Dante-Alighieri-Heart-of-the-Inferno.jpg

Noviny La Stampa: Pápež František zrušil peklo, očistec a nebo

3,049
Jakub Betinský
Kultúra smrti

9. októbra sa Eugenio Scalfari vo významných talianskych novinách La Repubblica (ktorých je zakladateľom a kde píše ako nepopierateľná autorita na talianske sekulárne myslenie) nasledovnými slovami prinavrátil k téme, ktorú vidí ako „revolúciu“ pontifikátu. Scalfari píše s použitím Františkových komentárov, ktoré pochádzajú z ich častých rozhovoroch:

„Pápež František zrušil miesto, kde mali duše zjavne po smrti ísť: peklo, očistec, nebo. Pápež si myslí, že duše, ktorým vládne zlo a nekajali sa, tie prestanú existovať. Na druhej strane tie, ktoré boli od zla uchránené budú vzaté do blaženosti, kde budú kontemplovať Boha.“

Hneď na to poznamenáva:

„Všeobecný súd, ktorý je súčasťou cirkevnej tradície, následne stratí význam. Zostane iba jednoduchou zámienkou, ktorá inšpirovala k nádherným maľbám v dejinách umenia. Iný význam mať nebude.“

Je možné seriózne pochybovať o tom, či sa chce pápež František naozaj zbaviť „posledných vecí“ v zmysle ako to opísal Scalfari.

V pápežovom kázaní je ale niečo, čo má tendenciu prakticky zahmlievať posledný súd a opačné konečné miesta pre spasených a zatratených.

V stredu 11. októbra, počas generálne audiencie na námestí sv. Petra, František povedal, že takéhoto súdu sa netreba báť, pretože „na konci dejín tu bude milosrdný Ježiš,“ a preto „bude všetko zachránené. Všetko.“

V texte, ktorý bol distribuovaný pre žurnalistov s akreditáciou od Svätej stole, bolo toto posledné slovo „všetko“ hrubo zvýraznené.

Na ďalšej generálnej audiencii pred niekoľkými mesiacmi, v stredu 23. augusta, František ponúkol v súvislosti s koncom dejín obraz, ktorý bol úplne upokojujúci: obraz „obrovského stanu, do ktorého bude Boh vítať celé ľudstvo, aby s nim navždy prebývalo.“

Tento obraz nie je jeho vlastný, ale je prevzatý z knihy Zjavenia, kapitola 21, a František si dal pozor, aby z neho neodcitoval nasledujúce Ježišove slová:

„Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom. Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť."

Ďalej, v komentári počas nedeľnej modlitby „Anjel Pána“, 15. októbra, ohľadne podobenstva o svadobnej hostine (Matúš 22:1-14), ktoré sa v ten deň čítalo na nedeľných omšiach, sa František opatrne vyhol citácii tých najznepokojujúcejších častí.

Obe časti, v ktorých sa „kráľ nahneval, poslal svoje vojská, vrahov dal pobiť a ich mestá vypáliť.“

A tú časť, kde po tom, ako uvidel jedného človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu,” kráľ rozkázal svojim sluhom: Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.

Minulú sobotu, 8. októbra, sa pápež správal rovnako selektívne k ďalšiemu podobenstvu: tomu o vražedných pracovníkoch na vinici (Matúš 21: 33-43).

Komentujúc toto podobenstvo počas „Anjel Pána“ pápež vynechal to, čo vlastník vinice spraví tým robotníkom, ktorí zabili najprv jeho sluhov a nakoniec i jeho syna: „Zlých bez milosti zahubí.“ Taktiež necitoval záverečné slová Ježiša, v ktorých na seba odkazuje ako na „uholný kameň“: „Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“

Pápež namiesto toho naliehal na obhajovanie Boha pred obvinením, že by bol pomstychtivý – takmer akoby chcel zmierniť extrémy „spravodlivosti“, o ktorej sa hovorí v tomto podobenstve:

„Na tomto mieste sa nachádza veľká dobré správa kresťanstva: Boh, ktorý napriek tomu, že je sklamaný z našich chýb a hriechov, nedodržiava svoje slovo, nezastavuje sa a hlavne sa nechce pomstiť! Bratia a sestry, Boh sa nechce pomstiť! Boh miluje, netúži po pomste, čaká na nás, aby nám mohol odpustiť a objať nás.“

V kázni na sviatok zoslania Duch Svätého, 4. júna, František argumentoval svojim častým spôsobom proti „tým, ktorí súdia.“ Citujúc slová zmŕtvychvstalého Ježiša apoštolom a implicitne jeho následníkom v cirkvi (Ján 20:22-23), z nich pápež úmyselne polovicu odstrihol:

„Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“

Nasledovnú časť vynechal:

„Komu ich zadržíte, bude zadržané.“

Skutočnosť, že toto odstrihnutie bolo úmyselné dokazuje to, že to zopakoval. František vynechal tie isté Ježišove slová 23. apríla počas modlitby „Raduj sa nebies kráľovná“ v prvú nedeľu po Veľkej noci.

