teplomer

Vymodlili si zázrak - jeden deň so svojím dievčatkom

2,334
Kultúra života

Tridsaťpäťročná Pamela Lewis priznáva, že ešte dlho sa pri pohľade na dúhu, prázdnu autosedačku či pekne zavinutú detskú dečku bez dieťatka neubráni slzám.

Ale vie, že plakať je v tomto prípade v poriadku. Celá jej rodina, vrátane jej manžela, 36-ročného Paula Josepha - prezývaného PJ - a jej troch malých detí, ktoré majú menej než 10 rokov, bola akýmsi spôsobom hlboko dotknutá tým, čo v posledných mesiacoch prežila.

Táto skúsenosť zahŕňa radostné okamihy plné očakávania zmiešané s obrovským strachom z toho, čo môže priniesť budúcnosť. No zahŕňa to i malý zázrak, za ktorý sa tak veľmi modlili a ktorý sa napokon aj vyplnil, ale aj smútkom naplnené „zbohom“, ktoré museli povedať po tak krátkej návšteve.

Napriek strachu, neistote a emóciám striedajúcim sa ako na hojdačke, táto hlboko katolícka rodina vie, že Boh na nich po celý čas hľadí  a vedie ich po svojich podivných a tajomných cestách svojej dobroty a milosrdenstva.

„Bože, Ty si tak dobrý“

Všetko to začalo vo februári 2014. Vtedy mala Pamela vo svojom rodnom meste Mission v Britskej Kolumbii naplánovaný prvý ultrazvuk. Pamela mala podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Sonograf jej 15-týždňového dieťaťa totiž mlčal. O niekoľko dní neskôr Pamelin lekár potvrdil jej najhoršie obavy: povedal jej, že jej dieťa má fatálne chromozomálne abnormality.

„S veľkou pravdepodobnosťou potratíte. Ak by sa vám aj podarilo porodiť, život s dieťaťom bude nesmierne krátky a dieťa bude silne deformované kvôli rázštepu podnebia a poškodeniu mozgu,“ povedal podľa Pamely lekár v rozhovore pre LifeSiteNews.

Ako riešenie problému jej odporučil potrat.

Pamela opustila ordináciu a slzy jej stekali po tvári. Akoby mohla ukončiť život svojho vlastného dieťaťa, ktoré v nej rástlo?! Ako by mohla ona, ktorá živila tento nový život, voči tomuto dieťaťu cítiť niečo iné než lásku, a to najmä preto, že toto dieťa teraz viac ako inokedy potrebovalo niekoho, od koho by závisel jeho život? Potrat bol jednoducho nemysliteľný.

Pamelu diagnóza vystrašila. Obrátila sa k Bohu v modlitbe: „Bože, Ty si tak dobrý. Nech sa stane tvoja vôľa. Daj nám silu dostať sa z toho.“

Jedna z Pameliných dobrých priateľok jej dala radu, čo jej nesmierne pomohlo: „Pamela, to dieťa má také šťastie, že má za rodičov vás. Väčšina žien by zo strachu šla na potrat. Ty si jeho život uchránila a uchovala ho v bezpečí a budeš ho milovať, kým si ho Boh nevezme späť,“ uviedla Pamela spomínajúc na rozhovor so svojou kamarátkou Roxannou.

Druhý ultrazvuk na inej klinike v Surrey, BC - na Pamelinu veľkú úľavu - ukázal, že prvá diagnóza sa mýlila. Táto úľava však netrvala dlho. Lekári chceli vykonať tretí ultrazvuk. Ten odhalil, že ruky a nohy dieťaťa nie sú rovné ako by mali byť, ale ohnuté. Pamela sa pripravovala na ďalšie zlé správy.

