"Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy" OSN vstúpil do platnosti v roku 1951. Dohovor vtedy definoval "genocídu" ako skutky "spáchané v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu". Táto definícia zahŕňa "úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie" a "opatrenie smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí".
Rovnako ako v prípade akejkoľvek inej činnosti považovanej za trestný čin, zákony proti genocíde sa sami nevynucujú. Ľudia alebo v tomto prípade národy musia byť ochotné používať označenia "genocída" v prípade potreby a tiež náležite konať.
Je smutné, že od roku 1951 medzinárodné spoločenstvo takmer vôbec nekoná. Okrem genocíd v Kambodži a Rwande sme tu mali najmenej tucet ďalších kampaní vyhladzovania, ktoré pravdepodobne splnili definíciu genocídy podľa Dohovoru. S možnou výnimkou hrozných udalostí v bývalej Juhoslávii nikto nič neurobil.
Čína má, samozrejme, otrasnú bilanciu dodržiavania ľudských práv. Vzhľadom na nedostatok následkov, ktorým krajina čas od času čelí, nie je prekvapením, že by Ľudová republika porušovala Dohovor. A robí tak.
Správanie Pekingu voči ujgurskej menšine v provincii Sin-ťiang vo všetkých ohľadoch napĺňa znaky genocídy. Izraelský ľudsko-právny obhajca Arsen Ostrovsky v novinách Newsweek neváhal označiť činy komunistickej strany za "genocídu", keď poukázal najmä na "nútené sterilizácie, potraty a bránenie pôrodnosti". Tieto činy samy osebe napĺňajú podmienky pre genocídu a viedli k "poklesu miery rastu populácie v dvoch najväčších ujgurských prefektúrach o 84% medzi rokmi 2015 a 2018".
Ale je tu toho viac.
Podľa ministerstva zahraničia "Čína dnes väzní viac než milión Ujgurov v táboroch, kde hladujú, sú zneužívaní, mučení, popravovaní elektrinou, znásilňovaní a dokonca zabití". Na nedávno zverejnenom videu vidno "Ujgurov s vyholenými hlavami, so zaviazanými očami, spútaní a naháňaní do vlakov, v ktorých smerujú do týchto táborov".
Ostrovsky, ktorý pri holokauste prišiel o rodinu, pripúšťa, že sa zdráha robiť prirovnania, ale v tomto prípade považuje za "nemožné nevyvodiť takéto paralely čeliac presvedčivým dôkazom o štátom-podporovanej etnickej čistke a genocíde zo strany čínskeho komunistického režimu".
Samozrejme, bolo to rovnako nemožné aj počas genocíd v Kambodži a Rwande, kde sa svet zmohol len na zalamovanie rukami a vyjadrovanie ľútosti dlho potom, čo bolo už príliš neskoro.
Tentoraz však existujú náznaky, že by situácia mohla byť iná, hoci nie zo strany ostatných ujgurských moslimov, ktorých zjavná ochota nechať sa Pekingom zapredať je zahanbujúca. Odpor voči čínskym politikám genocídy namiesto toho prichádza z krajín, ktoré sú už unavené zo zlého konania Číny. Dokonca aj niektoré krajiny, ktoré sa nezaujímajú o hrozné správanie Číny voči náboženským menšinám či o jej zákrok voči Hongkongu, dospeli k záveru, že Peking musí zvoľniť.
Napríklad Japonsko platí svojim firmám, aby presunuli výrobu z Číny z čiastočne ekonomických dôvodov, čiastočne z dôvodov národnej bezpečnosti a čiastočne kvôli tomu, že chce zasahovať do čínskych ambícií. Ďalším príkladom je India, ktorá po nedávnom hraničnom konflikte v Himalájach nahovára firmy, aby premiestnili svoju výrobu z Číny. Apple v súčasnosti presúva 20 percent svojej výroby z Číny do Indie. India tiež zakázala čínske aplikácie vrátane šialene populárnej Tik-Tok, pričom tento krok avizoval aj prezident Trump z dôvodu obáv o národnú bezpečnosť.
Hoci ani jeden z týchto krokov nie je priamou odpoveďou na prenasledovanie Ujgurov, ukazuje sa, že krajiny nemusia voči Číne vystupovať iba zmierlivo. Civilizované národy majú prostriedky aj dôvod na potrestanie Číny za jej skutky. Ľudia s dobrým svedomím, vedení kresťanmi, musia našim lídrom vysvetliť, že politika "business-as-usual" (všetko po starom, pozn. prekl.) sa netoleruje.
Inak nikdy nebudeme môcť vysloviť znova frázu "už nikdy viac!". Aspoň nie s čistým svedomím.