12. mája, počas jeho návštevy Fatimy, František opäť ukázal, že chce Ježiša oslobodiť od jeho povesti neflexibilného sudcu na konci časov. Na to aby to spravil, upozornil pred týmto falošným obrazom Márie:

„Mária na náš obraz: niekto, kto zadrží ruku pomstychtivého Boha; niekto sladší ako Ježiš, nemilosrdný sudca.“

Je nutné dodať, že sloboda, s ktorou pápež František krája a opätovne prišíva slová Svätého písma sa netýka iba všeobecného súdu. Ohlušujúce je napríklad ticho, s akým vždy zahalil Ježišovo odsúdenie cudzoložstva (Matúš 19:2-11 a obdobné pasáže).

Prekvapivou zhodou okolností bolo odsúdenie zahrnuté v stati, ktorá bola v kostoloch po celkom svete čítaná v nedeľu na začiatku druhej časti synody biskupov o rodine, 4. októbra 2015. Ale ako v kázni, tak ani počas „Anjel Pána“ v ten deň sa o tom pápež František nezmienil.

Taktiež o tom nič nepovedal počas Anjel Pána“ v nedeľu 12. februára 2017, keď sa toto odsúdenie zase raz čítalo v kostoloch.

Ale nielen to. Ježišove slová proti cudzoložstvu sa taktiež neobjavili v dvesto stranovej post-synodálnej exhortácii Amoris Laetitia.

Tak isto ako sa v nej neobjavujú desivé slová odsúdenia homosexuality napísané apoštolom Pavlom v prvej kapitole listu Rimanom.

Je to práve tá kapitola, ktorá sa zhodou náhod tiež čítala počas omší cez týždeň v druhom týždni synody v 2015. Aby sme pravdu povedali, tie slová sa v misále nenachádzajú. Každopádne, ani pápež ani niekto iný ich necitoval počas konania diskusií ohľadne meniacich sa paradigiem vo veci homosexuality.

Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní.” (Rimanom 1: 26-32)

Okrem toho je pápež František niekedy natoľko slobodný, že prepisuje slová Svätého písma ako sa mu to hodí.

Napríklad v rannej kázni v Santa Marta 4. septembra 2014 v určitom bode pápež pripísal sv. Pavlovi tieto „škandalózne“ slová: „Chválim sa iba mojimi hriechmi.“ Zakončil tým, že pozval prítomných veriacich, aby „chválili“ svojimi vlastnými hriechmi, keďže im boli odpustené Ježišom z kríža.

Ale v žiadnom z Pavlových listov sa takého vyjadrenie nenachádza. Apoštol namiesto toho povedal: „Ak sa už treba chváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou“ (2 Korinťanom 11:30), a toto nasledovalo po tom, ako vymenoval všetky ťažkosti svojho života – uväznenia, bičovania, stroskotania.

Alebo: „Ním sa budem chváliť, sebou samým sa chváliť nebudem, iba so svojimi slabosťami“ (2 Korinťanom 12:5). Alebo zase: „Ale on mi povedal: ‘Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.’ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila(2 Korinťanom 12:9), kde sa ešte viac Pavol odkazuje na násilnosti, prenasledovania a úzkosť, ktorou trpel.

Vracajúc sa opäť k poslednému súdu, pápež Benedikt XVI tiež priznal, že „v modernej dobe je myšlienka posledného súdu vytlačená do pozadia.“

Ale v encyklike Spe Salvi, ktorú napísal úplne sám, rozhodne opätovne potvrdil, že posledný súd je „rozhodujúcim obrazom nádeje.“ Je to obraz, ktorý „evokuje zodpovednosť,“ pretože „milosť neanuluje spravodlivosť“ a práve naopak „otázka spravodlivosti ustanovuje základný argument alebo v každom prípade najsilnejší argument v prospech viery vo večný život.“ A to preto, lebo „s nemožnosťou, že by mala mať historická nespravodlivosť posledné slovo sa stáva nevyhnutnosť Kristovho návratu a nového života stáva plne presvedčivou.“

Alebo inými slovami:

“Milosť nevylučuje spravodlivosť. Nie je pokrivením spravodlivosti. Nie je utierkou, ktorá všetko zmaže, takže čokoľvek sa na zemi udialo, má napokon rovnakú hodnotu. Proti takému druhu neba a milosti právom protestoval napríklad Dostojevskij vo svojom románe Bratia Karamazovovci. Zlí nezasadnú napokon na večnej hostine vedľa svojich obetí, akoby sa nič nebolo stalo.”

DISKUSIA k článku