Posledný odkaz Benedikta: BOLI DVA KONCILY! PRAVÝ A FALOŠNÝ. Ktorý zvíťazí?

6,095
Kultúra života

Benedikt XVI. sa vo svojom poslednom príhovore ku kňazom rímskej diecézy chcel v krátkosti venovať Druhému vatikánskemu koncilu a porozprávať zúčastneným, ako si ho pamätá on.V skutočnosti tento krátky návrat do minulosti trval takmer 40 minút a publikum celý čas pozorne počúvalo.

Pápež rozprával spontánne, bez poznámok. Postupoval podľa jednotlivých bodov, ktorým sa koncil venoval: liturgii, cirkvi, Božiemu zjaveniu, ekumenizmu, náboženskej slobode, vzťahu k židovstvu a iným náboženstvám. 

Benedikt spomínal na to, čo všetko bolo treba vyriešiť v jednotlivých oblastiach a ako sa k tomu postavili konciliárni otcovia. Zameral sa najmä na pojem Božieho ľudu a na vzťah medzi Písmom a tradíciou.

Jeho príhovor mal jasnú štruktúru, čo obzvlášť zaujalo prítomných.
 

ÚVOD

Benedikt XVI. začal spomienkou na prosbu kardinála Fringsa v čase, keď bol ešte Joseph Ratzinger bohoslovcom, aby pre neho napísal osnovu na konferenciu v Janove, ktorú zorganizoval kardinál Siri na tému „Koncil a svet modernej myšlienky“.

 Kardinálovi sa Ratzingerov príspevok páčil. No najlepšie na tom bolo to, čo sa udialo potom: 

Krátko po zverejnení projektu pápež Ján XXIII. zavolal kardinála do Ríma. Ten odchádzal s obavami, že niekto zrejme niečo zle interpretoval, a tak si ho pápež predvolal, aby ho napomenul. Predpokladal dokonca, že mu bude odňatý aj kardinálsky klobúk. Pápež ho však pri stretnutí objal a povedal: «Ďakujem vám, eminencia. Povedali ste to, čo som chcel povedať ja, ale nenašiel som vhodné slová». Po tejto skúsenosti kardinál vedel, že je na správnej ceste a pozval ma, aby som ho sprevádzal na koncile ako jeho osobný praktik a neskôr ako jeho osobný poradca.“

SKUTOČNÝ DUCH KONCILU:

„Na koncil sme odchádzali radostní a plní entuziazmu. Všetci sme boli v ohromnom očakávaní. Dúfali sme, že sa všetko obnoví, že prídu nové Turíce, nová doba Cirkvi, ktorá bola v tom čase ešte silná, ale zdalo sa, že je predovšetkým záležitosťou minulosti a nie nositeľkou budúcnosti. A tak sme dúfali, že sa tento stav zmení, Cirkev sa obnoví a opäť sa stane silou dneška i zajtrajška.“

Benedikt spomenul, že štruktúra rímskej synody nebola správna, keďže boli už všetky texty pripravené vopred a členovia Synody ich mali iba schváliť. Biskupi sa dohodli, že to takto neurobia z toho dôvodu, že oni sami sú súčasťou koncilu, a tak hneď v prvý deň koncilu rozhodne odmietli všetky pripravené schémy a voľby do komisií“.

Otcovia ich odmietli, pretože sa najprv chceli navzájom trochu spoznať a až potom pripraviť nominácie. A tak sa aj stalo. „Avšak zo strany koncilových otcov to nebol prejav revolúcie, ale prejav svedomia a zodpovednosti.“

Benedikt si zaspomínal, ako sa na základe tejto udalosti začali usilovať o vzájomné porozumenie, o ktoré sa snažili počas celého obdobia koncilu. „Tak sme mohli spoznať mnohé významné osobnosti ako otca Henriho de Lubaca, Daniéloua či Congara. Vďaka tomu sme mohli zažiť univerzalitu cirkvi, ktorá neprijíma iba pokyny zhora, ale spoločne rastie, ide dopredu, vždy však pod vedením Petrovho nástupcu.“

Najpripravenejšími v zmysle definovaných návrhov boli biskupi z Francúzska, Nemecka, Belgicka, Holandska - tzv. Rýnska aliancia. V prvej časti koncilu udávali smer práve oni. Veľmi rýchlo sa však do aktivít zapojili i ostatní účastníci.

KONCIL "MÉDIÍ" A KONCIL OTCOV

Na záver svojej reči Benedikt XVI. kriticky hovoril o kontraste medzi „pravým koncilom“ a „koncilom, ktorý vytvorili médiá“.  

V tomto prípade je lepšie citovať pápežove slová doslovne:

„Rád by som sa ešte pozastavil nad jedným bodom. Pravý koncil bol koncilom Otcov. Bol tu však ešte aj koncil, ktorý vytvorili médiá. Bol akoby osobitným koncilom sám v sebe a svet vnímal koncil práve týmto spôsobom, prostredníctvom médií.

Koncil, ktorý bezprostredne dorazil medzi ľudí, bol koncilom médií, a nie koncilových otcov. Koncil otcov sa uskutočnil v prostredí viery, a bol koncilom viery ktorý hľadá 'intelectus', ktorý sa snaží o pochopenie seba samého, ako i o porozumenie Božích výziev v danej chvíli. Ktorý chcel odpovedať na Božie podnety vo svojom čase ako aj objaviť v Písme slovo pre dnešok a zajtrajšok. Zatial čo Koncil ako celok - ako som povedal - sa pohyboval v rámci viery "fides quaerens intellectum". Koncil novinárov sa, samozrejme, v tomto duchu viery neniesol. Pôsobil v rámci kategórií dnešných médií, teda mimo Viery v rozmedzí  inej hermeneutiky.

