Icon_of_transfiguration_Spaso-Preobrazhensky_Monastery_Yaroslavl.jpg

Premena ľudstva (Pocta Pavlovi VI.)

359
Matej Trančo
Kultúra života

Gaudium et spes, "Pastorálna Konštitúcia o Cirkvi v modernom svete", sa správne odvoláva na podporu katolíckej angažovanosti v otázkach sociálnej spravodlivosti. Často však dokument chybuje v odvolávaní sa na ocenenie kristologických podkladov, ktoré sú základom Konštitúcie a riadia jej prístup k tejto problematike.

Zvlášť dôležitá v tomto ohľade je pozoruhodná kristologická vízia:

Cirkev pevne verí, že Kristus, ktorý zomrel a bol vzkriesený pre všetkých ľudí, môže prostredníctvom svojho Ducha ponúknuť ľudstvu svetlo a silu, aby tak dosiahlo svoje najvyššie povolanie. Žiadna iná bytosť z nebies nebola ľudstvu poslaná aby ho zachránila. Cirkev taktiež verí, že v jej Pánovi je zakotvený kľúč, stredisko a zmysel života celej histórie ľudstva. Cirkev taktiež verí, že napriek mnohým zmenám, ktoré sa odohrávajú, existuje mnoho skutočností, ktoré sa nemenia a majú svoje úplné základy v Kristovi, ktorý je rovnaký ako dnes tak aj včera a navždy.  Preto vo svetle Krista ako obrazu neviditeľného Boha, prvorodeného stvorenia, chce Rada apelovať na všetkých mužov a ženy s cieľom objasnenia tajomstva človeka a spolupráce pri nájdení riešenia výnimočných problémov našej doby. (GS 10)

Vo vzťahu k Ježišovi Kristovi, ktorý, ako hovorí Konštitúcia, je "kľúčom, centrom a cieľom ľudských dejín", ľudstvo objavuje svoju vlastnú skutočnú identitu a povolanie. 

Priznanie zamlžuje našu myseľ a snažíme sa pochopiť niečo, čo je tak náročné.  Tak, ako to vedel kardinál John Henry Newman, môže obrázok alebo ikona slúžiť na to, aby našu pozornosť upriamili a otvorili nám nové perspektívy, a to ako intelektuálne tak afektívne. 

Zobrazuje nejaký obraz bohatšie a sugestívnejšie Krista ako "kľúč, centrum a cieľ histórie" ako práve Premena? Mojžiš a Eliáš sú vykresľovaní lemujúc Ježiša a kúpajúc sa v jeho svetle. Ich vlastný lesk je len čiastočným a prechádzajúcim odrazom slávy, ktorá vyžaruje od neho.
 

Ježišova premena nielenže naplňuje Tóru a prorokov ale rekapituluje v sebe všetky Božie vzťahy s ľudstvom. Ježiš sústreďuje a zintenzívňuje všetky duchovné sily vesmíru a presmerováva ich smerom k učeníkom. Prijímajú ho tak, ako sú schopní, "milosťou odpovedajúcej milosti." Lebo on je pravá, ak nie vždy uznávaná, túžba každého ľudského srdca. 

V "Predslove" k eucharistickej modlitbe premeny Pána sa právom modlíme aby sa "v tele celej Cirkvi naplnilo to, čo tak nádherne svätíme počas modlitby."

My však z listov Sv. Lukáša o Premene vieme, čo bolo predmetom výmeny medzi Ježišom, Mojžišom a Eliášom: "Rozprávali sa o jeho odchode, ktorý ho čaká v Jeruzaleme." (Lk 9:31) A tak odchod z Egypta vedený Mojžišom a odchod Eliáša, na údiv Elišu, boli len posvätnými predzvesťami pravého odchodu Ježiša k Otcovi.

Ako Gaudium et Spes hovorí: "Duch Svätý, spôsobom, ktorý je známy Bohu, ponúka všetkým možnosti podieľania sa na veľkonočnom tajomstve Krista" (GS, 22). Logika Premenenia je vždy paschálna logika. K premene môže dôjsť len cestou Kríža.

Takže dve ďalšie vyobrazenia, osobné ikony, ak to tak chcete nazvať, takto vysvetľujú túto slávnosť, ako ju vnímam ja. Jedným z nich je fotografia, ktorá visí na mojej stene a je z konca júna 1963. V ten deň Francis Cardinal Spellman priviedol pätnástich kňazov a seminaristov z New Yorku, ktorí študovali v Ríme, do stáda s novozvoleným Pavlom VI. Na snímke sme zoskupení v polkruhu - živelný pápež stoji uprostred, jeho tvár je planúca - pripravená uskutočniť Pánovo volanie.

Jedným z prvých významných činov pápeža Pavla bolo opätovné zopakovanie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého prvé zasadnutie skončilo v decembri minulého roka a jeho budúcnosť bola neistá. Vo svojom príhovore pri otvorení druhého zasadnutia v septembri 1963 Pavol zhrnul cieľ Rady týmito slovami: "ukázať celému svetu... že Kristus je naším začiatkom a sprievodcom, našou cestou, našou nádejou a naším cieľom." Každý z dokumentov, ktoré Rada pracovne vyprodukovala počas nasledujúcich troch zasadnutí, nesie tento jasný kristologický dojem, pretože Pavol zručne doviedol koncilovú loď do prístavu.

Druhý obraz umiestnený vedľa toho s novozvoleným pápežom je o pätnásť rokov mladší. Zobrazuje vyčerpaného Pavla v kazateľni Baziliky Sv. Jána v Laterane. Búrlivé roky priniesli svoju daň - v neposlednom rade aj reakciu na jeho opätovné potvrdenie morálneho učenia v Humanae vitae. A hneď na to posledný srdcervúci úder: únos a vražda pápežovho priateľa, talianskeho štátnika Alda Mora Červenou brigádou. 

Pavol predsedal pohrebnej omši a z kazateľnice, podobne ako prorok starozákonnej zmluvy, vyčítal Pánovi. "Žiadali sme ťa o bezpečnosť tohto dobrého a nevinného človeka, ktorý bol mojím priateľom, ale nevyslyšal si našu modlitbu." Ale pápež v žalosti znovu potvrdil vieru v Krista, ktorá ho sprevádzala celým jeho životom. Vykríkol: "Ty, ó Pane, neopustil si jeho nesmrteľného ducha, zapečateného vierou v Krista, ktorý je zmŕtvychvstaním a životom."


Pri pohľade na tieto dva obrazy - energického mladého pápeža a postaršieho pápeža, ktorého tvár je zahalená hlbokou skúškou a utrpením - oči viery rozpoznávajú paschálnu dráhu premeny v ľudskom živote. Či ide o pápeža, proroka alebo jednoduchého človeka, cena premeny je "nie menej ako všetko".

Pavol VI, ktorého smrť určite urýchlila vražda Alda Mora, dokončil svoje odovzdanie sa Pánovi o tri mesiace neskôr a to počas Sviatku premenenia, dňa 6. augusta 1978. Toho dňa bola nedeľa: deň vzkriesenia.

DISKUSIA k článku