. com. lib. iii) A predsa sa zo všetkých najmenej venuje aktívnej činnosti. Nie je to nový a nie menej presvedčivý dôkaz toho, že vonkajšia horlivosť, nech je akokoľvek chvályhodná, nie je v’Božích očiach jedinou, ani hlavnou vecou?
Cirkev vo svojej vernosti hodnotí všetky veci podľa preferencií svojho božského Manžela. Náš Pán si svojich vyvolených necení ani tak podľa činnosti ich skutkov, ako podľa skrytej dokonalosti ich života; tej dokonalosti, ktorá sa meria intenzitou božského života a o ktorej sa hovorí: “Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec” (Mt 5, 48) O tomto božskom živote sa opäť hovorí: “Ste mŕtvi a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.” (Kol 3, 3)
Cirkev teda vzhľadom na kartuziánsku samotu a mlčanie, jeho zdržanlivosť až po smrť, jeho slobodu venovať sa Bohu prostredníctvom úplného odpútania sa od zmyslov a od sveta - vidí v tom záruku dokonalosti, s ktorou sa možno stretnúť aj inde, ale tu sa zdá byť oveľa bezpečnejšia. (Suarez. De Religione. Tract ix. lib. ii. cap. iv. 6)
Takže hoci sa pole práce stále rozširuje, hoci potreba boja a zápasov je stále naliehavejšia, neváha chrániť ochranou svojich zákonov a povzbudzovať najväčšími milosťami všetkých, ktorí sú milosťou povolaní k životu na púšti. Príčinu netreba hľadať ďaleko. V dobe, keď sa každá snaha zastaviť svet v jeho bezhlavej zostupnej dráhe zdá byť márna, nemá človek väčšiu potrebu ako kedykoľvek predtým obrátiť sa späť k Bohu? Nepriateľ si to uvedomuje, a preto prvým zákonom, ktorý ukladá svojim voličom, je zakázať akýkoľvek prístup na cestu rád a potlačiť akýkoľvek život adorácie, odriekania a modlitby. Dobre totiž vie, že aj keď sa zdá, že národ je na pokraji záhuby, predsa len má nádej, kým sa najlepší z jeho synov skláňajú pred Božím majestátom.
Pozrite sa na dejiny Západu v jedenástom storočí. Ak niekedy existovalo obdobie, keď sa zdalo naliehavé, aby kláštor, zďaleka nie kvôli zvyšovaniu počtu svojich chovancov, ich do posledného muža vyslal do aktívnej služby Cirkvi; bola to určite epocha, keď telo, víťaziace nad duchom, vyvesilo svoje triumfy dokonca aj vo svätyni; keď kvôli sebe navzájom Cæsar a Satan držali v otroctve pastierov ľudu.
Napriek tomu sa práve v tom čase stalo pevnosťou kresťanstva nielen Cluny, ale vznikali a silneli aj Camaldoli, Vallombrosa, Charterhouse a napokon Citeaux; tak veľký bol dopyt aj v samotnom mníšskom živote, po ešte bližšom ústraní, zo strany duší túžiacich po ponížení a pokání. A predsa sa svet ani zďaleka nesťažoval, že je opustený, ale medzi svojich najslávnejších osloboditeľov počítal Romualda, Jána Gualberta, Bruna a Roberta z Molesmes. Okrem toho bolo toto storočie veľké vo viere a v tej energii viery, ktorá vedela prikladať oheň a oceľ na hnisajúce rany ľudstva; veľké v priamosti, s akou uznávalo nevyhnutnosť odčinenia takého kričiaceho zla. Spoločnosť, zastúpená svojimi najvybranejšími členmi pred nohami Boha, od neho dostala nový život.
Tento sviatok je teda poctou sveta jednému z jeho najväčších dobrodincov. Legenda o breviári je krátka; čitateľ sa však môže o našom svätcovi dozvedieť viac, ak sa uchýli k jeho dielam; jeho listy, dýchajúce vôňou samoty a napísané krásnym štýlom, ktorý poznali mnísi tej hrdinskej doby, a jeho komentáre k sv. Pavla a žalmy, ktoré sú jasné a stručné a zároveň odhaľujú jeho vedu a lásku k Ježišovi a Cirkvi.
Podľa vtedajšieho zvyku sa breve depositionis oznamujúce jeho smrť rozosielalo od kostola ku kostolu a vracalo sa pokryté svedectvami všeobecnej úcty. Napriek tomu jeho učeníci viac túžili napodobňovať jeho svätosť, než aby ju uznala Apoštolská stolica. Štyri storočia po jeho smrti Leo X bez akéhokoľvek procesu, na základe jednoduchých dôkazov o príčine, povolil kartuziánom vzdávať verejnú poctu ich otcovi. O sto rokov neskôr, v roku 1622, Gregor XV rozšíril jeho sviatok na celý svet.
Nasleduje legenda uvedená vo svätej liturgii.
Bruno, zakladateľ kartuziánskeho rádu, sa narodil v Kolíne a už od kolísky dával veľký prísľub budúcej svätosti. Obľúbený Božou milosťou, vážnosť jeho povahy spôsobila, že sa vyhýbal všetkej detinskosti, takže už v tomto veku sa v ňom dalo predvídať budúceho otca mníchov a obnoviteľa anachoretského života. Jeho rodičia, ktorí sa vyznačovali cnosťou a šľachetnosťou, ho poslali do Paríža, kde urobil veľký pokrok vo filozofii a teológii a získal tituly doktora a magistra na oboch fakultách. Krátko na to bol pre svoje pozoruhodné cnosti vymenovaný za kanonika v kostole v Remeši.
