Benediktova kritika dokumentu Nostra Aetate a Gaudium et Spes

4,210
Kultúra života

Tento týždeň si nielen katolícke ale i svetské médiá pripomínajú 50. výročie otvorenia druhého Vatikánskeho koncilu, ktorý sa oficiálne začal 11. októbra 1962. Médiá samozrejme chrlia nepravdivé informácie o koncile, na všetko sa pozerajú ako na „boj o moc" medzi pokrokovými a spiatočníckymi ľuďmi a využívajú túto príležitosť ako zbraň v boji za vysvätenie žien. Ak sa však dokážete prehrýzť cez všetky tieto nezmysly, dostanete sa k veľmi zaujímavému vyhláseniu pápeža Benedikta XVI. o odkaze koncilu, jeho prísľuboch a nedostatkoch.

Včera vyšiel anglický prepis jedného z pápežových rozhlasových prejavov, kde uvažuje o tom, aké to bolo byť jedným z peritov, teda poradcov počas koncilu. Prejav bol obzvlášť pôsobivý, pretože do značnej miery kritizoval Nostra Aetate, vyhlásenie o vzťahu cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Veľa ľudí v ňom videlo príležitosť odvrátiť sa od náuky o cirkvi a zamerať sa na oblasti, kde prevažujú nekresťanské náboženstvá. Katolíci sa majú sústrediť iba na budovanie dobrých vzťahov s ostatnými náboženstvami, neodsudzovať ich za chyby a snažiť sa o ich obrátenie. Hlavne v misijnej oblasti nám  tento postoj spôsobil veľkú ujmu. Tradicionalisti zároveň tvrdia, že Nostra Aetate je jedným z najväčších problémov koncilu. Niektorí ho kritizujú za svojský výklad faktov o katolíckych misiách, iným prekáža katastrofálne zavedenie dokumentu do praxe. Preto bolo ohromne prekvapujúce a povzbudivé počuť Benediktov prejav v rádiu, kde sa vyjadril, že aj on sám má výhrady voči Nostra Aetate, niektoré časti dokonca kritizuje. Pozrime sa na celú situáciu globálne:

„V precíznom a neobyčajne rozsiahlom dokumente sa otvára otázka, ktorú v dnešnej dobe nemôžeme prehliadať. Čoraz zreteľnejšie sa objavujú úlohy, ktoré treba splniť a úsilie, ktoré je potrebné vynaložiť na spoznanie, objasnenie a pochopenie tohoto dokumentu. Pri pozornom čítaní sa však v tomto, inak pozoruhodnom texte, objavujú nedostatky. Hovorí o náboženstve iba pozitívne, zanedbáva však jeho zvrátené a skreslené podoby, ktoré sú z historického aj teologického hľadiska nesmierne dôležité. Práve preto kresťanská viera vždy mala kritický postoj k ostatným náboženstvám, či už navonok alebo zvnútra.“

Je to neuveriteľný výrok. Benedikt XVI. priznáva, že hoci je Nostra Aetate „neuveriteľne rozsiahle“ dielo, má zreteľné „nedostatky“ . O ostatných náboženstvách totiž hovorí príliš pozitívne a nehľadí na ne kriticky, ako to cirkev robí už „od svojho zrodu.“

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že je to jeden z hlavných nedostatkov NA. Spôsobuje zmätok nielen u katolíkov (ktorí považujú pozitívne vyjadrenia za podporovanie ostatných náboženstiev), ale poburuje aj protestantov, ktorí sa obávajú, že moderná cirkev chce spojiť náboženstvá. Keď som si prezeral niektoré vyhlásenia cirkvi o Islame a iných nekresťanských náboženských s jedným priateľom protestantom , pozrel sa na slová NA a skepticky vyhlásil: „Určite má zmysel riešiť otázky, na ktoré majú rôzne náboženstvá rovnaký názor, ale toto vyjadrenie hovorí o ostatných náboženstvách tak pozitívne, až ich takmer podporuje.“ Musel som mu vysvetliť, že technicky dokument nepodporuje žiadne iné náboženstvá, no súhlasil som, že vyjadrenia boli príliš pozitívne a nekritické. Skutočne to znelo takmer akoby sme podporovali Islam alebo Budhizmus. Teraz vidíme, že aj Benedikt sa na to pozerá rovnako. Teologicky ani pastoračne nie je dobré zameriavať sa iba na pozitívne aspekty nekresťanských náboženstiev bez toho, aby sme sa nepozreli aj na „zvrátené a skreslené" skutočnosti.

Benedikt ďalej povedal, že dokument bol nesprávne zavedený do praxe a konciloví otcovia určite nechceli vytvoriť „novú cirkev.“ Hovorí:

„Konciloví otcovia nikdy nemohli a nechceli vytvoriť novú alebo inú cirkev. Nemali na to moc ani povolenie. Keďže boli biskupi, zvolili ich za koncilových otcov, ktorí mali právo hlasovať a rozhodovať na základe svojho stavu a z poverenia svätej cirkvi. Preto nemohli a ani nechceli vytvoriť novú vieru alebo novú cirkev, chceli len viac preniknúť do jej podstaty a  „obnoviť“ ju. Preto je absurdné hovoriť o hermeneutike rozkolu , ktorý je v nesúlade s postojmi a vôľou koncilových otcov.“

