Kardinál Walter Brandmüller patrí k hlavným kritikom návrhov vatikánskeho snemu o rodine, ohľadne rozvrátenia katolíckeho učenia o sviatostiach a morálke. Bol jedným z piatich kardinálov, ktorí prispeli ku knihe Zotrvanie v Kristovej pravde, ktorá kritizovala návrh kardinála Waltera Kaspera na umožnenie prijímania osobám v nezvyčajných vzťahoch.
Prispievateľ LifeSiteNews, Dr. Maike Hickson urobil rozhovor s kardinálom Brandmüllerom minulý mesiac.
LifeSiteNews: Mohli by ste zopakovať našim čitateľom učenie Katolíckej cirkvi o manželstve a jeho nerozlučnosti, tak ako bolo učené behom storočí?
Kardinál: Odpoveď nájdete v Katechizme Katolíckej cirkvi, č. 1638-1642.
Môže Cirkev dovoliť znovu zosobášeným párom pristúpiť k Svätému prijímaniu, aj keď je ich druhé manželstvo v očiach Cirkvi neplatné?
Bolo by to možné, keby sa tieto páry rozhodli žiť ako brat a sestra. Toto rozhodnutie stojí za zváženie v prípade, ak odlúčeniu bráni výchova detí. Rozhodnúť sa pre túto cestu by znamenalo dostatočný znak pokánia za predošlé a stále hriechy cudzoložstva.
Môže sa Cirkev zaoberať témou manželstva pastorálne, odlišne od predošlého učenia Cirkvi? Smie vôbec Cirkev zmeniť svoje učenie bez upadnutia do kacírstva?
Je evidentné, že pastorálne spôsoby Cirkvi nemôžu protirečiť zaväzujúcej doktríne, alebo ju ignorovať. V tomto zmysle by mohol architekt postaviť nádherný most. Lenže ak nebude dbať o zákony štrukturálneho inžinierstva, môže sa jeho stavba zrútiť. Rovnako musia všetky pastorálne spôsoby sledovať Božie Slovo ak nechcú zlyhať. Zmena učenia, dogmy je nepredstaviteľná. Kto ju však vedome vykonáva, alebo o ňu žiada je kacír – aj keď nosí fialové rúcho.
Nie je celá diskusia o prijatí znovu zosobášených k Svätej Eucharistii znakom toho, že mnoho katolíkov neverí v skutočnú prítomnosť Krista v hostii a pri Svätom prijímaní si myslí, že dostáva len kúsok chleba?
Určite existuje stály protiklad v niekom, kto chce prijať telo a krv Krista a spojiť sa s ním, zatiaľ čo prehliada Jeho prikázanie. Ako to funguje? Svätý Pavol hovorí: Kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije. Ale máte pravdu: nie každý katolík verí v skutočnú prítomnosť Krista v posvätnej hostii. Vidno to v tom, ako mnohí – dokonca aj kňazi – prejdú pred svätostánkom bez pokľaknutia.
Prečo sa v dnešnej dobe v rámci Cirkvi tak často napáda nerozlučnosť manželstva? Jedna z odpovedí by mohla byť tá, že Cirkev bola ovplyvnená duchom relativizmu, ale musia existovať aj iné dôvody. Mohli by ste zopár uviesť? Nie sú tieto dôvody znakom krízy viery v rámci samotnej Cirkvi?
Samozrejme, niektoré morálne normy, ktoré boli predtým uznané už nie sú, takže každý sa riadi podľa svojho vlastného morálneho práva. To, že každý si robí čo sa mu len zachce má svoje následky. Zahŕňa to individualistický postoj k životu, ktorý človek vníma ako jedinú šancu na sebarealizáciu a nie ako misiu od Stvoriteľa. Je evidentné, že podobné postoje sú znakom straty viery.