Po niekoľkých rokoch sa Bruno spolu so šiestimi priateľmi zriekol sveta a zasnúbil sa Hughovi, biskupovi z Grenoblu. Keď sa biskup dozvedel príčinu ich príchodu, pochopil, že ich označuje sedem hviezd, ktoré videl padať k jeho nohám vo sne predchádzajúcej noci. Preto im prepoţičal niektoré divoké hory nazývané Chartreuse, ktoré patrili do jeho diecézy, a sám ich tam zaviedol. Po tom, čo tam Bruno niekoľko rokov viedol eremitský život, ho Urban II, ktorý bol jeho žiakom, povolal do Ríma. Vo veľkých skúškach, ktorými vtedy Cirkev prechádzala, pápež niekoľko rokov ochotne využíval svätcovu’rozvážnosť a vedomosti, až kým Bruno, odmietajúc arcibiskupský úrad v Reggiu, nezískal povolenie odísť do dôchodku.
Priťahovaný láskou k samote odišiel na opustené miesto neďaleko Squillace v Kalábrii. Kalábrijský gróf Roger bol jedného dňa na poľovačke, keď jeho psy začali štekať okolo svätice’jaskyne. Gróf vošiel dnu a našiel Bruna na modlitbách a bol tak ohromený jeho svätosťou, že od tej chvíle si ho i jeho spoločníkov veľmi ctil a zásoboval ich potrebami. Jeho štedrosť sa dočkala odmeny. O niečo neskôr, keď ten istý gróf Roger obliehal Kapuu a Sergius, dôstojník jeho stráže, sa rozhodol, že ho prezradí. Bruno, ktorý ešte stále žil vo svojej púšti, sa grófovi zjavil v spánku, prezradil mu celú zradu, a tak ho zachránil pred hroziacim nebezpečenstvom.
Napokon Bruno, plný cností a zásluh a rovnako preslávený svätosťou ako učenosťou, zaspal v našom Pánovi a bol pochovaný v kláštore svätého Štefana, ktorý dal postaviť gróf Roger a kde si ho dodnes veľmi ctia.
Blahoželaj, Bruno, vďačná radosť Božích’detí. Celým srdcom súhlasia s úsudkom svojej matky Cirkvi, keď medzi krásnymi, bohatými ovocnými stromami v záhrade nášho Pána’neskrýva svoju záľubu v tých, ktorých tichý tieň priťahuje prednosť jej božského Manžela. “Ukáž mi, Ty, ktorého miluje moja duša, kde sa pasieš, kde ležíš na poludnie, aby som nezačala blúdiť po stádach Tvojich spoločníkov.” (Song Of Solomon 1,6) Takto hovorí nevesta v posvätnej piesni. A počujúc božskú odpoveď, ktorá chváli lepšiu časť, miešaš svoj hlas s piesňou nášho Pána a Cirkvi a hovoríš:
O samota a ticho púšte; skrytá radosť; dobrá neznáme zástupom, ale známe udatným! Tam sú mladé výhonky cnosti starostlivo pestované: tam práca a odpočinok sú jedno a to isté a živia sa rajskými plodmi. Tam oko získava ten pohľad, ktorý zraňuje Ženíchovo’srdce, (Pieseň Šalamúnova 4,9) a tú čistotu, ktorá hľadí na Boha. (Matúš 5,8) Je tu Ráchel v celej svojej kráse, ktorú Jákob miluje viac ako Lia, hoci je menej plodná; a jej synovia, Jozef a Benjamín, sú obľúbencami svojho otca’. (Bruno, Epist. ad Radulphum)
Tich synovia si vo svojom dedičnom pokoji ctia túto výsadu dokonalých aj v týchto dňoch horúčkovitého vzrušenia. Jednoduchá ako oni sami je história ich rádu; plná nadprirodzených vecí, a predsa sa zdá, že sa vyhýbajú podivuhodným a zázračným; pričom hrdinstvo všetkých je také veľké, že len máloktorí vyčnievajú z ostatných ako pozoruhodní svätosťou. Zachovaj tohto vlastného ducha vo svojich deťoch, ó, Bruno, a daj, aby sme mali úžitok z ich príkladu. Veď ich život ticho hlása svetu apoštolské’učenie:
O duchovných veciach… vám ukážem ešte vynikajúcejšiu cestu. Keby som hovoril jazykmi ľudí a anjelov a nemal lásku… keby som mal proroctvo a poznal všetky tajomstvá a všetko poznanie a keby som mal všetku vieru, takže by som mohol hory prenášať… a keby som rozdal všetok svoj majetok na nasýtenie chudobných, keby som vydal svoje telo na spálenie a nemal lásku, nič mi to nepomôže. Dobročinnosť nikdy nepadne: či už proroctvá stratia platnosť, alebo jazyky zaniknú, alebo poznanie bude zničené. Nestávajte sa deťmi v rozume, ale v zlomyseľnosti buďte deťmi a v rozume buďte dokonalí. (1 Kor 12, 13, 14)
Tento text je prevzatý z Liturgický rok, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.