Skupina odborníkov a genetických poradcov povedala Pamele a PJ-ovi, že ich dieťa, dievčako, má vzácnu poruchu zvanú Kampomelická dysplázia, čo je choroba, ktorá bráni správnemu rozvoju kostí a chrupaviek v tele. Lekári im povedali, že mnohé deti s touto chorobou sa ani nenarodia. Tie, ktoré sa narodia, zvyčajne zomierajú v priebehu niekoľkých dní.

Opäť sa ako riešenie núkal potrat.

To, čo si Pamela najviac pamätá z tohto okamihu, je zvučné „nie“, ktoré rezonovalo celým vnútrom jej bytosti, keď jej ponúkli túto možnosť. Akoby mohla problémy svojho dieťaťa riešiť potratom?! Nebolo to dieťa členom jej rodiny?! Teraz to dieťa potrebovalo, aby bolo najviac milované a nie zlikvidované ako odpad. Potrat by nikdy nebol riešením.

Horkosladké

Pamela a PJ dali svojmu dieťaťu meno Gianna Seraphina, čo znamená „Boh je milostivý“ a „ohnivý“. Ako postupovali týždne, diagnóza dieťaťa sa zhoršovala. Doktori hovorili, že ak sa Gianna narodí, nebude môcť dýchať, pretože jej pľúca nie sú schopné rozšíriť sa. Jej hrudník sa dostatočne nerozvinul a vyvíjal masívny tlak na jej rozvíjajúce sa orgány. Štruktúra jej kostí, vrátane lebky je extrémne krehká. Lekári jej dali 3%-nú šancu na prežitie pôrodu s tým, že ak by prežila, pravdepodobne by krátko po ňom zomrela.

Rodičia povedali svojim ostatným deťom - Veronike, Anastázii a Makariovi, že ich malá nenarodená sestrička je chorá a potrebuje Boží zázrak, aby sa vôbec narodila živá. Pamela opísala, ako deti prišli, pobozkali ju na bruško a preukazovali svojej sestričke lásku a náklonnosť. Dali svoje ruky na bruško, aby vo vnútri pocítili Giannin pohyb. Rodina sa spoločne modlila za zázrak uzdravenia, ale v prvom rade sa modlila za poslušnosť voči Božiemu plánu, akýkoľvek by bol.

Pamela teraz zažívala horkosladkú zmes emócií. Vnútri jej lona bola Gianna chránená a v bezpečí. Ale mimo jej lona bude Giannin život vo vážnom nebezpečenstve. Nemala by matka  radostne očakávať narodenie svojho dieťaťa? Pamela však očakávala tento deň – ktorý sa približoval tak rýchlo -  len so strachom a neistotou. Snažila sa sústrediť na radosť, ktorú jej Gianna prinášala. Na to, keď jej malé dieťatko reagovalo na jej hlas pohybom a jemným kopaním. Vedela však, že každý nový deň ich obe posúva bližšie k okamihu, kedy hrozí, že ich spoločná radosť sa skončí.

Pamela bojovala aj s etickými otázkami týkajúcimi sa starostlivosti o Giannu, ak pôrod prežije. Čo ak bude treba, aby kvôli dýchaniu bola Gianna v inkubátore? Tento postup jej však spôsobí nesmiernu bolesť a utrpenie. Čo ak však odmietnutie tohto postupu spôsobí, že zomrie na zadusenie? Pamelu sužovali tie najhoršie predstavy.

Priateľ a kňaz, p. John Horgon, pomohol upokojiť jej obavy. V prvom rade Pamele poradil, aby jednoducho milovala Giannu v prítomnom okamihu. Nech si s ňou spieva, modlí sa s ňou a denne ju zásobuje vitamínmi.

„Môže to byť jediný čas, kedy môžeš zažívať Giannu takú, aká je... rastúcu v brušku. Nie si matkou po pôrode, si matkou teraz,“ spomína na jeho slová.