Je to veľká pravda. Konciloví otcovia nevytvorili nejaké  „Super Magistérium" alebo „Nadkoncil" s neuveriteľnou a nesmiernou mocou úplne reorganizovať katolícku doktrínu aj celý život. Boli to iba biskupi, ktorí sa stretli a stali sa z nich konciloví otcovia. A hoci mali kolektívnu moc, stále to bola iba moc biskupov, ktorí nepretvárajú ani nedefinujú novú identitu cirkvi dogmaticky ani prakticky. Chceli cirkev iba ochrániť a odovzdať vieru ďalším generáciám. Konciloví otcovia boli poverení iba takouto „obnovou“.   Čokoľvek, čo presahovalo rámec obnovenia a pridŕžania sa starej viery sa už netýkalo koncilu. Benedikt však potvrdil, že hermeneutika rozkolu, ktorú Vatikán považuje za začiatok úplne nového obdobia a smerovania v cirkvi, je „absurdná."

Pápežove vyjadrenia nájdete tu.

Chcem skutočne upozorniť na to, že pápežova kritika Nostra Aetate hovorí o nepresnostiach v dokumentoch druhého vatikánskeho koncilu a že dokumenty nám nespadli z neba. Sú však smerodajné? Sú. Sú nespochybniteľné? Tu musíme byť opatrní, pretože ak hovoríme o Biblii, nespochybniteľné sú iba samotné výroky, nie dokument ako taký. Dokumenty sú smerodajné, no neznamená to, že nemohlo dôjsť k omylu. Keď napríklad hovoríme o nespochybniteľnom pápežovom vyhlásení o nepoškvrnenom počatí, nehovoríme o celom dokumente z roku 1854 Ineffabilis Deus. Primárne hovoríme o výroku z konca dokumentu, ktorý začína: „Potvrdzujeme, vyhlasujeme a písomne zaznamenávame, že doktrína....atď.“  V tomto prípade je výrok, teda definícia to, čo je ex cathedra nespochybniteľné. Dokument Ineffabilis Deus slúži ako správne nasmerované plavidlo plné nespochybniteľných výrokov.

Nostra Aetate však neobsahuje takéto nespochybniteľné výroky, a aj keď je pre učenie cirkvi smerodajným dokumentom, nie je dokonalé. Ani smerodajné dokumenty nie sú vždy bezchybné; niečo vypadne, použije sa nevhodný tón, objavujú sa nesprávne predpoklady, zvolí sa nesprávny spôsob akým sa učenie prezentuje a podobne. V tomto prípade Benedikt jasne vyjadril, že Nostra Aetate utrpela kvôli skresleným informáciám, že ostatné náboženstvá vidí len v dobrom svetle a nekritizuje ich nedostatky.

Nemali by sme byť prekvapení, že pápež kritizuje takýto dokument ako je Nostra Aetate. Podobne sa vyjadril aj o pastorálnej konštitúcii Gaudium et Spes. Podľa neho vraj propaguje „nekritické prijatie modernej teórie progresívneho myslenia“ čo vedie u kresťanov k zanedbávaniu „podstatných rozdielov medzi politickým, ekonomickým a vedeckým pokrokom...a cielom spoločnosti pomáhať k dosahovaniu nebeského kráľovstva.“ (zdroj) Prehlásil tiež, že zobrazené skutočnosti v Gaudium et Spes boli príliš naturalistické a nehistorické, nedostatočne sa venovali hriechu a jeho následkom (pozn.: dedičný hriech, hriech vo svete a vyplývajúca nedosiahnutelnosť politickej utópie) a príliš optimisticky sa pozerali na ľudský pokrok (pozn.: usilujúci sa vytvoriť socialny raj na zemi a nie dosiahnuť nebo). Nedávno tiež povedal, že Gaudium et Spes neponúkla adekvátnu definíciu „základných čŕt, ktoré formujú modernú spoločnosť" a preto nesplnila cieľ, ktorý mala.

Pápež kritizoval aj uverejnenie novej liturgie so slovami, že „spôsobila rozkol v dejinách liturgie, čo bude mať tragické následky.“  Povedal tiež, že bol „ohromený zákazom používania starého misálu, keďže niečo také sa v celých dejinách liturgie ešte nestalo.“ (pozri Milestones, s.146-149)

Aký to má všetko zmysel? Zdá sa, že Sv. Otec zaujal vyváženejší postoj k celému druhému vatikánskemu koncilu. Jeho úprimnosť oživila celú cirkev. Nie je nič zlé na tom, že niekto sa chce venovať problémom s koncilovými dokumentmi a celkovým priebehom koncilu. Gaudium et Spes je príliš svetský, časovo náročný a optimistický v otázkach pokroku ľudstva. Nostra Aetate zas vypúšťa niektoré dôležité rozdiely medzi náboženstvami a zobrazuje ich príliš pozitívne. Zavedenie novej liturgie bolo novátorské, no malo tragické následky. Tento pápežov názor odzrkadľuje skutočnosť, že 50 rokov po koncile by sme mali očakávať nezaujaté a kritickejšie zhodnotenie úspechov a neúspechov. Pápež sa nebojí priznať, že došlo k zlyhaniu (dokonca aj v štruktúre a názore na samotné dokumenty) a aj keď si priznáme chybu, kompetentní sa týmto problémom zaoberať nebudú. Stanú sa z nás neverci, schizmatici no neznamená to, že odsudzujeme koncil. Znamená to len, že dokumenty nie sú dokonalé čo niekoľkokrát potvrdil aj sám pápež.  

DISKUSIA k článku