Šlo o politickú hermenautiku. Pre média bol koncil politickým zápasom (antagonizmom), bojom o moc medzi rôznymi prúdmi v rámci Cirkvi. Prirodzene, médiá sa postavili na stranu, ktorá viac vyhovovala zmýšľaniu ich sveta.

TRI ZLÉ PLODY "VIRTUÁLNEHO KONCILU"

(1) Z tohto pohľadu im záležalo na decentralizácii Cirkvi, išlo im o moc pre biskupov a tiež hľadali vo výraze „Boží ľud“ udeľovanie moci laikom. Venovali sa trojitej otázke: pápežskej moci potom prenesenej moci na biskupov a nakoniec na všetkých, teda zvrchovanosti ľudu. Samozrejme toto bol postoj ktorý považovali za potrebný podporovať, ohlasovať a uprednostňovať. 

(2) Podobne sa pozerali aj na liturgiu. Liturgiu nevnímali ako predmet viery, ale ako niečo, kde sa dejú úplne pochopiteľné veci, spoločenská aktivita, teda čisto profánna vec. Vieme, že existovala podobná tendencia podložená i historicky, tvrdiaca: sakrálnosť je pohanská povera. Prípadne, že sakrálnosť bola len predmetom Starého zákona, lebo v Novom zákone je podstatné to, že Kristus umrel „vonku“, za bránami mesta, teda v profánnom svete. Sakrálnosť sa podla nich mala vytratiť a nakoniec aj sprofanizovaná bohoslužba spolu s ňou, lebo bohoslužba, podla nich, nieje bohoslužbou ale iba spoločeným úkonom, spoluúčasťou, teda spoločenskou aktivitou.

Tieto "interpretácie" a zjednodušenia Koncilu sa v praxi šírili najmä  formou reformy liturgie. Vzišli v súvislosti s koncilom, ale mimo správny kontext, mimo viery.

(3)To isté sa dialo v otázke Sv. písma, o ktorom sa začalo hovoriť, že je "len knihou". Knihou dejín ktorú je nutné vnímať iba v "historickom kontexte". A tak ďalej.

Vieme, že tento "koncil médií" mal prístup ku každému. Stal sa dominantným, veľmi účinným a spôsobil mnohé pohromy, nespočetné problémy a veľa utrpenia: zatvorené semináre, kláštory, vyprázdnenie liturgie... Skutočný koncil mal preto ťažkosti uskutočniť a skonkretizovať svoje posolstvo. Virtuálny koncil bol silnejší než koncil skutočný.

ROK VIERY - NÁVRAT "PRAVÉHO KONCILU"

Avšak cítili sme, že pravý koncil napriek tomu nezanikol. Krok za krokom stále silnel a teraz sa stáva skutočnou silou, skutočnou reformou a obnovou Cirkvi. Mám dojem, že teraz, päťdesiat rokov po koncile, sa virtuálny koncil triešti a vytráca a vynára sa ozajstný koncil v celej svojej duchovnej sile. Našou úlohou, práve v tomto Roku viery, je začať cez Rok viery pracovať aby sa, s mocou Ducha Svätého, pravý Koncil uskutočnil a  Cirkev sa naozaj obnovila. Dúfajme v Pánovu pomoc. V modlitbách budem vždy pri vás. Spoločne kráčajme k Pánovi v istote, že on víťazí. Ďakujem!“

---------------------------

POZNÁMKY

1) Dekonstrukcia hierarchie: Spochybnenie primátu pápeža. (viď. Konciliarizmus, Episkopalizmus, ...) 
"Emancipácia" kolégia biskupov od zvrchovanej moci pápeža. Emancipácia kňazov od moci biskupov. Emancipácia laikov od Cirkvi. Posledné plody tejto filozofie: "Liberation theology", "Wir sind die Kriche!", "Priesterinitiative", alebo "Aufruf zum Ungehosam",  ...

2) Profanizácia liturgie: Zmena v liturgii z kristocentrizmu na tropocentrizmus. Teda jej zameranie od Krista na človeka a spoločenstvo. Tieto zmeny boli obhajované tzv. "Duchom koncilu". Išlo najmä o svojvoľné zmeny svätej liturgie povolené biskupmi na Západe. 
a) Odstraňovanie sakrálnych symbolov z kostolov: zavadzaním populárnej hudby do posvätnej liturgie. Odstraňovanie predmetov posvätného kultu z kostolov. Stavanie "funkčných a moderných" kostolov na základe modernistickej hermenautiky.
b) Svojvoľné zmeny v liturgickom prejave u kňazov: Uprednosťovanie "showmanstva" kňaza namisto ubúdanie jeho individualizmu aby slúžil omšu ako alter Christus. Neformálne "žoviálne" správanie kňaza počas obradu omše. Vlastné a nevhodné gestá kňazov počas svätej liturgie. Psychologizácia účinku sviatosti. Nedostatočné prejavovanie úcty k eucharistii. Zavádzanie "handkomunion". Zavádzanie žien miništrantiek. Slávenie bohoslužby chrbtom k bohostánku. Zavádzanie sprofanizovaných "detské a mládežníckych omší".

3) Relativizácia zjavenia: Ide o šírenie bludov modernizmu medzi teológmi. Najmä formy spochybňovanie obsahu Božieho Zjavenia ako "len mýtu", alebo relativizovanie SVP ako textu "vzniknutom v danom historickom kontexte, bez všeobecnej a nemennej platnosti v dejinách spásy". Tieto názory sa nekriticky vyučovali a stále vyučujú na niektorých seminároch a teologických fakultách namiesto tradičnej katolíckej vierouky, biblistiky a historicizmu.

DISKUSIA k článku