readingman_1024_512_75_s_c1.jpg

Prečo sú teologické manuály zo začiatku 20. stor. životne dôležité pre katolíkov dneška?

412
Zuzana Smatanová
Kultúra života

V čase čoraz väčšieho zmätku v oblasti základnej katolíckej náuky - nehovoriac o komplikovaných teologických problémoch - je naozaj dôležité aby sme svoje závery zakladali na zaručených princípoch a na autoritách.  

Kľúčový problém spočíva v tom, že čo zjavne vychádza z Cirkvi dnes, často protirečí s tým, čo sa učilo predtým a že katolíkom ako takým nie je dovolené tieto veci akceptovať. V pokoncilovom období mali laici a duchovenstvo (a bola to ich povinnosť) "stáť pevne a držať sa učenia, ktoré prijali či už slovom a či naším listom" (2 Sol 2, 15). Neskoršie generácie na Západe túto správnu formáciu neprijali a ľudia si často len sami podľa seba vysvetľovali čo učí Cirkev. Je to nenormálna a desivá situácia. Otázka teraz znie: Kam máme ísť, aby sme sa učili tej pravej katolíckej viere? Aký zmysel nám má dávať moderné poňatie Cirkvi, najmä ak tí, čo prisľúbili že nás budú viesť a usmerňovať, nám predkladajú veci, ktoré protirečia viere? Čo máme robiť keď si uvedomíme, že niektorí duchovní protirečia častiam zjavenej náuky?

Opakujme si slová, ktoré povedal apoštol Peter nášmu Pánovi, aj keď v odlišnej situácii: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6, 68-69). Tak či onak my máme radosť, že sme uverili, že Ježiš Kristus je Boh, že je Boží Syn a že založil Rímskokatolícku cirkev. S nadšením sme počúvali presviedčanie apologétov (obrancov viery), ktoré nás nabádalo konať skutky viery. Základnú náuku viery sme prijímali zo zdrojov ako bol rímsky katechizmus. A potom začali problémy. Čo máme robiť ak tí, čo boli určení učiť nás, viesť a usmerňovať, nie sú verní pokladu viery? Kam si máme ísť po dôkladnejšie a zrelšie vysvetlenie a následné porozumenie posvätnej náuky; či priamo morálky, najmä v súvislosti s modernou krízou? Ako máme zaviesť niečo nové, čo protirečí s prijatou náukou Cirkvi? Z akého prameňa máme čerpať a čomu sa vyhýbať? Ako si máme vysvetliť túto desivú a priam zúfalú situáciu? 

Niektorí sa obracajú k moderným spisovateľom, ako je Michael Davies, alebo k tým, ktorí písali o histórii porovnateľných období, napr. John Henry Newman o ariánskej kríze. Niektorí si nachádzajú veľkých teológov, ktorí sa zaoberajú síce súvisiacimi, ale veľmi špecifickými otázkami a končia tým, že sa hádajú o názoroch Kajetána proti Suarezovi proti Jánovi, či sv. Tomáša proti sv. Robertovi Bellarminovi atď. A ďalší si zas priamo vyhľadajú predkoncilové dokumenty, súvisiace s magistériom a ich používaním sa snažia dať týmto veciam zmysel. Každému z týchto prístupov však chýba kontext. Cirkev svojich kňazov neučí len tak ´skočiť´ do takýchto textov bez dôkladného zázemia vo filozofii a teológii, tak prečo by sme si mali myslieť, že pre laikov je to dobrý a správny postup?

Namiesto toho navrhujem, aby sme nazreli do "teologických manuálov" (a ich ekvivalentov vo filozofii) z konca 19. a začiatku 20. storočia. Že prečo práve z tohto obdobia? Pretože na to, aby sme sformulovali závery a stanovili čo je a čo nie je pokoncilová inovácia, potrebujeme vedieť čo sa učilo a ako sa to chápalo pred Koncilom. Tu sa nejedná o odmietanie vecí z obdobia po Druhom Vatikánskom koncile ako také; tu ide o seriózne hľadanie faktov. Diskusie by sa mali vzťahovať na prehlásenia, súvisiace s magistériom, no mali by sa aj odvolávať na to, ako tieto prehlásenia chápe Cirkev a nemalo by sa s nimi zaobchádzať ako s nejakým dôkazným textom, existujúcim niekde vo vzduchoprázdne. Okrem toho ´medzi-koncilové´ manuály síce ťažili z jasného názoru Prvého Vatikánskeho koncilu na tému rozsahu a limitu neomylnosti; predsa však predchádzali zmätku, ktorý prišiel s Druhým Vatikánskym koncilom.  