Otec John jej povedal, že Gianna by mala dostať všetko, čo je z lekárskeho hľadiska nevyhnutné, aby dostala šancu na život - tak ako si to zaslúži každé dieťa. Ak jej pobyt v inkubátore umožní dýchať a pomôže jej to žiť, potom by sa to malo vykonať. Nemala by jej byť odopretá výživa a hydratácia. Čo najskôr by jej mal byť ponúknutý dar ľudského dotyku. Ak nebude stačiť lekárska pomoc, potom nech si ju držia a milujú až do jej posledného výdychu, spomína Pamela na jeho slová.

„Bože, daj nám jeden deň s ňou“

Desať týždňov pred termínom pôrodu, Pamela stále pracovala ako servírka v Olive Garden. Keďže Gianna nemohla prehĺtať, Pamele sa vytvoril nadbytok plodovej vody a jej vyčnievajúce bruško vyzeralo veľmi nápadne. „Naozaj rada pracujem ako čašníčka, myslím však, že som odstrašovala zákazníkov. Ľudia sa ma stále pýtali, či idem rodiť,“ opisovala.

Ultrazvuk, ktorý bol vykonaný každé dva týždne, čoraz jasnejšie ukazoval Giannin klenutý krk, ohnuté kosti, malé čeľuste a zle vyformované pľúca. Skenovania tiež ukázali hlavičku plnú vlasov ako aj jej nadšené pohyby.

Počas jednej návštevy novorodeneckej jednotky intenzívnej starostlivosti v rámci prípravy na veľký deň, lekári ukázali Pamele inkubátor, v ktorom bolo vtedy umiestnené predčasne narodené dieťa. Pred Pamelinými očami sa náhle zablysla realita, ktorá mala prísť.

„Len som sa na to dieťa pozerala, akoby som ho už porodila ja a bola to moja Gianna – po celý život tak neuveriteľne slabá a bezmocná a úplne závislá od Boha a svojich rodičov. Zahryzla som si do pery tak silno, že som skoro krvácala. Musela som odísť skôr, než by som začala bojovať o to, aby som držala to dieťa, ktoré nebolo moje. To preto, že moja túžba po Gianne bola v tom období to najsilnejšie.“

Lekári Pamelu dva týždne pred termínom požiadali, aby sa dočasne presťahovala bližšie k nemocnici vo Vancouveri, aby mohli lepšie sledovať ju i dieťa. Pamela a PJ sa usadili v dome na Easter Seals, čo je špeciálne miesto v blízkosti nemocnice, kde môžu rodičia zostať v blízkosti svojich chorých detí. Čas trávili hraním kartových a iných stolových hier. Denne chodili na omšu. Modlili sa ruženec. Relaxovali v záhradách. Boli radi, že PJ-ova sestra Sheena mohla strážiť ostatné deti.

Pamela a PJ sa stále modlili za zázrak uzdravenia, ale boli zmierení s čímkoľvek, čo Boh dopustí. Začali sa pozerať na smrť, dokonca aj na možnú smrť svojej dcéry, ako na niečo, čo sa dá posvätiť. Začali sa vrúcne modliť, aby Gianna žila hoci len krátku chvíľu, aby ju mohli držať, milovať, pokrstiť a rozlúčiť sa s ňou. Uvedomili si, že ak ich dcéra bude žiť čo i len krátku chvíľu, bude to„úžasné a láskavé požehnanie, ktoré nám daruje Boh".

„Naša modlitba bola vždy rovnaká: „Bože, daj nám jeden deň s ňou. Sme si vedomí, že si ju asi nemôžeme nechať, ale daj nám čas, aby sme sa s ňou rozlúčili,“ povedala Pamela.

Vďaka svojej viere Pamela a PJ pochopili, že Giannina skorá smrť by nemala znamenať koniec ich snom a plánom, ktoré pre ňu mali, ale naozaj len začiatkom. Ak by zomrela, pôjde do neba, kde ju bude „opatrovať“ Ježiš až do dňa, keď sa opäť všetci spolu stretnú.

