teplomer

 

Výpoveď otca: "Zlyhal som! Nezabránil som vražde mojích detí."

3,054
Kultúra smrti

14. marca 2012 (AmericanThinker.com) – Na mojej duši je ďalšia jazva. Táto bolesť je čerstvá a prenikavá a hoci viem, že po čase ustúpi, nikdy sa úplne nespamätám z toho, čo som videl a urobil. Pretože som úmyselne zlyhal v prvej povinnosti rodiča: ochrániť život dvoch mojich detí.

Moja žena a ja sme chceli deti: žiaľ, potrebovali sme liečbu metódou oplodnenia in vitro, aby sme si tento sen splnili. Po niekoľkých cykloch a implantáciách viacerých embryí nás Boh, svetlo našich životov, požehnal.

Nedávno sme sa snažili o ďalšie.

„Keď neprší, aspoň kvapká,“ povedal lekár pre liečbu neplodnosti o troch embryách, ktoré sa všetky ujali. Boli sme postavení pred správu o trojčatách. Bol som v šoku, lebo som vedel, akú záťaž by to znamenalo, ale keď nám ich Boh dal troch, bol som pripravený urobiť čokoľvek, čo bolo treba. 

Moja žena? Niečo sa zlomilo. Trvala na tom, že urobíme „selektívnu redukciu“, z troch na jedno, inak bude musieť ísť na úplný potrat. Bola neoblomná. Nenechala by si tri. Nenechala by si dve.

Stál som pred životným rozhodnutím: zachrániť jedno alebo žiadne. Vybral som si to prvé, hoci som sa pokúsil niekoľkokrát ju presvedčiť, aby sme mali aspoň dvojičky. Nepodarilo sa.

Lekár, ktorý išiel vykonať túto procedúru, nám bez obalu povedal, že do placenty pichne chlorid draselný, aby srdcia prestali byť. Povedal nám priamo, že je to bezbolestné. Hoci som vtedy vedel, že mi klame, pri tomto výbere by som tak či tak súhlasil. Mojou mantrou sa stalo: „Zachránim jedno alebo nezachránim žiadne z nich.“

Pred procedúrou moja žena začala plakať, znovu a znovu sa pýtala lekára, či budú cítiť bolesť a bola uistená, že nie. Spýtal som sa jej znovu, či si je istá, pretože keď už bude potom, už sa to nebude dať odčiniť. Povedala, že si je istá, ale jej slzy a vedomý pohľad mimo obrazovky a žiadosť, aby som sa ani ja nepozeral, mi povedali pravdu: vedela veľmi dobre, že toto nebolo správne. Chcel som trvať na tom, aby sa pozerala, ale myslím, že jej myseľ - už nalomená správou o trojčatách -  by sa úplne zrútila, keby videla, čo sa deje na obrazovke. A aby sme zachránili jedno a pre dobro toho, čo už sme mali, som potreboval, aby bola moja žena pri zmysloch.

Moja žena sa nepozerala, ale ja som sa musel. Musel som vidieť, čo sa stane našim deťom. Musel som vedieť, ako zomrú.

Každé z nich sa stiahlo, odsunulo, keď sa ihla dostala do plodovej blany. Nepichli ju do placenty, ale priamo do tela každého dieťaťa. Každé z nich sa skrčilo, ako mu ihla vošla do tela. Videl som, ako prvému prestalo biť srdce a mne skoro tiež. Srdce druhého bojovalo, ale po desiatich minútach, sa zastavilo tiež.

Lekári mali tú bezočivosť nazvať chlorid draselný, chemikáliu, ktorá zastavila srdcia detí, „liekom“. Chcel som sa spýtať, čo sa snažili vyliečiť – život?  Ale trpké slová by neodčinili to, čo sa stalo.  Prehltol som slová, čo som mal na jazyku.

Viem, že ich to bolelo. Viem, že boli v panike. A viem, že toto bola vražda. Mám chabú útechu, že ako môžem prezradiť, to, čo ostalo nažive, bolo v poriadku, a že som vedel, že toto nebolo moje rozhodnutie. Ja by som si vybral trojčatá, dokonca so všetkou tou námahou a úsilím, čo to vyžaduje. Modlím sa, aby toto dieťa prišlo do cieľa, narodilo sa na tento svet, živé a zdravé, a viem, že ona alebo on dostane všetku našu lásku.

Ale emočná  jazva ma bude bolieť celý môj život. Každý večer vidím úsmev môjho dieťaťa a očakávam úsmev ďalšieho za niekoľko mesiacov... ale myslím aj na dva úsmevy, ktoré nikdy neuvidím. Každý deň po návrate z práce počujem: „Ahoj ocko!“ A viem, že existujú dva hlasy a dva smiechy, ktoré nikdy nebudem počuť. Hrám sa a objímam moje dieťa, teším sa na to isté s tým druhým... ale viem, že dva páry rúk sa mojich nikdy nedotknú... dvojo prstov na nohách nikdy nebudeme počítať, dvojo objatí bude navždy chýbať mojim rukám.

Modlím sa k Bohu každý deň, aby si zobral k Sebe tieto neviniatka a privítal ich a prosím ich každý deň o odpustenie. A tak budem robiť po zvyšok môjho života. Neviem, aký duševný a duchovný kompromis robí moja žena. Je to jej vec a ťarcha, ktorú musí niesť jej svedomie.

Ale nech vás nikto neoklame. Nie je to pre dieťa bezbolestné a ktokoľvek, kto tvrdí niečo iné, je klamár. Potrat nie je odstránenie beztvárneho hluku buniek: je to zabitie dieťaťa. Oživili sme zvyk obetovania dieťaťa novým božstvám príležitostného sexu a pohodlia. Vraždu pre seba obhajujeme zmenou nášho prístupu k vznikajúcemu životu cez eufemizmy ako „plod“ alebo opisy ako „zhluk buniek“... podobne ako nacisti presvedčovali samých seba, že ľudia, ktorí kričali, keď ich strieľali alebo zabíjali plynom, boli “Untermenchen,” „menej ako ľudia“ a preto ich mohli zabíjať, hoci boli nevinní.

Takto si vždy aj každý páchateľ genocídy vysvetlil svoje konanie. Keď takto konáme, odsudzujeme naše vlastné duše.

Pred niekoľkými rokmi som plakal od radosti, keď som videl na obrazovke biť srdce môjho dieťaťa. Teraz som plakal v agónii, keď som si spomenul, ako zastal tlkot sŕdc mojich detí. „Zachránim jedno alebo nezachránim žiadne z nich“ zatlačilo „Preč, preč, hrozné miesto!“ keď som premýšľal, ako by som sa mohol vykúpiť.“

Ak obnažením tejto jazvy, aby ju mohli vidieť ostatní, môžem zabrániť potratu, možno to pomôže vyrovnať váhy, keď sa ocitnem tvárou v tvár Božej spravodlivosti a konečne stretnem tie moje dve deti ktoré mi, dúfam, odpustia moje zlyhanie.

DISKUSIA k článku