Zlyhanie v ohlasovaní Humanae Vitae zničilo manželstvá a ohrozilo deti

1,573
Kultúra smrti

Hlavným cieľom služby Cirkvi katolíckym rodinám, manželstvám a deťom by mala byť ochrana pred ťažkou traumou spôsobenou rozvodom, a tiež pomoc tým, ktorých sa už rozvodová trauma dotkla. Rozvodová epidémia postihla milióny verných katolíckych manželov a nevinných detí po celom svete. A žiaľ, deje sa tak aj naďalej.

Sv. Ján Pavol II. dal Cirkvi vynikajúcu príručku, ktorá má pomôcť katolíckym rodinám - vrátane tých, ktoré sú rozvedené, znovu zosobášené a nezmierené s Cirkvou. Táto príručka sa volá Úloha kresťanskej rodiny v dnešnom svete. Je to apoštolská exhortácia, ktorá je plodom uvažovania biskupov zhromaždených na mesiac trvajúcej biskupskej Synode o rodine konajúcej sa v roku 1980.

Hlavná otázka, ktorú na Synode o rodine predniesol kardinál Kasper - podporovaný inými synodálnymi otcami - je pastorácia rozvedených katolíkov, ktorí sa druhý raz zosobášili. Taká pastorácia, ktorá by nanovo zosobášeným katolíkom umožňovala prijímanie Eucharistie bez ďalšieho zmierenia s Cirkvou.

Ohľadom pomoci týmto rodinám, sv. Ján Pavol II. v 84. bode exhortácie Úloha kresťanskej rodiny v dnešnom svete poskytol Cirkvi a jej pastierom veľa porozumenia a múdrosti.

Napísal: „Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť.“

Sv. Ján Pavol II. [vlastne] kritizoval myšlienky kardinála Kaspera, ktorý chce upustiť od dvetisíc ročného morálneho učenia Pána a jeho Cirkvi. Napísal: „Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.“

Ďalšie múdre názory ponúka aj takýmto rodinám a ich deťom. Tieto páry by mali „viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena - ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu - zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné“.

Toto učenie jedného z najdôležitejších dokumentov v Cirkvi o katolíckej rodine od svätého Jána Pavla II. ukazuje, že Cirkev sa snaží rozvedené a znovu zosobášené páry (ktoré sa ešte nezmierili s Cirkvou) a ich deti milovať, slúžiť im a chce pre nich to najlepšie. Nie je to tak, ako nedávno vyhlásil pápež František; totiž, že by ich Cirkev „... (rodičov) držala v odstupe od života komunity, akoby boli exkomunikovaní?“. (Slovenský text celej audiencie tu.) [Z kontextu celej audiencie z 5. Augusta 2015 je jasné, že pápež František  narážal na konkrétne konanie v jednotlivých partikulárnych cirkvách a farnostiach, v ktorých sa veriaci takýchto rozvedených ľudí stránia až tak, že to týmto ľuďom len viac ubližuje; pozn. prekl.]

Len ťažko možno pochopiť, prečo Svätý Otec vo svojom nedávnom vyhlásení neodcitoval vynikajúci a súcitný príspevok týkajúci sa pomoci týmto rodinám pochádzajúci od svätého Jána Pavla II.

Jednou z najnáročnejších a najbolestnejších vecí v rámci mojej štyridsaťročnej práce klinického psychiatra bola táto: pokúšať sa pomáhať dospievajúcim, mladým dospelým a verným manželom, ktorých ťažko traumatizoval rozvod. Psychológia zdokumentovala, že z rozvodu vznikajú doživotné zranenia – a to najmä u mladých mužov, u ktorých sa objavujú problémy pri úspešnom presadení sa v škole a v práci.