„Uvedomili sme si, že bude s rodinou, so svätými, so svojím dedom a svojimi prarodičmi.... a samozrejme s Bohom. A ak Boh dá, v budúcnosti i s nami. Bolo to horkosladké, no oveľa viac sladké,“ povedala Pamela.

Kvôli svojmu dieťaťu sa Pamela snažila byť pozitívna a optimistická, a to najmä potom, čo ju istý priateľ navštívil v dome v Easter Seals a hovoril o tom, ako dieťa v lone do určitej miery cíti to, čo cíti samotná matka. Dieťa počuje matkin smiech alebo plač, povedal priateľ. Ak je matka v strese, dieťa sa dostáva do stresu. Ak je matka radostná, dieťa je šťastné.

Pamela sa občas v noci sprchovala a pozorovala, ako voda steká jej okrúhlym bruškom. Gianna zareagovala energickým kopaním. Milovala svoju dcéru bez ohľadu na jej chorobu a v hĺbke duše vnímala, že Gianna túto lásku cíti a opätuje jej ju.

„Bože, tak nesmierne Ti ďakujem!“

Lekári sa rozhodli, že Pamele vyvolajú pôrod asi o dva týždne skôr než bol pôvodne stanovený termín. Gianna teda mala byť menšia, než keby sa narodila v normálnom termíne a ľahšie by bola prešla pôrodným kanálom. Lekári začali vyvolávanie pôrodu v pondelok 11. augusta pomocou Foleyovho katétra, ktorý sa po vložení naplní vodou a začne naťahovať krčok maternice. Utorok ráno bola Pamela rozšírená viac. Skôr než sestra prenikla k plodovej vode, (Pamela) dostala epidurálnu injekciu. Pamele podali oxytocínové kvapky, aby zväčšili kontrakcie.

Pôrod začal rýchlo napredovať. Pamela ani nemusela hovoriť sestrám, kedy má kontrakcie, pretože zakaždým, keď sa tak stalo, Giannu viditeľne vytlačilo až na bruško. Kontrakcie boli tak nezvyčajne viditeľné, že sestry, ktoré šli náhodne okolo, nahliadali do pôrodnej sály len preto, aby to videli.

„Pri každej kontrakcii to vyzeralo na mojom pravom boku ako maličké pohorie,“ povedala Pamela.

Teraz už bolo vidno vykúkať Gianninu hlavu. Prišiel čas na tlačenie. Ale bez ohľadu na to, ako silno Pamela tlačila, Gianna sa ani nepohla. Napriek krehkosti dieťaťa, vedúci lekár navrhol, aby dieťa dostali von odsávaním. Plán fungoval a Gianna sa narodila o pár minút neskôr, o 17:50.

Bola však celá modrá. „Je mŕtva? Zomrela? Dýcha?“ Pamela si spomína ako zúfalo kričala.

Tím čakajúcich špecialistov vzal Giannu bleskurýchlo preč do susednej miestnosti v snahe ju oživiť. PJ ich sprevádzal. Hoci Pamela nechcela nič viac než držať svoje sladké bábätko, personál jej stále hovoril, „Len počkajte.“ Ďalších 15 minút sa zdalo Pamele ako večnosť. Každého svätého v nebi, na ktorého si spomenula, prosila o Giannin život.

„Tento raz som šancu vyžadovala – neprosila som o ňu,“ povedala.

A potom sa stal malý zázrak, za ktorý sa tak zúfalo modlila Pamela a jej rodina. PJ sa vrátil so správou, že Gianna je nažive. Úspešne ju umiestnili do inkubátora, kde dýchala pomocou ventilátora.

„Len som plakala a vzlykala. Tak veľmi Ti ďakujem, Bože! To je všetko, za čo som sa modlila,“ povedala Pamela.

Sestra na vozíku priviezla Pamelu do miestnosti, v ktorej Giannu udržiavali pri živote pomocou dýchacej trubice. Bolo tam množstvo káblov, ktoré sledovali jej životné funkcie. Teraz už bola ružová. To znamenalo, že krv cirkuluje. Pamela žasla nad Gianninou krásnou hlavičkou s tmavými vlasmi a plnými perami. Vážila asi 2,2 kg.

