Tri masky Kultúry Smrti

2,407
Neutral

19. október 2012 (truthandcharityforum) – V Evangelium Vitae (EV 28) blahoslavený pápež Ján Pavol II. napísal: „Čelíme obrovskému a dramatickému konfliktu medzi dobrom a zlom, smrťou a životom, „kultúrou smrti” a „kultúrou života”. Kultúra smrti je aj v liberálnej demokracii, hoci je menej výrazná a nevšímame si ju až tak, ako za komunizmu alebo za fašizmu.

Politici maskujú svoju oddanosť smrti za sofistikované frázy. Ale kultúra smrti sa na nás každý deň žiadostivo škerí: pornografia a degradácia sexuality, závislosť na návykových látkach, násilie, narušené rodiny, zneužívané a unášané deti a rast potratového priemyslu pohlcujú naše životy, peniaze a samotnú budúcnosť krajiny.

Náš ekonomický systém profituje na degradácii ľudských bytostí a konzum nás čičíka, aby sme sa nezaujímali o druhých. Náš právny systém zväčšuje dosah úpadku prostredníctvom prázdnych rečí o individuálnych právach. Náš politický systém oslavuje svoju utilitárnu hodnotu. Náš vzdelávací systém padá pod diktátorstvom relativizmu, takže proti tomu nemôžeme povedať ani slovíčko. Systém masmédií ospravedlňuje alebo oslavuje aktivity, ktoré potláčajú a ničia dôstojnosť života. Nejde o nič menšie ako o „sprisahanie proti životu” (EV, 12). Nemôžeme byť ticho alebo to nechať tak – musíme napadnúť ten eufemizmus zakrývajúci kultúru smrti.

Poprvé, maska RELATIVIZMU. Ako svedok totalitného útlaku a pádu Sovietskeho zväzu, blahoslavený pápež Ján Pavol II.  jasne potvrdil hodnotu politickej demokracie. Demokracia „zabezpečuje účasť občanov”, vyžaduje od politikov zodpovednosť a na dosiahnutie zmien používa mierové prostriedky (Centisimus Annus, 46). Práve preto, že demokratické formy vlády chránia ľudskú slobodu a dôstojnosť, je fatálnou chybou chrániť demokraciu na falošných základoch. Dnes existuje tendencia tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus sú filozofiou a základným prístupom, ktoré korešpondujú s demokratickými formami politického života.” (46)

V encyklike Evangelium Vitae Ján Pavol II. nazval tento pokus použiť relativizmus „zlovestným” prístupom, ktorý ospravedlňuje zabíjanie slabých. Za týmito útokmi na život a zmenami zločinu na právo je kultúrna kríza. „Vytvára sa skepticizmus vo vzťahu voči úplným základom vedomostí a etiky. Čoraz častejšie je jasné pochopenie významu toho, čo je človek a aké má práva a povinnosti.” (11).

A tak Najvyšší súd Spojených štátov zrušil zákony obmedzujúce potrat, pretože nikto nevie, kedy začína ľudský život. Za týmto historickým rozhodnutím nasledoval príval zákonov odplavujúci akúkoľvek ochranu tých najzraniteľnejších. Zákonodarcovia sa skryli za masku relativizmu a novinári by potupili a vysmiali hlasy pravdy.

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. apeloval na základné práva pri napomenutí Lindy Boggsovej (bývalá veľvyslankyňa USA vo Vatikáne): „Spojené štáty americké boli založené na presvedčení, že nescudziteľné právo na život je evidentná morálna pravda, vernosť voči ktorej je hlavné kritérium spoločenskej spravodlivosti. Keď je teda určitá kategória ľudí – nenarodených alebo chorých a starých – vylúčená z ochrany, smrteľná anarchia rozvráti pôvodné chápanie spravodlivosti.” Bojujme proti tvorcom relativizmu, keďže rozvracajú základ našej ústavy.