Ďalšia kritika Svätého Otca voči Cirkvi a jej kňazom, ktorí týchto mladých zraňujú „ďalšími bremenami, okrem tých, ktoré deti v týchto situáciách už [aj tak] musia znášať“ je úplne nejasná a je v rozpore s mojimi štyridsaťročnými klinickými skúsenosťami s takýmito rodinami. [Z celého textu audiencie pápeža Františka vyplýva, že hovorí o tom, že ďalšie odmietanie takýchto rodín zo strany Cirkvi, by mohlo takýchto mladých len viac zraniť a odradiť ich od angažovania sa v Cirkvi a od praktizovania viery, pozn. prekl.] Mladí z takýchto rodín sú do života farností bežne prijímaní a majú účasť na sviatostnom živote a mnohých aktivitách pre mládež, ak ich k tomu rodičia povzbudzujú. Bohužiaľ, rozvod vážne poškodzuje duchovný život a praktizovanie viery detí [zažívajúcich] rozvod, čo Elizabeth Marquadt popísala vo svojej knihe „Between Two Worlds: The Inner Lives of Children of Divorce („Medzi dvoma svetmi: Vnútorný život detí rozvodu“). Práve tieto psychické zranenia pochádzajúce z narušenej dôvery a následnej zlosti mladých držia ďaleko od Cirkvi.

Doktor Norval Glenn, dlhodobo uznávaný odborník na rodinu z University of Texas v úvode k Marquadtovej knihe napísal: „Dospelých s emocionálnymi problémami je asi trikrát viac medzi tými, ktorých rodičia sa rozviedli, ako medzi tými, ktorí pochádzajú z úplných rodín. Akýkoľvek veľký úspech v dospelosti nedokáže vykompenzovať nešťastné detstvo alebo vymazať spomienku na bolesť a zmätok rozdeleného sveta dieťaťa po rozvode.“

Hlavnou príčinou zranení katolíckej mládeže a oddaných manželov pochádzajúcich z rozvedených rodín bola 45 rokov trvajúca neschopnosť vyučovať katolíkov o pravde obsiahnutej v dokumente Humanae Vitae. Antikoncepcia zvyšuje manželskú nedôveru, úzkosť, hnev, sebectvo a konflikty v komunikácii. Antikoncepcia je spôsobom, ako jazykom tela manželovi alebo manželke povedať, že „ti odopieram svoje celkové sebadarovanie a nezverujem ti svoju plodnosť“.  A tak osobné výpovede i štatistiky potvrdzujú, že toto vážne rozhodnutie - v rozpore s ružovými predpoveďami o väčšom rodinnom šťastí, ktorého sa dočkáme po legalizácii antikoncepcie - podkopalo u manželských partnerov základy dávania a prijímania lásky.

Manželský rast od „ja“ ku „my“, ktorý sv. Ján Pavol II. opisuje ako jeden z aspektov snúbeneckej lásky v knihe Láska a zodpovednosť, je tiež závislá na tom, že Pánovi zveríme každý aspekt svojho manželstva. Pri používaní antikoncepcie pár nevedome Pánovi oznamuje: „Nezverujeme ti svoju plodnosť.“

Je úplne jasné a vedecky nevyvrátiteľné, že existuje vzťah medzi užívaním antikoncepcie, epidémiou narcizmu a morom rozvodu - a s jeho celoživotnými  traumami, ktoré zanecháva na miliónoch a miliónoch malých detí, mladých dospelých, oddaných manželov a katolíckych rodín na celom svete.

Októbrová Riadna Synoda o rodine sa musí zaoberať tým, že sa odmietlo katolíckym mladým ľuďom a manželom hlásať spásnu pravdu obsiahnutú v Humanae Vitae - tým, že sa odmietli riešiť psychologické a sociologické škody spôsobené rozvodovou epidémiou. Mohla a mala by sa objaviť rozvodová prevencia. Deti, mládež, verní manželia a samotná viera bude uchránená len vtedy, ak sa katolíckym rodinám napokon ohlási pravda.

Rick Fitzgibbons

MuDr. Rick Fitzgibbons je psychiatrom a riaditeľom Institute for Marital Healing (Inštitútu pre manželské uzdravenie). Počas svojej štyridsaťročnej kariéry pracoval s tisíckami párov, pričom často hovorieval a písal o manželstve. Bol mimoriadnym profesorom na Pápežskom Inštitúte pre výskum manželstva a rodiny Jána Pavla II. vo Washingtone, D.C., a bol tiež poradcom vatikánskej Kongregácie pre klérus.

DISKUSIA k článku