[autorka: Meg Hunter-Kilmer]
V žiali nad svoji hriechmi sa obrátil k Panne Márii, a to až tak, že ho Ján Pavol II vyhlásil za „muža Márie“.
Niekedy je čítanie životov svätých odradzujúce. Možno boli nedokonalými, akými sme aj my, ale môže sa zdať, že nikto z nich nebol naozaj tak hriešnym akými sú dnešní ľudia. Dokonca i povestný sv. Augustín bol vzhľadom na dnešný štandard decentným človekom. Pre tých z nás, ktorí sme spravili veľmi zlé rozhodnutia, je ľahké cítiť sa znechutene.
Môžem vám predstaviť blahoslaveného Bartola Longu?
Ako mnoho svätých, Bartolo bol vychovaný vo veriacej katolíckej rodine. Ale na rozdiel od mnohých svätých, Bartolo strávil svoje dvadsiate roky ako satanistický kňaz.
Narodil sa v 1841 a o matku prišiel, keď mal iba desať. Od toho času sa mu stávala katolícka viera viac a viac vzdialená. Keď začal svoje univerzitné štúdiá v Neapole (na univerzite, na ktorej študoval samotný sv. Tomáš Akvinský) bol odhodlaný naplno zažiť skúsenosť sekulárnej univerzity. V Taliansku polovice 19. storočia to znamenalo anti-klerikalizmus, ateizmus a nakoniec i okultizmus.
Bartolo začal navštevovať seansy, experimentovať s drogami a dokonca sa zaplietol aj do orgií. Lákal ľudí preč od katolíckej viery tým, že verejne zosmiešňoval cirkev svojho detstva. Netrvalo dlho a úplne čerstvý právnik bol „vysvätený“ za satanovho kňaza. Ako nad ním satanistický biskup vyslovil bohorúhačské slová, steny izby sa zachveli a kriky prichádzajúci od nikadiaľ vydesili všetkých zúčastnených.
Netrvalo dlho, aby sa Bartolo stal paranoidným a utrápeným a ocitol sa na pokraji nervového zrútenia. A keďže sa pridržiaval svojich satanistických praktík, jeho rodina sa za neho modlila.
Ako tomu bolo aj pri Augustínovi, verné modlitby Bartolovej rodiny napokon zrútili múr jeho hnevu a hriechu, ktorý si Bartolo okolo seba postavil. Počas jednej noci počul hlas svojho zosnulého otca ako na neho kričí: „Vráť sa k Bohu!“
Šokovaný Bartolo navštívil jedného svojho neďaleko žijúceho priateľa, profesora Vincenza Pepeho. Keď si Pepe uvedomil, čo sa z Bartola stalo, zakričal: „Chceš zomrieť v blázinci a byť navždy zatratený?“ {Tým nechcel povedať, že Bartolo bude zatratený pre svoje bláznovstvo, ale že by ho do zatratenia a šialenstva priviedli jeho hriešne rozhodnutia, ktoré urobil ako zdravo mysliaci.} Pepeho odvaha v poukázaní na nebezpečenstvo jeho priateľa prenikla Bartolovou obranou a netrvalo dlho, aby Bartolo súhlasil na stretnutí s dominikánskym kňazom, otcom Albertom Radente.
Otec Alberto pomaly pracoval s týmto mladým právnikom a povzbudzoval ho, aby išiel na svedomitú spoveď. Po mesiaci usmerňovania bol Bartolo nakoniec rozhrešený a začal svoju prácu priťahovania ľudí opäť ku Kristovi. Postavil sa uprostred kaviarní a študentských zábav a zriekol sa okultných praktík. Slúžil chudobným a učil nevzdelaných. Po šiestich rokoch takejto práce zložil sľuby ako laický dominikán a to na sviatok Panny Márie ružencovej.
Očistený a posvätený, Bartolo navštívil jednu poslednú seansu. Vošiel dnu, pozdvihol ruženec a zakričal: „Zriekam sa špiritizmu, pretože to nie je nič len bludisko chýb a falše.“
Ale i keď mu bolo pri spovedi všetko dopustené, Bartolo, tak ako väčšina z nás, bojoval so spomienkami na minulosť. Cítil sa nehodný Božieho odpustenia a bol si istý, že bol nečistý, stále skazený svojim hriechom. Keď išiel jedného dňa k istému farmárovi z okolia Pompejí, aby sa zastavil po nájom, začal zvažovať svoj minulý spôsob života.
„Rozmýšľal som, že i napriek mojej ľútosti som stále zasvätený Satanovi, som stále jeho sluhom a vlastníctvom, zatiaľ čo ma on očakáva v pekle. A ako som tak uvažoval nad mojou situáciou, pociťoval som silné zúfalstvo a takmer som spáchal samovraždu.“
V tom momente sa Bartolo rozpamätal na ruženec zo svojho detstva; spomenul si na lásku k blahoslavenej Matke. Pocítil, že Panna Mária mu povedala, že jeho cesta do neba bude viesť cez učenie druhých modliť sa ruženec.
Bartolo sa presťahoval do Pompejí, kde začal ružencové spoločenstvá, organizoval mariánske procesie a začal pracovať na svätyni k Panne Márii ružencovej. Je práca bola financovaná grófkou z Fusca, s ktorou spolupracoval tak intenzívne, že sa začali šíriť klebety o povahe ich vzťahu. I keď Bartolo zložiť súkromnú prísahu cudnosti, pápež Leo XIII ho povzbudil, aby sa za grófku oženil pre dobro svojej práce; Bartolo a grófka vstúpili do celibátneho manželstva a pokračovali v službe chudobným.
Po dobu viac ako 50 rokov Bartolo kázal ruženec, zakladal školy pre chudobných, zriadil sirotince pre deti kriminálnikov a zmenil mesto smrti na mesto oddané žijúcej Matke Božej. Počas jeho blahorečenia vyhlásil sv. Ján Pavol II, ktorý bol sám asi najmariánskejším pápežom, blahoslaveného Bartola Longu za „muža Márie“.
Blahoslavený Bartolo Longo bol odporný, zvrhlý a bohorúhačský satanistický kňaz. Ale toto je jeho dedičstvom: blahoslavený a čoskoro svätorečený.
5. októbra, na jeho sviatok, poprosme o jeho príhovor za všetkých tých, ktorí si myslia, že už nemajú nádej alebo že ich čistota už nikdy nemôže byť obnovená; za tých, čo si myslia, že ich životy už nebudú nikdy zocelené alebo že stratili šancu stať sa svätými.
Nech sa pripoja k radom vrahov, narkomanov a satanistov, ktorých svätožiara žiaci nezoslabená okolo trónu nepoškvrneného Baránka Božieho. Blahoslavený Bartolo Longo, oroduj za nás.