V tomto kontexte môžeme poznamenať, že za posledné desaťročia sa málo hovorilo o učení o padlej povahe človeka. Dominantným dojmom bolo, že človek je koniec koncov dobrý. Myslím si, že toto viedlo k laxnému postoju voči hriechu. Teraz už môžeme vidieť dôsledky takéhoto postoja – explózia neľudského správania vo všetkých oblastiach života. Nemalo by byť toto výzvou pre Cirkev, že učenie o padlej povahe človeka sa potvrdilo a že ho treba začať znovu hlásať?
To je vskutku pravda. Téma prvotného hriechu a jeho následkov, potreba pokánia skrze utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista, bola dlhý čas potláčaná a zabudnutá. Napriek tomu nemôžeme chápať priebeh sveta a života bez týchto právd. Ignorovanie týchto základných právd nevyhnutne vedie k morálnemu úpadku. Máte pravdu: malo by sa o tom znovu kázať.
Vysoké čísla potratov (predovšetkým na západe) napáchali veľké škody nielen zabitým deťom, ale aj ženám (a mužom), ktorí sa rozhodli usmrtiť svoje deti. Nemali by mať preláti Cirkvi jasné postoje voči tejto strašnej skutočnosti a pokúsiť sa o prebudenie svedomia týchto žien a mužov, aj pre ich vlastné vykúpenie? A nemá Cirkev povinnosť chrániť deti, ktoré sa nedokážu samé brániť, lebo im nie je dovolené ani žiť? „Nechajte maličkých prísť ku mne...“
Cirkev, obzvlášť za posledných pápežov, ako aj za Svätého Otca Františka, potvrdila, že zabíjanie detí v lone matky je opovrhnutiahodné. Toto sa jednoznačne vzťahuje na všetkých biskupov. Avšak druhou otázkou je, či bolo (a ak áno, akou formou) učenie Cirkvi osvedčené a prezentované u verejnosti. Hierarchia by pre toto zaiste mohla spraviť viac. Napríklad účasť kardinálov a biskupov na pochodoch za život.
Aké kroky by ste odporučili Cirkvi, aby posilnila dopyt pre sviatosť a ukázala cestu k jej nadobudnutiu?
Človek musí svedčiť o viere formou, ktorá je špecifická pre každú situáciu. V akej forme k tomu dôjde, záleží od okolností. Dáva to priestor pre kreatívnu predstavivosť.
Čo si myslíte o nedávnom vyhlásení biskupa Franz-Josefa Bodeho, že Katolícka cirkev sa musí viac a viac prispôsobovať životnej realite dnešných ľudí a prispôsobiť jej svoje morálne učenie? Som si istý, že vy ako cirkevný historik poznáte aj iné prípady z dejín Cirkvi, keď bola nútená zmeniť učenie o Kristovi. Mohli by ste vymenovať zopár takých prípadov a ako na ne Cirkev reagovala?
Je úplne jasné, že učenie Cirkvi sa muselo prispôsobiť konkrétnym životným situáciám v našej spoločnosti, aby bola správa evanjelia vypočutá. Ale toto sa vzťahuje len na formu hlásania a nie na neporušiteľný obsah. Adaptácia morálneho učenia je neprijateľná. „Neprispôsobuj sa svetu“ hovorí apoštol Svätý Pavol. Ak biskup Bode učí niečo iné, protirečí učeniu Cirkvi. Je si toho vedomý?
Môže sa Nemecká Katolícka cirkev vybrať svojou vlastnou cestou pokiaľ ide o prijatie znovu zosobášených párov k Svätému prijímaniu, t.j. rozhodnúť sa nezávisle od Ríma, ako to po nedávnom zasadnutí Konferencie nemeckých biskupov povedal kardinál Reinhard Marx?
Spomínané vyhlásenie kardinála Marxa protirečí Cirkevnej dogme. Tí, čo to tvrdia, sú pastorálne nezodpovední, lebo spôsobujú veriacim zmätok a pochybnosti. Ak si kardinál myslí, že sa môže národne vydať nezávislou cestou, riskuje jednotu Cirkvi. Ostáva platné, že všetky učenia a praktiky Cirkvi sú viazané jasne definovanými doktrínami.