Musíme ich odhaliť a ukázať, že relativizmus sa často snaží zakryť svoju prvoradú voľbu. Najprv ja, potom ostatní. Činiteľ bude zakrývať „najočividnejší dôkaz objektívnej a univerzálnej pravdy”, a tak subjektívny a nestály názor, alebo „sebecký záujem a vrtoch” budú jediným uhlom pohľadu pre konkrétne rozhodnutie (EV, 19).

Druhá maska  zakrývajúca kultúru smrti je REALIZMUS. Ján Pavol povedal, že pád Sovietskeho zväzu v roku 1989 bol „varovaním pre tých, ktorí si v mene politického realizmu želali vyhnať zákony a morálku z politickej arény.” Machiavelli učil, že vladár musí vedieť, ako robiť zlo a ospravedlniť svoje prostriedky, nech to je akékoľvek zlé. Čaro politického realizmu sa objavuje zakaždým, keď existuje pocit núdze a nutnosti.

Tvrdí sa, že cnosť a charakter sú príliš slabé alebo príliš vzácne, aby mali zmysel pre čokoľvek, čo sa týka sociálnych opatrení. Podľa machiavellistov veľké spoločenské výhody alebo užitočnosť vyžadujú porušenie morálnej normy. Napríklad problém tehotenstiev u mladých dievčat je považovaný za technický problém nevyžadujúci nič iné, ako len správne metódy antikoncepcie. Výzva žiť cudne je hneď odmietnutá ako nemožná alebo neefektívna. Ukončenie tehotenstva potratom je považované za nevyhnutnú politiku, ako dosiahnuť osobný pokrok alebo prekonať chudobu a dokonca kriminalitu! Odpoveď svedomia na nedostatok lásky a použitie inej ľudskej bytosti sa potláča.

Pápež Ján Pavol II. varuje, že moderného muža „ohrozuje zatmenie vedomia”. A ohľadom Lindy Boggsovej povedal: „Nemôže existovať skutočná sloboda bez morálnej zodpovednosti a spoľahlivosti.” Politický realizmus je však ďalšia takáto maska, ktorá prispieva ku kultúre smrti. Nikdy nemôžeme prestať prinášať na verejnosť morálne štandardy.

Tretia maska kultúry smrti je VÄČŠINOVÝ SYSTÉM. Existuje nebezpečenstvo, že spoločnosť sa snaží vnútiť vôľu väčšiny bez ohľadu na pravdu alebo objektívny morálny poriadok: „Právo” prestáva byť právom, pretože už viac nie je pevne založené na nenarušiteľnej dôstojnosti osoby, ale sa stalo predmetom vôle silnejšej časti spoločnosti. Demokracia odporuje svojim vlastným princípom, efektívne sa približuje totalitarianizmu.”

V skutočnosti je štát „transformovaný na tyranský štát, ktorý si prisvojuje právo pripraviť o život tých najslabších a najzraniteľnejších členov v mene verejného záujmu, ktorý v skutočnosti nie je nič iné ako záujem jednej strany.” Hoci demokratický systém tvrdí, že sa tohto procesu drží kvôli spravodlivosti, je len „tragickou karikatúrou” demokratického ideálu, ktorý je demokratický iba vtedy, keď priznáva a chráni dôstojnosť každej ľudskej bytosti. A demokratický systém sa spreneveril svojej podstate..” (EV, 20).

Podpora potratu, ktorá apeluje na názor „väčšiny”, alebo silu väčšiny, nie je nič iné ako zamatová rukavička tyranského štátu.

Musíme pevne vytrvať v našom záväzku ochraňovať a podporovať dobro ľudského života a nevzdávať sa ani tvárou v tvár náporu útokov na posvätnosť života.

Musíme strhnúť masky zakrývajúce kultúru smrti.

Potrebujeme politických vodcov, ktorí sa nesprisahajú s duchom morálneho relativizmu.

Potrebujeme vodcov, ktorí považujú sami seba za zaviazaných k morálnym cieľom a nie pripravených robiť kompromisy pod pláštom realizmu.

Potrebujeme verejných vodcov, ktorí potvrdia našu základnú pravdu ohľadom práva na život a budú mať odvahu ovplyvňovať mienku väčšiny. Nie nechať sa ňou zastrašiť.

 

DISKUSIA k článku