V roku 1963 uznávaný Mgr. Joseph Clifford Fenton definoval autorizované manuály ako:

"Knihy, aktuálne používané pri výučbe kandidátov kňazstva. Písali ich muži, ktorí aktuálne učia v Cirkvou schválených školách, pod vedením katolíckej hierarchie a v konečnom dôsledku ... pod vedením samotného najvyššieho pontifika" [1].

V ďalšej časti Fenton poznamenáva, že určité manuály boli "prijaté a používané" diecéznymi biskupmi, najmä pri oficiálnej výučbe v seminároch - a do tej miery sa o nich môže povedať, že "vyjadrujú náuku biskupov o veciach, o ktorých učia. Do tejto miery manuály určitým spôsobom vyjadrujú riadne magistérium (náuku) Cirkvi" [2]. Fenton usudzuje, že "všeobecná či morálne jednoznačná náuka v manuáloch v tejto oblasti je definitívne súčasťou katolíckej náuky" [3]. Zatiaľ čo názory jednotlivých spisovateľov sa za také vyhlásiť nemôžu, "jednomyseľná náuka učených teológov sa vždy uznávala za normu katolíckej náuky" [4]. Z týchto zdrojov by sme mali čerpať ak chceme dôkladnejšie pochopiť náuku viery - klasici spirituality, životopisy svätých, známe apologetické knihy, známi duchovní, história Cirkvi, dokonca podcasty - všetko toto pomáha človeku rásť vo viere a v láske k Bohu; nič z toho však nenahrádza presný, systematický a autoritatívny výklad viery, aký sa nachádza v spomínaných manuáloch. 

Pre duchovného je manuál to, čo pre laika katechizmus. Celé generácie laikov sa učili zo štandardizovaných katechizmov, rovnako ako sa duchovenstvo učilo z manuálov. Katechizmus aj manuál svedčia o viere Cirkvi, no každý na inej úrovni. Manuály sú však rovnako poučné aj pre laikov - už len samotný fakt, že sú preložené do rôznych jazykov a nárečí svedčí o tom, že sú určené pre nás všetkých. A rovnako, ako by bolo drzé a opovážlivé odmietať alebo protirečiť katechizmu, by bolo rovnako drzé a opovážlivé protirečiť a odmietať tradíciu manuálu. Tieto autorizované manuály skrátka a jasne autoritatívne a bezpečne dosvedčujú katolícku náuku, "manifestujúc určitým spôsobom všeobecné magistérium Katolíckej cirkvi", najmä tam, kde ide o jednoznačnosť v otázkach morálky. [5]

Scott Hahn vo svojom predslove k Fentonovej knihe o apologetike a fundamentálnej teológii vyjadruje hodnotu textu a jej tradície porovnávaním s prítomnosťou:

"V súkromí sa však - po rozhovore dlho do noci a po jednom či dvoch pohároch vína - mnohí katolíci mojej generácie a mladší priznajú k tajnej závisti. Máme totiž oprávnené podozrenie, že sa nám nedostalo intelektuálnej a duchovnej formácie rovnakej kvality či kvantity, akej sa vo všeobecnosti dostávalo katolíkom v polovici minulého storočia" [6].

 

Stavia Fenton a ostatní do popredia vlastnú autoritu v otázkach tradície? Nie, len informujú o postoji Cirkvi, ktorá je "dôveryhodnou učiteľkou kresťanského náboženstva a kresťanského spôsobu života" [7]. A ako Fenton sám poukazuje:

"Ak všetky tieto knihy obsahujú všeobecné učenie, ktoré oponuje, či dokonca sa líši od pravej a nefalšovanej katolíckej náuky, potom sa riadne a všeobecné magistérium Katolíckej cirkvi mýlilo v priebehu celého 20. storočia[8].

 

Ba čo viac, sám pápež Pius XII o tom učil vo svojej encyklike z roku 1950 Humani generis:

 

"Preto zanedbávať, alebo odmietať, alebo znehodnocovať toľko a tak veľké zdroje, ktoré boli tak často koncipované, vyjadrené a zdokonaľované odvekou prácou ľudí, obdarených spoločným talentom a svätosťou, pracujúcich pod bdelým dohľadom svätého učiteľského úradu a vo svetle a pod vedením Ducha Svätého, aby sa pravdy viery vyjadrovali stále presnejšie, aby sa tieto veci nemohli nahradiť dohadmi a nejakými beztvarými a nestabilnými zásadami novej filozofie; princípmi, ktoré ako poľná bylina dnes kvitnú a zajtra ich hodia do pece; toto je najvyššia nerozvážnosť a niečo, čo by zo samotnej dogmy urobilo trstinu zmietanú vetrom" (D 2312f., 34. vydanie).

 

 

DISKUSIA k článku