Pamela teraz už mohla po prvýkrát osloviť a dotknúť sa svojej žijúcej dcéry.

„Je to moje dieťa a je nádherná,“ spomína Pamela na svoje myšlienky. „Aká si bojovníčka!“

Kňaz prišiel pokrstiť dievčatko a prijať ju tak do kresťanského spoločenstva. Pamela, PJ a ostatné deti prišli práve vo chvíli, keď sa začínal obrad.

„Bol to krásny moment plný Ducha Svätého,“povedala.

Po obrade sa deti rozplakali.

„Hoci boli radi, že je Gianna nažive, myslím, že zmes nemocničného prostredia, sily sviatosti krstu a záplavy ich detských pocitov - to všetko bolo na nich priveľa, aby sa dokázali ovládnuť. Ale bolo to v poriadku. Objímali nás, vzlykali a potom sa smiali, keď im najmenší Makarius, ktorý má 3 roky, povedal, aby „boli ticho“ a „utišoval“ ich, aby nezobudili Giannu,“ povedala.

Pamela a PJ nakoniec s najnovším členom rodiny zostali sami. „Jednoducho sme sedeli v miestnosti s našim novonarodeným anjelikom. Spievali sme jej, rozprávali jej a len sa jej dotýkali,“ povedala.

Aj keď jej ventilátor pomáhal, Gianna stále s dýchaním bojovala. Jej krehké poškodené telo sťažovalo jej prežitie. Síce priamo nijak netrpela, doktori sa vyjadrili, že nič viac pre ňu nemôžu urobiť. Pamelu a PJ-a požiadali, aby rozhodli, kedy Gianne snímu ventilátor. Rozhodli sa, že si pospia pár hodín a potom sa skoro prebudia, aby strávili celý deň so svojou dcérou pred tým, než jej povedia prvé a posledné „zbohom“.

„Nechcela som byť emocionálnou troskou kvôli tomu, že som bola nevyspatá a moje telo sa od pôrodu ešte stále triaslo,“ opisuje Pamela.

Celú stredu všetci strávili s Giannou.

„Nechala som ocka podržať si svoje malé dievčatko,“ povedala Pamela.„Sedela som vedľa neho a sledovala, ako túto malú bytosť drží jej ocko vo svojom veľkom náručí. Mohla som ju pomedzi hadičky pobozkať. Jej pokožka bola ako hodváb. Prstíkmi zovrela môj malíček.“

Sanitka dorazila o druhej popoludní, aby priviedla Giannu a jej rodičov na Canucks Place, pokojné domácke miestečko, kde môžu rodičia v pokoji stráviť posledné chvíle so svojimi deťmi. Svoje posledné zbohom prišli povedať aj ostatné deti.

O šiestej večer, po tom, čo Gianna žila jeden celý deň, jej odstránili hadičky.

„Držal som Giannu v náručí a PJ stál vedľa mňa. Boli sme sami s lekárskym personálom. Varovali nás, že to môže trvať niekoľko minút alebo hodín, ale uistili nás, že nebude trpieť, pretože dostala morfium.“

Gianna sa naposledy nadýchla a potom zomrela.

„A my sme smútili... nesmierne sme smútili,“ povedala Pamela.

Giannine telo sme vo vaničke jemne umyli. Bola oblečená vo svojich dupačkách s bielym zajačikom a zavinutá v svojej špeciálnej detskej deke.

„Kolísali sme ju a držali. Bola taká pokojná! Vyzerala ako zdravé, spiace a krásne bábätko – čo to robilo ešte ťažším,“ povedala Pamela.

„Človek na niektoré okamihy v živote nie je pripravený nikdy. Už ste niekedy držali mŕtve dieťa, ktoré bolo vaším vlastným? Moje srdce cíti s každým, kto áno. Čas sa vtedy zastaví. A zatiaľ, čo meditujete o tom, čo táto jednotka časomiery znamená - sekundy, minúty, roky, večnosť - zrazu sa stáva nemožným, aby ste to pochopili.“

Prišli pracovníci pohrebného ústavu a položili Giannino telo na nosidlá. Jej telo bolo prikryté látkou. Bolo dokonané. Pamela si pamätá, ako ju pohltil drvivý pocit prázdnoty. Na druhý deň ráno zamestnanci Canucks Place umiestnili spolu s horiacou sviečkou Giannino meno na špeciálnu rímsu ako spomienku na jej život i smrť.

Nasledujúci týždeň ju pochovali. Na pohrebe sa nečakane zúčastnili i čestné stráže Kolumbíjskych rytierov (Knights of Columbus). Rytieri povedali rodičom, že Giannin príbeh názorne dokazuje, čo znamená chrániť život.

„Ceníme si všetko“

Pamela a PJ povedali, že sú „požehnaní“ časom stráveným so svojou dcérou a nevymenili by ho za nič na svete.

„Všetko na nej, vrátane jej deformovaných nôh, jej krehkosti, jej poškodenia - to všetko bolo súčasťou toho, kým bola. Cenili sme si všetko. Videli sme, aká je polámaná a napriek tomu, aká je krásna vo svojom poškodení. Ukázala nám bázeň a krásu zázraku života,“ hovorí Pamela.

PJ povedal, že Gianna mala „obrovský vplyv“ na každého z nich. „Môj život a život každého z našej rodiny bol časom stráveným s Giannou určite obohatený,“ povedal.

PJ vyrozprával, ako Gianna priniesla radosť do rodiny správou o svojom počatí a teraz vďaka vedomiu, že je s Bohom v nebi. Učila ich trpezlivosti: o chorobe, s ktorou bojovala, sa totiž dozvedali kúsok po kúsku. Pomohla im vyrásť vo vernosti k Bohu, keďže boli nútení prehĺbiť svoju dôveru v Neho. Pomohla im naučiť sa vpustiť do svojho života  Božiu vôľu a pokorne ju prijať, pretože „Boh obráti všetko na dobré v súlade so svojou vôľou.“

PJ si bude vždy pamätať Gianninu obrovskú silu v akýchkoľvek ťažkostiach.

„Povedali nám, že sa pravdepodobne nedožije termínu pôrodu a ak by to dokázala, že pravdepodobne neprežije pôrod a ak by predsa len áno, tak bude žiť len niekoľko minút. Tých 24 hodín, ktoré sme s ňou po pôrode strávili, sú aj darom, aj príkladom jej obrovskej sily. Jej sila inšpirovala nás, aby sme aj my boli silní,“ povedal.

To, z čoho sa rodina kvôli Gianne najviac teší, je láska, ktorú spolu prežili.

„Pamely, mňa i našich detí sa dotkla Giannina láska. I my ju vrúcne milujeme. Radujeme sa, že naše dievčatko nepoznalo nič len lásku.“

„Určite by sme si priali to, aby sme s ňou mali viac času. Ale hoci to bolo tak krátko, bolo to dosť dlho na to, aby obohatila naše životy, pretože nás toľkému naučila,“ povedal PJ.

„Boh nám vytvára cestičky do neba“

Niektorí ľudia sa rodičov pýtali, prečo by Boh dopustil, aby sa to stalo takým „dobrým“ ľuďom, ktorí sa snažia čo najlepšie kráčať po Božích cestách. Prečo by im dobrý Boh zoslal taký veľký problém?

„Rozumiem takýmto pocitom a viem, že tí, ktorí tak hovoria, to myslia dobre,“ povedal PJ. „Avšak  práve vďaka Božej milosti, ďakujem Bohu, že nám dal Giannu, pretože mnoho ľudí na tomto svete by dieťaťu ako Gianna nedalo ani len šancu. Vďaka Bohu, že ju dal nám, aby sme sa o ňu postarali.“

Pamela povedala, že ani len raz sa na Boha nehnevala kvôli tomu všetkému, čo sa stalo.

„Vždy som mala s Bohom priam detský vzťah. A viem, že by sa nikdy nesnažil mi ublížiť. Čokoľvek do môjho života vloží, len On sám pozná dôvody prečo.“

„Azda potom, čo budú ľudia počuť o jej živote, budú premýšľať, keď budú čeliť „voľbe“, akej sme čelili my.“

„Práve skrze naše skúšky a strasti nám Boh vytvára cestičky do neba. Bez ohľadu na to, čo nám Boh pošle do cesty, nikdy nám nedá kríž, ktorý by sme nezvládli. On nám pomôže, ak prijmeme akékoľvek utrpenie, ktoré nám vojde do cesty,“ povedala.

Pamela je presvedčená, že ťažké časy, skúšky a utrpenie sú v podstate Božou výzvou k tomu, aby človek duchovne rástol v láske a v súcite. Ona už teraz vidí, ako Gianna zmenila jej život. Už sa tak nestresuje kvôli drobnostiam. Zisťuje, že ľahšie akceptuje veci, ktoré nemôže zmeniť.

„Stanete sa iným človekom - súcitnejším, trpezlivejším, milujúcejším, láskavejším, starostlivým a chápavým,“ povedala.

Pamela povedala, že niektorí ľudia hovoria, že to, čo ona a PJ urobili pre Giannu, bolo odvážne. Ona s tým však nesúhlasí.

„Nezdá sa mi to odvážne. Neviem, prečo ľudia stále trvajú na tom, že je to odvážne. Naozaj úprimne hovorím, že to, čo sme urobili, sa nám jednoducho zdalo ako rozumná vec,“ povedala.

„Mať dieťa, ktoré by malo zdravotné postihnutie, ktoré by trpelo a ktoré by mohlo zomrieť, to by bolo desivé, nebudem klamať. Tak ako sme boli vzrušení z toho, že máme Giannu, tak bol niekedy ohromujúci aj strach z toho všetkého – strach zo života, ktorý sa bojí neznámeho. Ale život je posvätný vo všetkých jeho formách. Jej život bol posvätný. S týmto vedomím sa nám podarilo prekonať svoje obavy.“

To modlitby ľudí, povedal PJ, nás podržali.

„Takmer fyzicky sme v našich životoch cítili prílev milosti vďaka modlitbám toľkých členov rodiny, priateľov, zasvätených osôb a dokonca i cudzích ľudí.“

„Fungovali sme na milosti,“dodala Pamela.

Rodičia veria, že príbeh Gianninho života ešte nie je zatvorenou knihou.

Pamela pôvodne písala pre svojich spolupracovníkov v Olive Garden blog o svojich skúsenostiach, no objavilo ho mnoho ďalších ľudí a boli dojatí tým, čo čítali. Prostredníctvom sociálnych médií začali Pamelu kontaktovať úplne cudzí ľudia. Rozprávali jej, ako ich dojal príbeh Gianninho života.

„Napokon sme presvedčení, že Boží plán pre našu Giannu sa podaril, aj keď tento plán bol len na jeden deň. Ale čo ak sa ten plán ešte stále odhaľuje? Stačí sa pozrieť na to, ako sa dotýka životov svojim príbehom. Azda po tom, čo budú ľudia počuť o jej živote, budú premýšľať, keď budú čeliť „voľbe“, akej sme čelili my,“ povedala Pamela.

Pamela a PJ si budú navždy uchovávať svoju malú dcérku vo svojich srdciach. Rodina si bude ceniť spomienky Gianninho života. Spoločne sa ľúbili. Spoločne sa stratili. Spoločne rástli v porozumení tajomných Božích diel.

DISKUSIA k článku